Krížová cesta (4)

Rubrika: Publicistika – Historie

Prijať ďalší pád

Každý deň človek padá pod krížom života. Aj Ježiš Kristus na Krížovej ceste padol pod krížom. No Boh Otec nás miluje stále rovnako, veď kto dal Dávidovi silu, aby zabil Goliáša, či kto zachránil Jonáša pred utopením v bruchu veľryby?
Rovnako sa môžeme pýtať, kto sýtil Máriu v egyptskej púšti, či kto iný zachránil Daniela v jame levovej? Preto aj Kristus verí rovnako ako Otec v človeka. Verí v jeho chyby.
Musel padnúť pod krížom obťaženým našimi hriechmi, lebo nielen raz nám odpustil, ani sedem, ale ani sedemdesiat sedem krát, odpúšťa nám neustále naše pády. Platí, čo hovoril o takmer dvadsať storočí od kalvárie Edgar Cayce, že to, čo vidíme v ostatných, je odrazom toho, čo je v nás. Ježiš nás miluje, čo je celá pravda, nič viac.
Preto padol znova a to je viac ako to, že zasa vstal. Lebo on stojí naveky, ale padol z lásky za nás. Vie, že nenávidíme vlastnú dušu, ak sa k nám hriech, čo nám už odpustil, vráti. Znovu a znovu opakujeme chybu svojej duše, vlastného tela a nechápeme, ako sme sa ho mohli opäť dopustiť.
Ježiš za nás niesol kríž, preto sa nemáme čoho báť. Radujme sa, že zomrel za nás. Že aj druhýkrát padol pod našimi hriechmi.
Nechce, aby sme hrešili ďalej, ale až sa nám to znova stane, nebojme sa, veď Kristus vstal a doniesol kríž na kopec s názvom Lebka. Vie, že sa týrame, trháme si srdcia na franforce, vymýšľame si stále nové opiáty, ako ujsť pred vlastnými očami pohanenia. Nebojme sa, on nás vidí a za nás drží v našom srdci stráž.
Každý je súčasťou Kristovho tela. V prapočiatku sme boli a zostaneme na večnosti jedno, lebo Syn a Otec sú jedno telo a duch. Ten, ktorého sme si narodením obliekli všetci rovnako.
A ak sa všetko vracia do jedného, čoho sa môžeme ešte báť? Toho, že sa schováme, skrčíme, uzavrieme do tmavej miestnosti? Niet takej skrýše na zemi, ani na tele či na duši.
Ježiš je s nami, je náš a my sme jeho. Preto sa mu otvorme, vyžalujme, posťažujme, plačme, radujme a smejme sa s ním. Vždy je príležitosť tešiť sa.
Dvíhame svoje hlasy a žalujeme nebesá slovami Jóba. Kristus nás však zachráni, oblečie pred hanbou, napojí pred smädom hriechu, nachová pred hladom duše. V ňom máme svätyňu pokoja.
Ten chrám, ktorý keď ho zboria, za tri dni ho postavil po Golgote, aby nám svietil na veky. Zostúpil aj k mŕtvym ohlásiť im naše spasenie. Naši predkovia.
Línia biologicky meniaceho sa materiálu v čase. Smrť nie je oslobodenie od hmoty a hriechu, ale od času. To on, čas, prináša ako rieka pre nás všetky skúšky.
On nám motá hlavu a strháva nás do mútnych vírov. Diabol je čas, ten, čo chce rozhodovať o našom pozemskom osude. Nedajme sa!
Nezložme zbrane! Kým v našom srdci drieme náš duch, bojujme za seba! A potom prídeme všetci ku Kristovi ako deti prichádzajú zo školy k Otcovi a Mame.
To, čo dostaneme od Svätej trojice, si prinesieme späť do nebeského kráľovstva, lebo Kristova moc nie je z tohto sveta. A kľúče od nej ponúka tým, čo vezmú svoj kríž a pôjdu za ním.
Padneme, on to vie, že padneme, prečo by sme padnúť nechceli, keď druhýkrát padol Syn človeka?
Bol na zemi, ale vedel, že znova vstane. Musel. Pre lásku.
Miluje! To znamená, že je! Láska je všetko to, čo vidíme okolo seba.
Každý klinec, drevo, prach, kameň, či tŕň a bič. Všetko je láska, čo nás obklopuje. A keď sa aj žalujeme na nespravodlivý osud, nesúďme Otca, lebo on sám sa za nás odsúdil dobrovoľne.
O čo ľahšie by mu bolo prísť v purpure a zlate? Raz svätý Dominik Guzmán navštívil Svätého Otca a on mu povedal: Už Peter nemôže povedať, že zlata a striebra nemám.
Svätý Dominik odpovedal: Ale už ani nemôžeš povedať vstaň, vezmi si svoje lôžko a choď! Všetko je to len hlina, Ježiš je pravá cesta a život, lebo je láska. Miluje nás každým naším trápením.
Preto nereptajme a znova skúsme vstať, i keď druhýkrát je to oveľa ťažšie. Prídu aj ťažšie skúšky, než je opakovaný pád. Koľko budeme musieť odpustiť naposledy?
Nie iným. Najviac musíme odpustiť nakoniec vždy len sebe.

Tešiť tých, čo tešia teba

Keď vás iní utešujú, lebo inak vám nevedia pomôcť, možno je pre vás i pre nich lepšie, ak utešíte naopak vy ich. Tak ako keď kvílili ženy nad Kristovými mukami, keď sa mu konečne podarilo vstať s krížom potom, ako druhýkrát padol na Krížovej ceste, čo si pripomíname pri siedmom zastavení. A on im povedal, aby nad ním neplakali, ale plakali sami nad sebou a nad svojimi deťmi.
To naše hriechy niesol, preto boli také ťažké. Preto nech plačeme pre ne, nie pre Ježiša. On svoj kríž za nás odniesol, ale my tiež musíme zniesť ťarchu, ktorú sme si sami naložili.
A všetci môžeme vyhrať, preto sa aj Ježiš rozhodol pre nás na Krížovej ceste v tele človeka prehrať, aby sme mali istotu, že ak prehral Boh, my pri prehre nič neriskujeme, ale máme možnosť výhry - ak obetujeme svoju prehru pre Krista. Tak ako preňho obetoval svoju prehru mladého života so zákernou chorobou Alojz Mária Chmeľ bosý augustinián zo Slovenska, ktorý zomrel v Ríme so slovami: "Ježišu, pre teba!" Aký bol podobný svätému Tomášovi Akvinskému, ku ktorému keď Kristus prehovoril z krucufixu drevenými ústami a ponúkol mu akúkoľvek odmenu za jeho sladké dielo pre spasenie ľudstva, odvetil iba: "Chcem Teba!"
Tak odpovedal svätý Tomáš Akvinský, keď zistil, že cirkev má teologickú pravdu, ale vedec báda dovtedy, kým si nerobí nároky na neomylnosť a definitívnosť. Akvinský postavil všetko na najmenšom predpoklade, ktorý je najväčší - na viere. Tak oplakal svoje viny.
Pomáhal o 12. storočí niesť kríž za iných. Tak, ako ho chcel pomôcť niesť Chmeľ. A vďaka Akvinskému prišiel Gilbert Keith Chesterton na to, že pravda nie je nikdy taká nepravdivá, ako keď jej veľmi málo chýba do pravdy.
Chesterton však akoby zabudol na poznanie Akvinského, že viera je jedinou pravdou a preto môže byť viacero ciest vedúcich k pravde. Trebárs aj tá, ktorá je nepravdivá. Lebo pomáha poznať pravdivé cesty.
Boli už milióny verných, ktorí pomáhali Kristovi niesť kríž bez odmeny. No o čo viac sa o nich mlčí, o to sú mu možno drahší. Svätci sú len viditeľnými míľnikmi, ktoré vedú iných do radosti neba.
K takým patrí ako prvý svätý Štefan, čo ho po Kristovom vzlietnutí z Golgoty ukameňovali. Aj svätý Augustín, ktorý zistil, že predo ním nikam neujde, neskryje sa a nezahladí svoje hriechy. Všade videl jeho aj nás.
Uvedomil si to o 1600 rokov po svätom Augustínovi aj spisovateľ Philip Kendred Dick. Zbadal Boha na oblohe a zľakol sa. Napriek strachu pochopil ukladanie času do vedomia tvorov v hre.
Tými tvormi sú ľudia. A tá hra je život. Kristus je naša palica, o ktorú sa môžeme oprieť aj keď pôjdeme tmavou dolinou.
Dick zistil, že diabol je čas. Preto napísal, ako sa ukladá skúsenosť v každom jednotlivom človeku vo vedomí časom jeho dozrievania duše. Že ľudské poznanie je v skutočnosti ortogonálne k pravde.
Teda je v pravom uhle a vidí preto pravdu sploštene. Ale rovnako ako Chesterton aj Dick napriek zistenému, podľahol tiež opísanej sploštenosti, keď si myslel, že Božia tvár je zlá. Skúsme sa sami na seba pozrieť pod uhlom 90 stupňov, čo uvidíme, či je to verný obraz našej tváre?
My nemáme trestajúceho Boha, ale Boha lásky. Preto svätý Tomáš Akvinský prišiel na to, že láska prikrýva mnoho hriechov. A Chesterton opísal vznik svätosti slovami, že ak si kráľ môže túžobne priať byť svätcom, tak si svätec nijako nemôže priať, aby bol kráľom.
Lebo nielen chlebom je živý človek, ktorému pomôže, ak bude oplakávať svoje viny. A času má každý príliš málo, aby stihol za krátky čas oplakať všetko, čoho sa dopustil. Preto mu Kristus odpúšťal už vtedy, keď vstával s krížom, lebo dokázal oplakávať i viny iných.
Kristus pozná všetky mená. Tie plačúce ženy z kalvárie ostanú sväté tak, že keď budú spomínať iní Ježišovo utrpenie v Jeruzaleme, spomenú aj tieto ženy. Sú súčasťou spásy.
Lebo ako povedal svätý Pavol v Kristovom mene, cez Adama sa na človeka vylial hriech. Žiaden človek po Adamovi už nebol bez hriechu, ale cez Krista každý človek získal život večný. Z jeho srdca sa totiž narodili všetci.

  Pokračování 25.3.2007

ilustrace © Caravaggio Flagellation

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 17. 03. 2007.