Stanislav Háber:  Z Prahy do Košíc za päť korún

V čase hrdinů                                Ó básní zpěvná na mých rtech                              leť koridorem vzdušných cest                              kde lhostejnost nám zažíhá                              nad hlavou                              čtyřicet dva nových hvězd…..   Byl čtvrtek 19.ledna 2006. Srdce mnohých se zachvěla, když éterem prolétla děsivá zpráva: vojenské letadlo An 24 se 43 muži na palubě se cestou z Kosova zřítilo v blízkosti domovských slovenských hranic. Padaly hvězdy...měli je na výložkách za chrabrost, měli je ve svých očích k zrcadlení radosti, že opět uvidí svoje blízké, nejbližší…Vojáci zahraniční mírové mise: Muži, kteří slouží lidem potřebným, trpícím – a každodenně v těžkých podmínkách usilují především o zachování míru. V mírových časech služba nejtěžší. Přežil jediný. Živá vzpomínka těch, co už se do svých domovů nevrátí. Nikdy nezapomene. Ani my nesmíme zapomenout. Není většího hrdinství než ve službě těm druhým, svým bližním, vítězit sami nad sebou. Jarmila Moosová

Z Prahy do Košíc za päť korún      Viem, že to má byť pozitívne. A budem sa snažiť, aby bolo, ale začnem smútkom. Stále vo mne rezonuje minulo týždňový pohreb. Pochovávali sme strýka. Volal sa Martin Háber. Bol lekárom slovenskej jednotky KFOR v Kosove. Tragicky zahynul 19. januára 2006 v starom lietadle sovietskeho typu An-24. Kedysi som ním lietal aj ja. To som bol ešte poslucháč Vysokej vojenskej leteckej školy v Košiciach a chodievali sme ním z letiska Gbely pri Prahe domov z „úelzetu“ – čo bol Ústav leteckého zdravotníctví. Letenka stála pre nás budúcich pilotov z Prahy do Košíc za päť korún. Kto by tomu dnes uveril?     Martin chcel byť kedysi tiež pilot. Rodičia mu túto túžbu „zatrhli“. A predsa sa zabil na lietadle. Letectvo je to, čo dlhé roky spájalo Čechov a Slovákov. Môjho kamaráta a druha v zbrani Jirku Berana som videl naposledy na leteckom dni v Bratislave na vojenskom L-410. Čosi sme spolu prežili. Keď mi niekto povie Bečva, hneď vidím vojenské letisko Přerov. Ivan Bella sa smeje ako väčšinou, kto by vtedy tušil, že je to budúci prvý slovenský kozmonaut? Pepa Dvořák zasa totiž „sranduje“ a vyspevuje: Vypil jsem čaj z lopuch, nos mi z toho vopuch a těď už mám vyhráno, vypadám jak Háber Stano...      Píše sa rok 1984 a na letisku je horúco ako v pekle. Je august. Nebo je čisté. Z ničoho nič sa ozve z neba hromový zvuk. Neprší. Nikde ani obláčika. Až po chvíli prichádza smutná správa. Dvaja starí „flígri“ sa do seba zapichli na migoch pri nácviku bojovej zákruty. Rišo Tetamenti – jeho dedo bol Talian - berie do rúk gitaru. Spieva tak, až by mohli steny hangára puknúť: Neviem byť sám...      V košickom Krematóriu 27. januára 2006 sa nedá dýchať. Kňaz hovorí podobenstvo o Kristovi. O tom, že kto pomôže jednému z maličkých, Jemu to urobil. Pochováva Martina. Nuž hovorí o svätom Martinovi. O tom, ako Martin dal žobrákovi polovicu svojho plášťa. Poznám ten príbeh. Vtedy bol svätý Martin vojak. Dokonca bol pohan. Videl nahého žobráka, ako sa trasie v mraze od zimy. Keby mu dal celý plášť, bol by zmrzol Martin. Nuž vzal meč a plášť rozťal na dve polovice. V noci sa mu prisnil Kristus. Bol oblečený v Martinovej polovici plášťa a povedal anjelom: Toto mi dal Martin, hoci je pohan, aby som nezamrzol.   Náš Martin Háber sa tiež celý život rozdával. Bol lekár. Mal 58 rokov, keď prišla tá osudná noc nad maďarskou dedinou Hejce. Sedel vzadu lietadla. Vedľa jediného vojaka, ktorý tento let do nebezpečenstva prežil. Prečo? Nikto nevie. Martin mal päť minút do dôchodku. Po prílete do Košíc chcel požiadať o odchod do zálohy. Odchádzal by ako plukovník a veliteľ Vojenskej poľnej nemocnice v Liptovskom Mikuláši. Všetci v rodine vedeli, ako si ho v Kosove miestni ľudia obľúbili. Rozdával im lieky. Pomáhal s ošetrovaním. Martin v televíznom dokumente hovoril o tom, že život v Kosove naučí pokore. Martin ju mal aj predtým. Po roku 1990 sa podieľal na projekte vzniku prvých vojenských väzenských nemocničných lôžok.    Salvy čestnej stráže uzavierajú pohrebné obrady. Rakva klesá. Zostala spomienka. Veselá, i smutná. O Martinových prednostiach, i nerestiach, ku ktorým patrilo dobré jedlo. Jeho mamička hovorí, že Martinko jedol cez deň len raz, ale stále... Nebude chýbať len rodine. Dcére Martinke a malej vnučke. Bude chýbať svojim pacientom, doma, i v Kosove. Čo dodať pozitívne? V Gbeloch na letisku bola zima. Mrzlo až prašťalo. Letel som z „úelzetu“ z Prahy domov do Košíc. Starým An-24, „antonovom“. Už vtedy v januári v roku 1985 bol starý. Vyrobený v roku 1969. Nevedel som, že o dvadsať jeden rokov v ňom zomrie môj strýko. Sadali sme v Košiciach na letisku prakticky v nulovej viditeľnosti. Počasie bolo o ničom. Pilot sa zasníval. Predstavoval si čas, keď lietadlá budú mať bezpečné navigačné systémy. Hlásiče výšky, laserove navádzanie (glisádu) na pristátie. Možno to je pozitívne, že smrť slovenských vojakov pošle ruských dinosaurov zo slovenskej armády konečne tam, kam patria – do šrotu, aj keď sa to malo stať už dávno, ako sa to stalo v Čechách...     text © Stanislav Háber, 4.2.2006,  informace o autorovi foto převzato z © http://www.martinhaber.ic.cz/index_1.html DOPORUČUJEME:  další články v rubrice  ZBÝVÁ DODAT ...   nebo v sekci PUBLICISTIKA