Petra Tomisová: Pravda víťazí?
 
Okrídlená veta, vďaka ktorej by človek mohol nadobudnúť dojem, že keď úprimnosťou obdarí toho druhého, dostane sa mu zároveň úprimnosti z jeho strany. A keď sa mu žiada svoju bolesť rozdeliť na dve časti, tak ako sa delí o radosť a šťastie, že sa mu realita neobráti chrbtom.
Naučili sme sa však slzami zmývať svoju bolesť, očisťovať dušu soľou, keď i napriek všetkým snahám obráti sa nám chrbtom každý pokus o to, aby sme boli pochopení.
Narodením vstupujeme do okolitého sveta, ktorý by nás od prvého okamžiku mal viesť, učiť, a ak budeme veľmi chcieť, urobiť šťastnými.
 
Nesmieš klamať.
 
Vtĺka nám mamička od mala, a vzápätí nám prečíta rozprávku, kde udatný princ pomocou lesti prekabátil zlého draka a zabil ho, aby získal ruku svojej vyvolenej krásavice. Janíčko a Marienka, keby neboli oklamali starú babu, tak koniec rozprávky by rozvoniaval kanibalskou pečienkou, Snehulienka by ležala nie u trpaslíkov v chalúpke, ale kdesi v lese so srdcom prestreleným poľovníkom, Popoluška by možno dodnes preberala hrášok a šošovicu , a vôbec - žiadne bezprávie by nebolo potrestané, nezvíťazila by láska a pravda; pravda pomocou drobného klamstva.
A tak vyzbrojení prvými lekciami kráčame s nesmelým pohľadom a trepotajúcim sa srdiečkom do škôlky, do školy a tam nás učia to, ako vyjadriť svoje myšlienky, ako opísať to, čo vnímame, ako funguje príroda, ako fungujeme my, ako sa vyvíjalo myslenie, vnímanie, a prijímame veľké množstvo informácií, a rovnako ako každý iný jedinec ich hodnotíme podľa modelu, ktorý si so sebou nesieme od prvého, ešte rozmazaného pohľadu z matkinho náručia; ktorý si upravujeme podľa všetkých právd, čo nám ich len život prináša.
 
Čo je to však tá pravda?
 
Sme obklopení „kultúrou“ reklamy, na každom kroku nás presviedčajúcej o tom, že „len tento“ výrobok je skutočne tým najlepším, čo sme kedy mohli kúpiť, a ak nebudeme používať práve „tento“ krém na zvýšenie inteligencie, tak budeme určite o schodok nižšie v hierarchii, kam vystúpil ako na piedestál homo sapiens svojím behom naprieč storočiami naplnenými bolesťou, vojnami, depresiami ľudského pokolenia, kedy vymretie nebolo len čímsi bájnym, ako sú dnes nálezy pozostatkov dinosaurov, ale i drobnými radosťami, samozrejme, o ktorých sa však – nikde nepíše.
 
Požehnané vám buď a s pravou pravdou tej najpravdivejšej viery, s ktorej pravdou sa isto dostanete do neba a k večnej blaženosti, ak nezabijete, nepožiadate manželku blížneho svojho, nepokradnete, nevypustíte klamného slova z úst ... ale je fakt, že náš prípadný príspevok do zbierky pre potrebných, nejaké to ospravedlnenie či modlitba urobia z duše zase čistý list papiera, ktorý môžeme opäť popisovať, ako sa nám len zapáči ...
 
Ktorá je však tá pravá, tá najpravdivejšia?
 
A politici na nás žiaria z vývesných štítov a tvrdia, že to s nami myslia úprimne, že nás privedú k spokojnému životu, a to i napriek tomu, ako sa rútime s našou Zemou kamsi do neznáma, a nik vlastne ani nevie presne, kam až hlboko do nekonečne rozpínavého vesmíru; poisťujeme životy v dôveryhodných inštitúciách, ktoré zamieňajú dôveru za peniaze, symbol moci vytvorený vývojom ľudského veku, ktorý ako keby oddelil to, čo potrebujeme, od toho, čo môžeme tak lacno mať ... len mať - pravdu.
 
Alebo len uznanie a moc?
 
Kto má prachy, vraj má aj pravdu, a pravdupovediac pozorne sledujúc systém fungovania inštitúcie nazvanej spoločnosť, pozorovanie – žiaľ - dáva tomuto tvrdeniu za pravdu. Radšej skloníme hlavu pred hlúposťou, aby sme boli schopní uživiť svoje rodiny, aby sme mali kam zložiť hlavu; ak sa nám dostane kúsok šťastia, máme nanajvýš šancu myslieť si svoje a dýchať si svoj vzduch vo víre kompromisov, vo víre toho, čo nás tlačí k zemi, a skúšať aspoň po malých skokoch, tak ako sa o to napríklad pokúšali bratia Wrihgtovci na začiatku éry letectva, kdesi na začiatku 20-teho storočia na bláznivom stroji s menom Flyer 1 (the Kitty Hawk), na základe pravdy o tom, že i stroje ťažšie ako vzduch sa môžu vzniesť nad naše hlavy a povzniesť ľudské sny kamsi ďalej a vyššie, pokúsiť sa lietať. Je fakt, že preskočili len z dedinky do dedinky, vyvrátili však „neklamné dôkazy“, a tieto okamihy navždy zapísali do dejín ľudských snov; ale i bolesti a strádania, ktoré priniesli vojny – súboje o pravdu kohosi, ignorujúc akékoľvek pocity zvyšku sveta.
 
Čo je to pravda?
 
Vraj Američania majú také drobné prirovnanie : To, čo ti práve teraz najviac vyhovuje.
To je kruté, že?
Som rada, že toto nie je model, ktorý platí pre všetkých, bez výnimky, a že vždy ešte možno nájsť náruč, v ktorej úsmev plodí ďalší úsmev a slzy sa skutočne delia na polovicu.
Ak takú náruč máš, nech už ňou je človek blízky, rodinné zázemie, kus sveta, kde sa dá dýchať a žiť, pilier, o ktorý sa môžeš s istotou oprieť bez strachu, že ti uhne kamsi bokom, keď sa ti svet pod nohami rúca, chráň si ju; je to viacej, ako pokúšať sa o všeobecný model života a pravdy!

text  © Petra Tomisová, 31.10.2006

DOPORUČUJEME:  další články z rubriky  ZBÝVÁ DODAT ...  nebo v sekci
LITERATURA