Emília Molčániová: Neúspešná transakcia / Tajomstvo šéfkuchára / Jasnovidka

Rubrika: Literatura – Povídky

NEÚSPEŠNÁ  TRANSAKCIA

„Ďalší, prosím,“ zahlásila pokladníčka pri prepážke v banke a k okienku pristúpil muž v stredných rokoch.
„Prajete si?“ spýtala sa a profesionálne sa na klienta usmiala.
„Chcem peniaze, všetky!“
„Samozrejme, ako si želáte,“ povedala. „Chcete ich vyplatiť v dolároch, eurách, alebo v našej mene?“
„To je jedno, len nech je to rýchlo,“ povedal a nervózne sa obzeral okolo seba.
„Sekundičku, prosím, najprv mi vyplňte toto tlačivo, je to žiadosť o výber,“ podala mu malý hárok papiera.
„S týmto si môžete, viete čo,“ šmahom ruky pokrčil papier a hodil ho na zem.
Pracovníčka sporiteľne sa nedala vyviesť z rovnováhy a úslužne sa spýtala:
„Môžete mi, prosím, nadiktovať číslo vášho účtu?“
„Ja ich chcem vybrať všetky a makaj, makaj, mám naponáhlo!“
„Prepáčte, konečne som pochopila, takže vy máte viacero účtov. V tom prípade mi povedzte ich čísla…“
„Koza jedna, nebľaboc už toľko…“
„Prosím, len slušne, pane. Váš účet je vinkulovaný, kontokorentný, má snaď viac majiteľov?“
„To si píš, moja milá, že má a navaľ už tie milióny, kým sa nerozčúlim!“
„Vy chcete takú veľkú sumu? Ale to ste nám mali avizovať niekoľko dní dopredu.“
„Nechcela by si trochu priveľa? Dosť už tých debát, navaľ prachy!“
„Samozrejme pane, ale ak neviete spamäti čísla účtov, dajte mi aspoň váš občiansky preukaz a kartičku od účtu…“
„Počúvaj, ty bosorka, myslíš, že keby som ju mal, mieril by som na teba revolverom?
„Počúvajte, vážený pane a vy si myslíte, že keby som mala peniaze, že by som vám ich nedala? Trezor sme z dôvodov maľovania dočasne premiestnili na šieste poschodie, tam vám peniaze vydajú, ja tu vypisujem iba formality…“

TAJOMSTVO ŠÉFKUCHÁRA

„Alino, pozri, ten hosť pri päťke je asi akýsi čudný, už hodnú chvíľu ho pozorujem ako diskutuje sám so sebou,“ povedal vrchný svojmu kolegovi.
„Možno,že je ši-ši,“ v návale práce stručne poznamenal Ali, ale nedalo mu, aby si ho dôkladnejšie neobzrel. A skutočne, rozhadzoval rukami, zdôrazňoval a prízvukoval niečo niekomu, koho nebolo. Sedel totiž pri stole sám.
„Čo už nezačne jesť? Ten rezeň mu vychladne a potom sa bude sťažovať…“
„Choď obslúžiť hostí pri štvorke a nenápadne zisti, čo má za tému,“ povedal Alinovi vrchný.
„…hovorím ti pekne, kamarát, nie som už najmladší, tak maj so mnou súcit. Poddaj sa,“ začul čašník spoza chrbta. „Zatiaľ som s každým vyšiel a predpokladám, že aj my sa dohodneme.“
Hosť chvíľu čakal, potom si odkrojil kúsok rezňa a po chvíli sa opäť pustil do monológu:
„No, tak toto nie, prečo si taký tvrdohlavý? Ty nevieš, že môžem s tebou zatočiť a poslať ťa k čertu? Podívaj sa, od rána som nejedol a vôbec nemám chuť na dlhosiahle presviedčanie, takže to uzavrime. Súhlasíš?“ Nato si hosť opäť odkrojil z rezňa a zdalo sa, že už debata skončila. No neskončila. Šmaril príbor na tanier a rozčúlil sa:
„Už mám toho dosť! Myslíš si, že mám božskú trpezlivosť? Naposledy ťa vyzývam ku konsenzu. Dám ti minútu, ani o sekundu viac.“
Alino už nevydržal a podišiel k hosťovi:
„Pane, niečo nie je v poriadku?“ spýtal sa ticho.
„Pravdaže nie je,“odpovedal rozčúlený hosť, „tento rezeň nie je v poriadku,“ ukázal prstom na tanier. „Už polhodinu sa ho márne snažím obmäkčiť a stále sa nedá požuvať…“
JASNOVIDKA

Benjamín Praženica bol psychicky na dne. Taký zbabraný život si nezaslúžil. Žena sa milšie chová k ich psovi Trhajovi ako k nemu, tri dospelé deti mu už dávno prerástli cez hlavu, šéf mu neustále dáva najavo, že je nezodpovedný babrák a rozprávať sa s ním prestal dokonca i papagáj.
Maximálne frustrovaný sa vliekol domov z nohy na nohu a premýšľal, aký je na svete nikomu nepotrebný a či by nebolo lepšie so všetkým skoncovať. Doma si otvoril pivo a ležiac na váľande tupo hľadel do stropu. Dvere sa rozleteli a vošla jeho najdrahšia. Nestačila za sebou zavrieť dvere a už spustila:
„Zasa si fajčil v kuchyni? Bol si so psom? Prečo si si po sebe neumyl tanier? Bol si na nákupoch? Samozrejme, chladnička je prázdna, ale pivo v nej nechýba. Vyzdvihol si prádlo z práčovne...?“
Nato vošiel najstarší syn, povaľač a chuligán, zjavne pod parou.
„Rodinka je zasa vo švungu a vedie láskyplný dialóg...“ neodpustil si poznámku.
S dcérou skoncovali v zamestnaní a najmladšia ratolesť pravdepodobne prepadne z matematiky. Samé úžasné správy, ktoré mu len prehlbovali jeho depku. Zrak mu padol na časopis. Stálo tam: Chýba vám šťastie, peniaze, pohoda? Neviete ako na to? Pošlite jasnovidke Eleonóre 2000 Sk a ona sa postará o vaše blaho. Benjamínovi chvíľu trvalo, kým mu to zaplo a potom vykríkol:
„Veď to je to, čo potrebujem, kúsok šťastia a radosti zo života!“
Zobral z rodinného konta odloženého na nepredvídateľné prípady dve bankovky a poslal ich na určenú adresu. Potom už len čakal na to svoje vytúžené šťastie. Obratom obdržal obálku, ktorá obsahovala kúsok papiera a na ňom pokyny:
Ráno si obleč košeľu o tri čísla menšiu, dôkladne pozapínaj gombíky pod krkom a kravatu si zatiahni čo najsilnejšie. Opasok si pritiahni o tri dierky ďalej, aby ti robilo problém i najmenšie nadýchnutie. Obuj si topánky o dve čísla menšie a nebráň sa pohybu a chôdzi...
Praženica bol šokovaný. Tak za toto som vysolil dve tisícky? Ale keďže nemal inú možnosť, podujal sa rozkazy splniť. Celý deň chodil fučiac, krivkajúc, ochkajúc na pokraji ventilačného kolapsu. Toto má byť to vytúžené šťastie? Trpel ako Jób, ale vydržal statočne až do večera.
A potom to prišlo. Zhodil zo seba všetko, čo mu strpčovalo život, otvoril si pivo, pustil telku, povystieral údy a zistil, aký je život krásny. Vychutnával eufóriu bez útrap a múk.
„Hurá! Funguje to! Investícia nebola márna!“ skonštatoval celý nadšený, keď sa zhlboka nadýchol. Konečne sa dočkal blaženého pocitu šťastia, radosti a uvoľnenia.  

Ilustrace exkluzivně pro Pozitivní noviny © Iva Pospíšilová, www.bitmapsisters.com

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 23. 04. 2007.