Adela a ufo

Rubrika: Literatura – Zábava

Začalo to celkom obyčajne. Adela venčila svojich deväť ratolestí na neďalekej lúke blízko zemiačniska, keď tu odrazu z ničoho nič vedľa nich pristál lietajúci tanier. Najprv začalo revať len to najmenšie, no potom sa ozval vokál  všetkých usoplencov do jedného.
„Prestaňte rumázgať, dilinovia, čo ste ešte nikdy nepočuli o UFO? Dik, že práve ja musím mať také nevzdelané decká!“
Z lietajúcej lode vystúpili nejakí zelení mužíčkovia a Adela, ako správny domorodec, im vyšla v ústrety.
„Vitajte, no nič nepýtajte, bo my nič nemáme, žijeme len zo sociálnych dávok,“ povedala na úvod.
„Zdravíme vás, bratia!“ lámanou rómčinou povedal najzelenší.
„Dik, ta ja neznala, že mám až teľo bratov, myslela som, že pätnásť stačí.“
„My vás len tak symbolicky voláme bratmi, lebo ste tiež farební ako my,“ vysvetlili.
Sadli si do trávy a ponúkli na spečatenie priateľstva Adelu fajkou mieru.
„Fuj, to je svinstvo! Pošlukujte naše,“ vytiahla z podprsenky škatuľku šúľaných.
„Tak, ako si tu žijete?“ spýtal sa jeden z nich, labužnícky vychutnávajúc cigaretku. A sám začal rozprávať: „My sme zo severného sektoru Mliečnej dráhy zo súhvezdia Luna 9, vzdialeného 500 miliónov svetelných rokov.“
„My sme zo sídliska Luník IX vzdialeného 500 metrov.“
„U nás je vysoká životná úroveň, každý si môže lietať kam chce a robiť čo chce,“ informoval mužíček.
„A u vás?“
„Ta u nás majú tiež niektorí gádžovia vysokú životnú úroveň a tiež lietajú kam chcú a robia s nami, čo chcú, ale my máme len to, čo nie je prilepené alebo prišraubované,“ nadväzovala komunikáciu Adela.
„V našej domovine nemusíme pracovať, lebo všetko za nás robia stroje,“ dozvedá sa Adela.
„Dik, ta my tiež nemusíme robiť, bo za nás pracujú bieli,“ skonštatovala Rómka.
„V našej vlasti už neexistujú žiadne choroby, moderná medicína ich už dávno zvládla.“
„Ta zato my Rómovia sme všetci bárs chorí, ani robiť nevládzeme,“ nahodila Ilona útrpný ksicht.
„Tie deti sú všetky vaše?“ s údivom sa spýtal ten s dúhovými tykadlami. „My plodíme deti zo skúmavky, a keďže je to veľmi náročná práca, máme tak najviac jedno-dve.“
„Ta to u nás sa robia deti ešte manuálne. A hoci je to drina, túto činnosť máme najradšej, radšej ako hociktorú inú prácu. Veď sa len pozrite na tie utešené výrobky,“ hrdila sa Adela.
„Zásobovanie domácností u nás funguje tak, že každý to, čo potrebuje, si zoberie z obchodu, peniaze u nás nie sú.“
„Ta to my sme tiež odskúšavali tento systém prednedávnom v hypermarkete, ale neprešlo nám to.“
„Ochutnajte našu stravu,“ podal zelenáč Adele zopár farebných tabletiek. „Ružové sú raňajky, modré obed a fialové večera.“
„Dik, veď to nemá žiadnu chuť, poďte ku nám, ja mám navarenú držkovú polievku.“ A všetci sa pobrali do Adelinho domáceho kráľovstva.
Zelenáči jedli držkovicu tak pažravo, že sa im až tykadlá triasli a bez zábran hlasno chlípali na celé sídlisko. Spamätali sa až keď boli vylízané hrnce. Nad nimi stálo deväť na prázdno pregĺgajúcich Cigánikov a len vtedy zbadali, aký nehorázny zločin vyviedli, že pojedli celodennú stravu týmto úbožiakom. Nasypali im za dve hrste tabletiek a začali s Adelou rokovať:
„Adelka naša premilá, nevedeli sme, že ešte existuje niečo také vynikajúce, ako je varená strava vami pripravená, preto si vás dovoľujeme pozvať na našu planétu, aby ste našim ženám urobili kurz varenia.“   
„Keď  nič inšie, za ten výlet to stojí,“ súhlasila.
A tak Adela školila mimozemšťanov. Naučila ich variť nielen držkovú, ale i ľadvinky na paprike a bravčové chvostíky na cigánsky spôsob. Prešiel mesiac a dostala od Deža súrnu správu, že má prísť čo najskôr domov:
„Adela, zo sociálky zistili, že si mimo planéty a skrátili nám dávky. Príď, inak nevyžijeme.“
Mimozemšťania boli z toho veľmi nešťastní, ale ona im sľúbila, že školenie niekedy v budúcnosti dokončí.
A tak keď uvidíte na oblohe UFO, vedzte, že to hľadajú práve Adelu. Lenže márne, Dežo povedal, že ju už do sveta nepustí, a keď sa náhodou obzrie po oblohe, vždy ju zmláti a kričí na ňu na celú ulicu.

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 24. 09. 2006.

Pozitivní noviny jsou neziskové internetové médium, které v letech 2004–2012 připravovala ve svém volném čase skupina nadšenců pod vedením Pavla Loužeckého. Všichni autoři a dopisovatelé do Pozitivních novin přispívali bezplatně, ze své vlastní svobodné vůle. Ačkoli od roku 2012 nové články nevychází, Pozitivní noviny i nadále fungují jako skutečná oáza pohody a optimismu na síti pro všechny čtenáře, kteří potřebují pravidelný zdroj k čerpání životní energie, inspirace, nápadů, zábavy, moudrých myšlenek a informací všeho druhu.