Filmuje... (3)
Rubrika: Publicistika – Zajímavosti
| Hrôzostrašná jazda Televízni pracovníci sú často veľkí výmyselníci. Príhoda, ktorú spomeniem, sa nestala mne, ale poznal som jej aktérov v čase, keď v Slovensku bola ešte len jediná štátna televízia. Sám som s nimi zažil nejeden veselý kúsok. No to, čo prežil s kameramanom Ferom a zvukárom Vladom môj kolega Maťo, ako sme volali vtedajšieho známeho moderátora, sa len tak zažiť hocikomu nepodarí. Maťo bol s televíznym štábom na reportáži a v jednom mestečku prespávali v hoteli. Maťo mal po nakrúcaní a vybral sa na prechádzku, keď za ním dobehol zadychčaný pán slušne oblečený v obleku. "Vy ste pán redaktor z televízie?" Sipel ledva popadajúc dych. Maťo prisvedčil. "Poďte, prosím vás, rýchlo so mnou, vaši chlapci robia na izbe strašný bordel!" Prosil ho zúfalo vyzerajúci muž, ktorý sa Maťovi predstavil ako riaditeľ hotela.  Na hotelovej chodbe sa už zhrčila slušná kôpka ľudí. Bol tam vresk a rinčanie motorovej píly. Maťo v momente pochopil situáciu a pred zúfalým riaditeľom sa pustil do smiechu. Čo sa stalo? Spoza dverí, za ktorými bývali Vlado a Fero sa ozýval hrmot sťahovania nábytku a rôzne povely typu: "A tú stoličku rozrež na tri kusy!" Potom nasledoval zvuk motorovej píly. Keď riaditeľ videl, že Maťo sa smeje a nemá sa k činu, rozhodol sa k zúfalému kroku. Práve jeden z výtečníkov vyhlásil, že idú rezať aj novučičkú skriňu, ktorá bola zrejme pýchou hotela, keď riaditeľ vyrazil spolu s personálom hotela na izbe dvere. Dnu bolo všetko v poriadku. Rozrezané nebolo nič. Obaja - Fero aj Vlado - ležali na posteliach so založenými rukami za hlavami. A vždy, ak jeden z nich povedal, že "rozrežeme ešte tú stoličku," Vlado pustil nagru - špeciálny zvukársky magnetofón, ktorý zachytáva verne zvuky pri nakrúcaní. Zvukár Vlado jednoducho zvuk režúcej píly púšťal z magnetofónovej pásky vždy potom, keď sa s Ferom dohodli, ktorú časť nábytku v izbe akože rozrežú. Táto príhoda je neprekonateľná ani tými, ktoré som prežil so spomínanými dvomi pánmi ja. Neviem prečo, keď sme boli s kameramanom Ferom na filmovačke my dvaja bez Vlada, okolo nás sa diali nevyspytateľné veci. Začiatkom roka 1990 sme šli nakrúcať prvé stretnutie Slovákov z južného Slovenska do Šurian v novučičkom Forde tranzit. Fero a ja sme sedeli vzadu na širokom zadnom kresle. Šoféroval technik záznamu a vedľa neho bol osvetľovač. Šli sme mimo obce. Sedel som opretý o pravé odsúvacie dvere Fordu a nehľadel som na situáciu na ceste. S Ferom sme špásovali na rôzne témy týkajúce sa záhrobného života, jógy a okultizmu. "Blbli" sme ako zvyčajne. V strede vety som si všimol náhlu zmenu farby na Ferovej pleti. Doslova zo sekundy na sekundu zbledol tak, že vtedy som pochopil príslovie - zblednúť ako stena. Mimovoľne som sa strhol a obzrel za seba. Na ten pohľad nikdy nezabudnem. Za bočným sklom auta som zbadal detailne zhrozenú tvár šoféra diaľkového autobusu rútiaceho sa na nás z pravej strany. V tom momente som pochopil iba jednu vec, že ak zrevem od strachu, sme mŕtvi. Neviem, prečo mi to napadlo. Technik záznamu za volantom však ani nespomalil, keď nás autobus minul hádam o milimetre, najviac ak pár centimetrov. Aj tak sa zrazil vzduch obtekajúci naše vozidlo so vzduchom obtekajúcim autobus. Len to tak zasvišťalo, ako keď pleskne bič. V našom aute bolo mŕtve ticho. Ford letel po ceste ďalej bez zmeny rýchlosti. Zaregistroval som, že autobus za križovatkou v tvare kríža zahamoval na krajnici cesty. Otvorili sa dvere a z nich vybehol šofér, ktorý si držal v predklone brucho a prudko dávil. Mával pritom rukou, aby sme zastali. Náš technik záznamu šiel nerušene ďalej a autobus mi za chvíľu zmizol za rýchlo miznúcim obzorom. Vtedy som v mŕtvom tichu auta, v ktorom akoby nasnežilo, tak tam bolo náhle chladno, hoci predtým sme sa potili v rozkúrenom interiéri, oslovil šoféra: "Vy ste boli predtým jazdec Formule jedna?" Až vtedy dupol šofér na brzdu, bez slova z auta vystúpil a smerom k nám si nadvihol odzadu košeľu, aby pred nami obnažil chrbát. Bolo na ňom jasne vidieť, že ho má od potu taký mokrý, akoby práve vyšiel z vane a chlpy mal zježené akoby ešte stále videl najhoršiu hrôzu, akú kedy videl v živote. Náš šofér sa proste započúval do Ferových a mojich príbehov. Prestal vnímať cestu a prehliadol dôležitú značku - stopku - daj prednosť vjazde. Zatiaľ z pravej strany po hlavnej ceste sa rútil diaľkový autobusový spoj, ktorý nás nevidel pre dlhú poľnohospodársku budovu, spoza ktorej sme sa vyrútili. Náš technik záznamu nám potom povedal, že ak by niekto z nás začal kričať, v momente by dupol na brzdu. Vďaka tomu, že sme s Ferom od hrôzy onemeli, príšernú automobilovú situáciu sme prežili bez ujmy na zdraví, lebo ak by zabrzdil, určite by sme sa v danej situácii zrážke s autobusom nevyhli. Pre záber - všetko V televízii bývalo dobrým zvykom, keď vypukla žatva, vybrať sa na niektoré pole a pozrieť sa kombajnom poriadne na radlice. V jedno také žatevné ráno sa rútil po poli kombajn. Priam s kaskadérskou virtuóznosťou z neho visel kameraman Pišta, ktorý chcel natočiť ten klasický, ale predsa najpôsobivejší záber, ako pod radlicu padajú zlaté klásky obilia. Ako to už na takom poli zvykne bývať, oproti sa rútil iný kombajn. Keď boli blízko seba nášmu kameramanovi Pištovi napadlo zdvihnúť objektív na oproti idúci žnúci stroj. To bude záber! Mädlil si spokojne v duchu ruky. V tom v objektíve zazrel na druhom kombajne známu tvár. Krv mu stuhla v žilách. Oproti na kombajne sa rútil proti nemu kolega kameraman Vavro tej istej vtedy jedinej štátnej televízie a natáčal to, čo on - tiež kolegu kameramana na oproti idúcom kombajne. Polia boli preplnené žacími strojmi. Televízia bola len jedna. A predsa sa stalo podľa štatistiky priam nemožné - stretli sa dvaja kameramani z tej istej redakcie na jednom a tom istom poli, hoci tých polí bolo po celom Slovensku neúrekom. Kameraman Fero mal zasa počas repnej kampane iný problém. Cukrovar, do ktorého prišli natočiť reportáž, stál. Počas kampane sa stávalo, že kým priviezli repu, nemali v cukrovare čo robiť. Lenže televízny štáb nemal toľko času čakať, kým privezú konečne po niekoľkých hodinách vlečku cukrovej repy. Preto redaktor vyslal Fera natočiť čokoľvek. Len ilustračne. On to aj tak podloží svojim komentárom. To sa povie čokoľvek, keď sa v cukrovare nehýbala ani skrutka. Film je o pohybe, nie ako fotografia, na ktorej stačí zaranžovať nehybný obraz a nik nevie, či sa vtedy stroj hýbal alebo stál. Konečne naďabili na jedného staršieho údržbára. Ten sa trápil s opravou akéhosi do priestoru trčiaceho čerpadla. To je ono! Fero vzal kameru do ruky a dal príkaz osvetľovačovi, nech tam hodí nejaké kilo. Vtedy ešte v štábe chodili aj na spravodajské reportáže osvetľovači a tých tisíc wattové svetlá sa nazývali v televíznej hantýrke kilá, či kilečka. Keď osvetľovač zapol kilovú lampu, v cukrovare bolo zrazu vidno pri čerpadle, akoby dnu zasvietilo slniečko. V tom momente údržbára vystrelo do pozoru. Prestal pracovať. Zvieral kŕčovito na hrudi veľký francúzsky kľúč a ani sa nepohol. Fero neveril vlastným očiam. Kamera bežala a starý pán sa nehýbal. Zložil z pliec vypnutú kameru a mávol osvetľovačovi, nech vypne svetlo. Všetko sa vrátilo do normálnych koľají. Údržbár si ich viac nevšímal a pokračoval v oprave čerpadla. Fero bol presvedčený, že ide o žart. Našteloval si kameru a mávol rukou, keď ju zapol. Osvetľovač hodil na filmové miesto - teda na pľac hneď jedno kilo. V tom momente stál pán údržbár znova v pozore a ani sa nepohol. Fero stratil nervy. Vypol kameru, položil ju na zem, vykročil k údržbárovi, vzal mu veľký francúzsky kľúč z rúk a začal ním trieskať o čerpadlo so slovami: "Ja nefotografujem, ja natáčam film, ja musím mať akciu! Pohyb! Chápete!? Nič od vás nechcem, len aspoň takto mi klopte tým kľúčom sem na to čerpadlo!" Lenže Fero neodhadol silu svojho trieskania. Ako bol rozrušený z predstavy, že starý pán údržbár sa z neho posmieva, tým obrovským kľúčom s menom Francúzska to čerpadlo nechtiac rozmlátil. V cukrovare mali poplach. Stala sa havária. Museli čerpadlo urýchlene vymeniť, kým privezú repu. Starý údržbár s plačom vysvetľovať, že on si z pána fotografa nestrieľal. On chcel, aby pán fotograf mal peknú fotku. Preto sa nehýbal a stál v pozore ako v čase, keď ho naposledy fotografovali na vojne. Údržbár vôbec nepochopil, čo je kamera. Nuž poplach v cukrovare bol predsa len na niečo dobrý. Fero mal čo natočiť... Lekárom z donútenia "Si novinár a spisovateľ, musíš mať zážitky," podpichla ma moja žena, keď sa mi pri bicyklovaní odlomil pedál. Keď som môj šľapací stroj oprel o podperu, z ničoho nič sa prevážil a spadol - prepytujem - riaditkami priamo do kopy hnoja. Nikde nebol hnoj, len jedna kôpka pri poľnej ceste a práve tam sa mi musel pedál odkrútiť a bicykel padnúť. Lopúchmi som čistil riaditka od h..., lebo manželka ako na potvoru zabudla doma papierové vreckovky, ktoré má inokedy vždy pri sebe. Navyše, keď som si chcel na bicykel sadnúť, s hrmotom sa moje sedadlo uvoľnilo a vykydol som sa dozadu za tento vynález skazy. A moja drahá polovička mi s medovým hláskom opäť zopakovala: "Si novinár a spisovateľ, musíš mať zážitky." Túto vetu, ale trošku poopravenú, som rád citoval po nebohom strýkovi Bercovi. Bol to on, kto ma pripravil na riadne šokujúce pohľady, aké som vídaval, keď som pracoval v televízii a šli sme nakrútiť nejakú operáciu. Berco bol primár na stomatochirurgii v košickej fakultnej nemocnici. Raz mi povedal: "Si novinár, chceš byť spisovateľom, musíš mať zážitky." Berco ma vzal operovať. Odvtedy som videl všakovaké operácie. Najviac na mňa zapôsobila operácia srdca. Kolegom z televízneho štábu sa zasa pozdávalo, keď sme nakrúcali na gynekológii, aj keď lekári tam boli obozretní, takže to, čo chceli chlapci zo štábu zazrieť, nevideli. Hádam veselšie sa nakrúcalo len na módnej prehliadke. Keď ste z televízie, máte pocit, že pre vás žiadne tabu neplatí, a môžete vstúpiť všade. Aj modelkám do šatní pri prezliekaní. Zaujímavé na tom je, že niekedy tomuto vášmu čaru umocnenému televíznou kamerou neodolajú ani prítomní. Prestanú vás vnímať ako cudzí element, ale akoby ste naozaj mali na všetko právo. Na televíznu prácu v nemocnici ma vyškolil strýko primár, keď zahlásil: "Si novinár, chceš byť spisovateľ, musíš mať zážitky." A tentoraz ja som šiel ako hypnotizovaný za strýkom Bercom do miestnosti prípravne lekárov, kde som sa musel zobliecť komplet až do slíp. Natiahol som si zelené operatérske nohavice. Zelenú košeľu. Zelený čepiec na hlavu a zelené rúško na ústa mi pripevnila sestra. Pochopil som, že ide do tuhého, keď sa k nám vrútila strýkova staničná sestra s krikom: "Stanka nikam nepustím! Nemá základné zdravotné znalosti!" Strýko ju prehliadal. Ostatní prítomní lekári sa usmievali. A ja naivka som sa nechával práve nachytať do najväčšej pasce, do akej som sa kedy chytil. Umýval som sa tak, aby som sa ničoho nedotkol, na ruky mi naťahovali operatérske rukavice. Predo mnou sa otvorili dvere do operačky, kde ležal pacient pod okrúhlym vencom reflektorov visiacich nad jeho hlavou. No z hlavy mu nebolo vidieť takmer nič. Iba nad pravým lícom mal v plachte, s ktorou bol prikrytý až nad hlavu, dieru. Berco cez ňu strčil dnu oceľový hák. Chytil ním pravú peru pacienta, ktorú vytiahol až k pravému oku. Odvtedy viem, že sa to dá. Strýko mi na to hák so zachytenou perou podal a povedal: "Na a drž!" Tak som chytil hák pravou rukou a cítil som, že dlho ruku v takejto neprirodzenej polohe neudržím. "To sa nedá," protestoval som u strýka. "Však si opri tú ruku," radil mi dobrosrdečne Berco. "Ale kde?" - nechápal som. "No predsa o tú hlavu!" Zatiaľ strýko vzal skalpel a rozrezal ďasno nad pravou hornou perou. Krv striekala a Berco kričal: "Tampónuj! Tampónuj! Lebo ten chudák musí tú krv glgať." Lenže ja som nechápal: "A kde sú tampóny?" Sestra inštrumentárka mi ukázala: "Tu!" No tie boli na opačnej strane, ako som stál a držal hák. Nahol som sa a načiahol za tampónmi. Prekvapilo ma, že sa mi to podarilo. Hneď som ich začal prikladať na ranu, v ktorej strýko už akýmsi sekáčikom sekal dieru. Keď sa mu to podarilo, vyvalil sa z nej zelený hlien, hnis a nakoniec odtiaľ Berco malými nožničkami vytiahol čosi, čo sa podobalo posekanému žĺtku z vajíčka. Z pravej prínosovej dutiny vytiahol cystu. Tú odtiaľ odstránil, kým ja som bol za chvíľu od tampónovania podobný skôr mäsiarovi. Obe ruky som mal až po zápästia ostriekané od krvi. Bercovi zatiaľ inštrumentárka podala ihlu a niť. Strýko zahlásil: "Ideme šiť!" No a moja posledná myšlienka na to bola: "Veď to nič nie je, ani zle mi nie je." Potom som už len z diaľky akoby z hmly počul strýkov hlas: "Sestrička, odneste Stanka," odpadol som. Prebral som sa na to, ako ma staničná sestra oblieva vodou z pohára a opakuje: "Ja som to vedela!" V hlave mi hučalo. Hanbil som sa, že som odpadol pri strýkovej operácii. Šiel som teda hrdinsky späť do operačky. Tu ma už zastúpila na to pripravená lekárka. Čakali, že odpadnem skôr a ona už bola oblečená na operáciu, čo som však predtým nevedel. Strýko ju poslal preč a poučil ma, aby som druhýkrát hlásil, že odpadávam a šili sme. Musel som hák nadvihovať, aby Berco nezašil pacientovi peru o ďasno, keď v strede šitia sa mu zlomila ihla. Do toho mi znova začalo hučať v ušiach. Počul som sa ako z hmly, ako strýkovi hlásim: "Berco, odpadol som..." Od strýka na to zaznela spŕška nadávok na moju adresu. Po operácii som si zaväzoval šnúrky na teniskách na chodbe. Oproti stál pacient. Mal len lokálnu anestéziu, ale pre plachtu na hlave nás nevidel, len počul. S účasťou v hlase som sa ho spýtal, či ho niečo bolí. Spoznal ma podľa hlasu. Chytil mi obe ruky a opakoval: „Pán doktor, ja vám z celého srdca ďakujem!“ Zľakol som sa. Mal som devätnásť rokov. Vlasy vystrihané, vyzeral som veľmi mlado. Mladšie, nuž som sa rýchlo rozlúčil a vbehol k strýkovi – primárovi do kancelárie s otázkou, či z toho nebude zle, veď ja lekárom nie som? Strýko sa smial: „On bude o tom rozprávať, že mal takú vážnu operáciu, až lekári omdlievali.“ V tom čase, keď som šiel k lekárovi, vždy mi niečo našli. Prasklo mi slepé črevo, sám som mal cystu v ústach, ktorú mi strýko vyrezal. A tak aj teraz, keď som prišiel domov, manželka ma vítala so slovami: „Kde si bol tak dlho?“ Nuž som jej popravde odpovedal: „Bol som na operácii.“ Na to manželka pohotovo reagovala: „Pre Boha! A čo ti zasa operovali?“ Nuž vďaka tomuto proti stresovému výcviku, ktorý mi uštedril môj strýko primár, som už nikdy neodpadol, keď sme nakrúcali pre televíziu nejakú operáciu. Pravda je, že nikdy viac som nikomu ani pri operácii neasistoval. V našej rodine zostala iba fráza: "Si novinár, chceš byť spisovateľ, musíš mať zážitky." |
Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 31. 01. 2007.
Další články autora
OSOBNOSTI POZITIVNÍCH NOVIN
 |
Ivan Kraus |
 |
Rudolf Křesťan |
 |
Jiří Menzel |
 |
PhDr. Ing. Zdeněk Hajný |
 |
Karel Šíp |
 |
Blanka Kubešová |
 |
Zdeněk Pošíval |
 |
Ladislav Gerendáš |