Kvety / Nerozumiem tomu... / Sila sugescie

Rubrika: Literatura – Povídky

KVETY

Aladár Podkovička priniesol Justínke, svojej milovanej manželke, kvety. Bolo to prvý krát po dvadsiatich rokoch manželstva, preto si už cestou predstavoval, akú jej tým urobí obrovskú radosť. No, stalo sa niečo neuveriteľné.
S veľkým kvetnatým čudom ešte len vplával do dverí a už zaregistroval zhrozený údiv svojej najdrahšej.
„To je pre mňa?“ spýtala sa a oči jej skoro vyskočili z jamiek.
„Pravdaže, drahá,“ so žiarivým úsmevom odpovedal Aladár.
„Nieééé!“ spustila Justínka.
„Stalo sa niečo?“ starostlivo sa spýtal svojej polovičky.
„Nieééé,“ rozrumázgala sa, „čo som komu urobilaáá!“
„Ale, drahá…“ v rozpakoch vykoktal zmätený Aladár.
„Čo sa stalo? Priznaj sa, že si prišiel o prácu!“ a ďalej nekontrolovateľne nariekala.
„Nie, prečo by som mal a ako to spolu súvisí?“
„Tak teda, máš určite manko a neodvažuješ sa mi to povedať…“ ronila slzy ďalej.
„Nie, šéf ma dnes dokonca pochválil…“
„Takto mi chceš povedať, že si nabúral nášho miláčika?“
„Nie, stojí naleštený v perfektnom stave v garáži:“
„Pane Bože, tak je to oveľa horšie, ako som si myslela,“ neustávala v plači, „máš inú ženskúúúúú!“ zavýjala čím ďalej, tým hlasnejšie.
„Ale, drahá, čo ťa nemá? Ja by som ťa nevymenil ani za…“
„To vravia všetci muži,“ nedala mu dopovedať. „Ach, ja nešťastná, čoho som sa to len dožilaááá!“ Justínka nie a nie sa utíšiť.
„No, tak toto som nechcel…“ úplne pomýlený riekol Aladár.
„Tak, povieš mi už konečne, čo sa stalo?“ povedala a zobrala si ďalšiu vreckovku.
„Drahá, nič sa nestalo, chcel som ti iba urobiť radosť…“
„Tak, moment, ak si mi potreboval urobiť radosť, tak si určite počítal s tým, že mi ju predtým niečim pokazíš,“ mlela svoju pesničku Justínka. „tak už to konečne vyklop!“ spustila taký nárek, až sa triasli steny.
„Do kelu!“ neovládol sa Aladár. „Ženská jedna protivná, nemám ti čo povedať,“ šmaril kyticu celou silou do kúta.
Justínka naraz prestala plakať, zodvihla kvety a skúšala ponaprávať ich zlomené hlavičky.
„Vidíš, je to oveľa lepšie, keď sa chováš takto normálne a nepretvaruješ sa,“ povedala pokojnejšie. A potom sa opäť náhle rozplakala: „Čo teraz s nimi, keď sú také polámanéééé?“
„Neboj sa, drahá, kúpim ti iné,“ pritúlil si ju na prsia.
„Preboha, len to nie! Sľúb mi, že mi už odteraz nebudeš spôsobovať také šoky…“ 
NEROZUMIEM TOMU...

Upratovala som mužovi šuplíky nočného stolíka, keď mi zrak padol na hrubý zošit v modrej väzbe. Len som tak letmo prelistovala zopár stránok a zistila som, že je to jeho denník. Vôbec som netušila, že niečo také existuje. Môj muž a denník! To by skôr pristalo našej dcére, puberťáčke. Viem, že sa to nemá, ale nedalo mi, aby som si zopár stránok neprečítala. A bola som šokovaná. To nie je možné, prečo mi môj drahý nikdy nepovedal o svojich želaniach, svojich nevyslovených túžbach, veď by som mu ich bola s radosťou splnila. Jeho predstavy o detailoch manželského spolunažívania sa mi síce zdali trochu, ako by som to povedala, zvrátené, no nepovedala som nikomu nič a začala som konať. Som predsa ochotná urobiť všetko pre skvalitnenie nášho intímneho spolunažívania.
Keď hodil do bielizňového koša špinavé slipy, tielko, či inú časť spodného oblečenia, nenápadne som ho odtiaľ vybrala, poskladala a uložila opäť do skrine. Spočiatku nič nezbadal. Musím byť vytrvalá a dopracovať sa tak k cieľu. Hlavne, keď som v poslednej dobe pobadala, že náš vzťah začína pomaly chladnúť. Predstavovala som si ako príde, schmatne ma do náručia a prežijeme opäť tie búrlivé, vášnivé noci ako predtým.
„Toto je opraté?“ spýtal sa ma, keď ovoňal špinavú bielizeň vytiahnutú zo skrine.
„Áno,“ povedala som váhavo, lebo som nechcela vyzradiť, že poznám jeho tajomstvo.
S odporom natiahol na seba, čo bolo treba. Nie, teraz nesmiem poľaviť, už sa blížim k cieľu, už sú na dosah noci našej mladosti. Vydržím, veď už to určite dlho nepotrvá. Stále som mala pred očami, ako jedného dňa ocení, čo pre neho robím, vpláva do dverí s veľkou kyticou, a potom to príde.
A aj to prišlo.
„Musím sa s tebou porozprávať,“ začal. „Sadni si, sem, ku stolu.“
A teraz určite vytiahne spod stola nejaké milé prekvapenie, povedala som si. Nemôžem sa dočkať. Aj vytiahol. Nejaký papier. Spočiatku som nechápala, no keď som si to prečítala, pochopila som, že niečo tu nie je v poriadku. Bola to žiadosť o rozvod.
„Prečo?“ spýtala som sa so slzami v očiach.
„Veď ty vieš, prečo, nestaráš sa o mňa…“
„To predsa nie je pravda, robím všetko, čo ti vidím na očiach. A chcela som ti splniť aj tvoju najtajnejšiu túžbu.“
„Čo myslíš?“
„To, že zbožňuješ čiernu spodnú bielizeň…“ 
SILA SUGESCIE

Zdravie mi je nadovšetko, preto absolvujem každý rok preventívnu prehliadku a to aj v prípade, že mi nič nechýba.
Keď boli všetky testy hotové, zavolal ma lekár do ambulancie, aby ich vyhodnotil. Pozrel sa najprv na mňa, potom do papierov a snímkov, opäť na mňa, obišiel si ma dookola a dôkladne si ma zo všetkých strán poobzeral. Hodnú chvíľu váhal, čo mi má povedať. Napokon sa spýtal:
„Ako sa cítite?“
„Dobre, čo dobre, vynikajúco,“ odpovedám hrdo.
A zas ten nedôverčivý hypnotizujúci pohľad, po ktorom neverím vlastným ušiam:
„Ale podľa výsledkov ste mali byť už dávno mŕtvy. Pokročilá cirhóza, tri prekonané infarkty, krvácanie do mozgu, obličkové a žlčníkové kamene, chrbtica ako paragraf a o rozbore krvi ani nehovorím... Ozaj sa cítite dobre?“
„Prirodzene, nemám žiadne subjektívne ťažkosti, “ opakujem znova.
„Nemôžem tomu uveriť, podľa EKG usudzujem, že máte tachykardiu, extrasystoly a ťažkú srdcovú nedostatočnosť. Hm, hm... Vládzete chodiť do schodov?“
„Pán doktor, ale mne nič nie je, fakt sa cítim dobre,“ oponujem mu.
Lekárovi padol zrak na stôl a potom zhrozene povedal:
„Panebože, prepáčte, mrzí ma to, ale pred vami som čítal pitevnú správu, lebo som vypisoval úmrtný list a omylom som zamenil fascikle. Ešte raz sa ospravedlňujem. Áno, s vami je to v poriadku, vy ste úplne zdravý.“
Vyšiel som z ambulancie s neurčitými pocitmi a v duchu som si blahoželal, že nie som na mieste toho úbožiaka. Doma som však začal premýšľať. Naozaj som zdravý? Nemám niektorú z tých strašných diagnóz, ktoré spomínal doktor?. Nehral to na mňa a niečo mi chcel povedať, no nemal odvahu? Možno to bol taktický postup, ako ma pripraviť na to najhoršie... Takto vo mne hlodal červík pochybnosti. Zmeral som si pulz, videl sa mi akýsi nepravidelný, očné bielka sa mi zdali žlté, jazyk biely a pery modré. Takto som polemizoval až do večera a postupne som zisťoval, že začínam pociťovať niečo, čo som dosiaľ nepoznal. Najprv ma rozbolela hlava, za tým som zaregistroval búšenie srdca a zle sa mi dýchalo. Začalo ma pichať vpravo, neskôr už aj vľavo, hore a nakoniec dole. Dostal som horúčku a oblieval ma ľadový pot. O polnoci som doslova umieral. Volal som záchranku. Keď pohotovostný lekár uvidel, v akom zúfalom stave som, ihneď ma hospitalizovali. Urobili mi všetky testy, aby zistili, čo mi vlastne je. Doktor nad výsledkami nedôverčivo krútil hlavou a potom sa spýtal:
„Ako sa cítite?“
„Mizerne, pán doktor, už asi meliem z posledného...“
„To nie je možné, všetky výsledky sú v norme, podľa nich by ste sa mali cítiť vynikajúco, priznám sa, ešte som také dobré nevidel. A to som už videl naozaj všeličo.“ Lekár to nevedel pochopiť. „Napojíme ho na prístroje a ráno uvidíme, sestrička.“ A konzílium sa pobralo spať.
Ja som však do rána nespal a premýšľal. Takže, výsledky sú v poriadku, predsa to len asi bude pravda, že som fit a ja sa takto umáram a ničím si zdravie. Ten lekár v ambulancii to teda na mňa nehral... Čím viac som sa utvrdzoval vo svojom omyle, tým som sa cítil lepšie. Postupne všetky príznaky ustupovali a ráno sa mi svet zdal opäť krásny.
Keď som tvrdil ošetrujúcemu lekárovi, že sa už cítim dobre a že chcem ísť domov, zhrozil sa:
„V takom strašnom stave nesmiete vstať z postele, veď ste len pár hodín po kríze z neznámej príhody, čo keď trpíte niečim vážnym a po ceste domov skolabujete...“
Nedal som mu dohovoriť, vyskočil som z postele so slovami, že sa nedám zabiť. Zbalil som si veci a ušiel z nemocnice.
A keďže si vážim svoje zdravie, na preventívne prehliadky už zásadne nechodím. 

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 26. 03. 2007.

Pozitivní noviny jsou neziskové internetové médium, které v letech 2004–2012 připravovala ve svém volném čase skupina nadšenců pod vedením Pavla Loužeckého. Všichni autoři a dopisovatelé do Pozitivních novin přispívali bezplatně, ze své vlastní svobodné vůle. Ačkoli od roku 2012 nové články nevychází, Pozitivní noviny i nadále fungují jako skutečná oáza pohody a optimismu na síti pro všechny čtenáře, kteří potřebují pravidelný zdroj k čerpání životní energie, inspirace, nápadů, zábavy, moudrých myšlenek a informací všeho druhu.