O vodě a o nás

Rubrika: Literatura – Zamyšlení

Keď počúvam rádio, tak vždy len tak na pol ucha, kvôli hudbe na trištvrte teda, ale na celé ucho, to by sa z toho človek asi zbláznil, pretože je to  tam samá katastrofa, samý bulvárny škandál, návod, ako schudnúť, alebo  pribrať, ako byť in a nebyť out, skrátka ako nevypadnúť z rady a pritom  vyzerať ako jednoliaty hlupák, taký, akých nás tí, čo rozhodujú o chode  tohto sveta chcú mať. Rozmýšľajúci ľudia sa zle riadia, a ešte horšie podvádzajú.

Ten sa rozviedol s tou a tá podviedla tamtoho s hentým, podraží toaletný  papier a zlacnejú formuláre na poplatky za pitnú vodu; kubík vzduchu je  nedostatková záležitosť, na skládke sa nám strácajú deti a vakcína proti  prílišnému nadbytku rozumu už bude na predvianočnom trhu... 
Ah, že preháňam? 
Možno trochu, ale mám pocit, že niekedy sa moje vety, ktorých sa dopustím  len z naivnej nerozvážnosti, akosi veľmi podobajú realite, keď  tie uši a oči  otvorím na sto percent. (Dobre, dobre, uznávam ani stopercentný lieh  neexistuje - 96%)
 
Včera medzi bližšie neurčeným počtom nehôd, pri rozvodovej afére nemenovaného politika a rozbore o jej súlade, či nesúlade s etickým správaním  (ako keby  každý mal pred vlastným prahom poriadok ako na sviatočnej tabuli), za oznamom o požiari v Grécku, za rozborom o cene benzínu a pred predpoveďou počasia na najbližšie dve hodiny, zaznela jedna krátka a už viacej krát neopakovaná  správička, drobná, takmer neuveriteľná...
Vedci predpokladajú, že zásoby pitnej vody na Zemi nám vydržia už možno len najbližších 50 rokov ... Bude zvolaný summit, na ktorom sa bude o tejto  záležitosti na medzinárodnom poli rokovať. Bodka. 
Zavrela sa - ach opäť tá voda. Prečo potom nasledujú správy o bombardovaní a novinkách v technologickom výskume?
Kedykoľvek človek zapne akékoľvek médium, je to o biznise, medzi ktorým  najmorbídnejšie čnie biznis veky vekov najväčší: Vojna, zbrane, zabíjanie,  ničenie a obnovovanie... a zas a znova a dokola.
A pritom medzi našimi krokmi začína byť jasné, že naša Zem prestáva byť tým miestom, ktoré nás bude šťastných nosiť naveky, ak sa opäť nebudeme chcieť stať jej súčasťou.

Áno, chcieť, dobre čítaš. Pozri sa okolo seba, chceme? Odpadky odhadzujeme, kde sa len dá, aj kde sa len nedá, že vytečie nejaký olej do rieky, alebo benzín do trávnika? Trápi  nás to? Že sú plasty ľahšie a lacnejšie, a že je jednoduchšie nevidieť a len splynúť s davom a plynúť a ... 
Viem, obyčajný človek vo svete veľkých činov a veľkých hláv je len čriepkom,  ktorý nezastaví vývoj nezmyslov s menom násilie. Že terorizmus dáva zabúdať  na to, že možno nebudeme mať časom čo jesť, a čo piť,  a že rakety zem -  vzduch, či zem - zem a obohatený urán a nový typ bojového vozidla  atd. a pod. sú síce úžasné veci, ale koniec koncov sú nám úplne k ničomu.
A že ísť si kľaknúť do kostola a za jeho vrátami zas ohovoriť kus svojho zavretého  sveta je predsa úplne v poriadku, veď pán Boh nám pomôže, očistí nás, zachráni nás. Zachráni nás?
A že iná viera je predsa klamná, to si vraví každá viera, ktorá je vo svojej podstate ako každá založená len na tom, ako sa dostať do ľudskej duše a  upraviť ju k svojmu obrazu. 
Nezachráni. Jediné, čo nás zachráni, sme my sami. 

Veľkú politiku asi nezmeníme, ale všetky veci okolo nás sú predsa tvorené z maličkostí. Z drobných vecí, z kvapiek dažďa a poháru studenej vody, čírej ako  najvzácnejší diamant, ako radosť z toho, že sa páľava mení na 
striebristé potešenie, rozkoš z ochladenia ...  
A predstava, že raz to prosto nepríde?  A bude sucho ... a bude smäd, a bude ... Čo vlastne bude?
Kde sa podeje náhla radosť, úžas, prekvapenie?
 
Užívajme si to, keď je okolo nás i zachmúrená obloha i dážď, keď sa nám dostane do topánok voda, a že máme mokré tričko a vlasy plné malých riečok. Skúsme si spomenúť, že v každom z nás je i kus z detí, ktoré nerozumejú nášmu pojmu moci a chcenia a žijú život prostý, až kým ich svojimi  predstavami nenakazíme človečenstvom.
Skúsme si v sebe hýčkať svoje dieťa, svoj kus dobra, i svet bude lepší.

foto © Petra Tomisová

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 24. 08. 2006.