Oáza / Serjoža a Nataša
Rubrika: Literatura – Povídky
OÁZA Správa, ktorú predniesol magister Vábnička, referovala o narastajúcej zločinnosti v meste. Mestské predstavenstvo bolo zúfalé, vyskúšalo už mnoho opatrení a žiadne poriadne nezabralo. Nuž, komu niet rady, tomu niet pomoci a pritom to Jožo myslel vtedy s ľuďmi dobre. Ale začnem od začiatku. Jožo Úžľabina mal šťastie, na čo siahol, to sa mu darilo. Aj jeho najnovší projekt mal sľubnú perspektívu, dostal naň dokonca dotáciu z eurofondu. Návštevníci zo širokého okolia si nevedeli vynachváliť zariadenie menom Oáza, ktoré uviedol do užívania. Renomovaný psychológ sa vyjadril, že v dnešnej hektickej dobe bolo niečo také už dávno potrebné a že pre vnútorný pokoj a psychohygienu je priam žiadúce, aby človek raz za čas navštívil tento stánok úľavy. Uvádzačka sa vyjadrila, že vidieť klientov vchádzať a vychádzať z budovy je pre ňu ten najkrajší zážitok, tá premena tvárí je priam neuveriteľná.  A pritom, nápad to bol taký jednoduchý. Išlo o jednu obrovskú miestnosť, v ktorej sa nachádzalo niekoľko stoviek búst najznámejších verejných činiteľov od poslancov, ministrov, sudcov až po lekárov, učiteľov, či menej významných ľudí. Boli gumené, pripevnené na oceľovej pružine. Sem mohol ktokoľvek prísť a za poplatok 20 korún si to vybaviť s tým, kto ho naštval. Verbálne, ale aj ručne – stručne. A tak prichádzali mladí, starí, ženy, muži a každý podľa vlastného uváženia ventiloval nahromadený stres. Chodili sem dokonca i osoby, ktoré mali v Oáze sami umiestnenú bustu. Stalo sa napríklad, že poslanec bol naštvaný sám na seba, lebo niečo zbabral, a tak si to prišiel vybaviť so sebou medzi štyrmi očami. Alebo sa nechcel pobiť s kolegom, preto prišiel za jeho fackovacím panákom a po akcii boli i naďalej tými najlepšími priateľmi. Aj muži, ktorým nebolo dopriate prejaviť sa doma ako hlava rodiny, si sem priniesli bustu svojej najdrahšej a bez následkov na jej fasáde sa na nej vyzúrili. Vidieť sa tu dalo skutočne všetko. Od vyťahania za uši, vyzauškovania až po inzultáciu hrubého kalibru, aký vidno len v ringu. Klientela utešene narastala a zdalo sa, že priestory nebudú kapacitne pre abnormálne veľký záujem postačovať. Štatistiky zaznamenali rapídny pokles trestných činov násilníckeho charakteru, ubudlo ublížení na tele, výbuchov áut a obyvatelia hromadne vracali nepotrebné strelné zbrane so zbrojnými pasmi. Spoločnosť to obrodilo natoľko, že sa začalo pomýšľať na zrušenie policajných staníc, súdov a nápravnovýchovných zariadení. Medziľudské vzťahy sa natoľko zlepšili, že sme sa stali unikátom vo svete. V jedno popoludnie sem prišiel aj občan Adrián Haluzina, šťúply mužík sotva päťdesiat kilogramov živej hmotnosti, s dvanástimi dioptriami na nose. Išiel za jeho obľúbeným poslancom Lacom Vývrtkom, ktorý to v parlamente, podľa neho, tentokrát prehnal. Náhoda však chcela, že pán Vývrtka sa práve zdržiaval v priestoroch Oázy. Krátkozraký Adrián, mysliac si, že stojí pred Lacovou atrapou, ho s plným nasadením napadol. Po dlhej dobe bol zaznamenaný incident, ktorý kazil priemer zločinnosti v meste a renomé vo svete. To predstavenstvo nemohlo trpieť a Oázu zavrelo. Nikto však nepočítal s tým, aký to bude mať dosah. Nuž a teraz už viete, v čom je problém. Ak máte schopnosti, konexie a hlavne vplyv, postarajte sa o nápravu u mestského zastupiteľstva. Apelujem za široké masy. Občania vám budú nesmierne vďační. |
SERJOŽA A NATAŠA Uháňa Serjoža cez derévňu na žiguliaku, div mu dušu nevytrasie. V očiach má smrť, na tachometri tridsať a v srdci krásnu Natašu, ktorá mu neschádza z mysle. Bohovia však láske prajú, preto pri ceste uvidí stáť práve jeho vysnívanú. Šliapne na brzdu, zafľakuje tak, že pre kúdoly prachu nevidí ani samého seba v kabíne. Zvodná Nataša sa v kratučkej sukni, ktorá zakrýva len to najnutnejšie, nasúka do interiéru automobilu a milo sa na Serjožu pousmeje. Ten je v siedmom nebi a keby ich bolo dvadsať, tak možno aj tam. Najprv rozpačito mlčia, no potom sa molodec osmelí a povie: „Nataška, si krasívaja ako naša vlasť, ba ešte i krajšia. Nohy máš bezkonkurenčne dlhé ako Transsibírska magistrála, je na teba úžasný pohľad ako na šíky pešiakov na Červenom námestí pri vojenskej prehliadke.“ Nataška sa zapýri od toľkej chvály a keďže je deva, ktorá vie, čo sa patrí, povie:  „Veď ty, Serjožka, si tiež nie na zahodenie ako neplatná bumažka na trolejbus, vieš, že ťa ľubľú..“ A už je tá nevinná devuška červená sťa ich naródnij flag. Len kosák a kladivo jej v rukách chýba. Serjoža je už teraz načisto v rozpakoch, Nataškino vyznanie mu nahrnulo krv do... aj tam, ale hlavne do tváre. Zloží ruku z volantu a nesmelo chytí svoju ľubov za koleno. „Serjožka môj ľjubímyj, znáješ ty, čo hovorí Morálny kódex molodóvo budovateľa komunizmu?“ „Neznáju,“ priznal sa Serjožka. „Éto plócho,“ skonštatovala dievčina. Chvíľu sa vezú bez slova a potom to na Serjožku znova príde a opäť chytí svoju milovanú, tentokrát za pás. „Dorogój, ozaj nevieš, čo hovorí náš Moráľnyj kódex na strane 32?“ „Sovsém neznáju,“ a odtiahne ruku z lákavých Nataškiných partií. Keďže je Serjoža vzorný kandidát strany, smútok mu zastrie oči, ale nedá mu, aby sa i tretí krát nepokúsil zviesť svoj idol. Ruka mu skĺzne na Nataškino stehno, začne ju náruživo bozkávať a tak skončia s autom v kukurici. „Moráľnyj kódex, moráľnyj kódex...“ opakuje v ošiali deva a Serjoža chtiac-nechtiac musí toto vášnivé extempore ukončiť. Vycúva z kukurice, šliapne na plyn a mieri do derevni. Musí stoj čo stoj zistiť, čoho sa vo svojej mladíckej nerozvážnosti proti strane temer dopustil. Čo to ten morálny kódex hovorí? Nalistoval si stranu 32, ako mu vravela Nataša a číta: „Mladý budovateľ komunizmu je rozhodný a vždy ide vytrvalo za svojím cieľom. Nedá sa odradiť váhavými spolupracovníkmi, nehľadí na prekážky a tvrdo smeruje k vrcholu...“ |
Ilustrace exkluzivně pro Pozitivní noviny © Eva Rydrychová
Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 16. 03. 2007.
OSOBNOSTI POZITIVNÍCH NOVIN
 |
Rudolf Křesťan |
 |
Ladislav Gerendáš |
 |
Miloslav Švandrlík |
 |
Jiří Suchý |
 |
Jan Vodňanský |
 |
Ondřej Suchý |
 |
Milan Markovič |
 |
Jitka Molavcová |