Milan Markovič: Blízky Západ

Rubrika: Literatura – Fejetony

Vážení čtenáři Pozitivních novin!
Hned první novoroční den roku 2009 mám pro Vás první velmi příjemné a milé překvapení jako předzvěst věcí pozitivně-budoucích.
Právě včera jsem totiž dostal od Ondřeje Suchého zprávu, že Pozitivní noviny získaly nového, známého a oblíbeného autora, který bude nesporně další perlou tohoto internetového magazínu.
Jako jedni z prvních máte možnost přečíst si část jeho osobního silvestrovského e-mailu, který zaslal Ondřeji Suchému:

Pán Suchý,
moju neskorú odpoveď majú na svedomí Vaše Pozitivní noviny. Už aj bez nich som chodil dosť neskoro spávať, no a teraz je moje ponocovanie ešte o čosi dlhšie. To aby ste mali aspoň jednu výčitku svedomia, lebo tuším, že človek ako Vy ich určite veľa nemá.  M.M.

Dovolte mi tedy, abych mezi námi přivítal slovenského humoristu, herce, moderátora a původním povoláním pedagoga, pana Milana Markoviče. Jsem si jist, že jeho zábavné a moudré postřehy, fejetony a zážitky Vás budou zajímat a bavit stejně tak, jako je tomu u textů Jiřího Menzela, Josefa Fouska, Jiřího a Ondřeje Suchého a celé řady dalších.
Panu Markovičovi si pak dovolím za nás všechny popřát, aby se v Pozitivních novinách cítil opravdu jako doma a aby je časem považoval za svoji "srdeční záležitost" stejně tak jako to dnes činí již více než 300 autorů a spolupracovníků spolu se stovkami tisíců čtenářů Pozitivních novin po celém světě.

Pavel Loužecký
vydavatel Pozitivních novin

             

Milan Markovič
Blízky Západ


Nie som ja veľký cestovateľ. Kilometre hltám zväčša len vtedy, keď ma dakde zaženú pracovné dohody či iná nevyhnutnosť. Najčastejšie je to Česko, ktoré som ešte nedávno nezapočítaval do zahraničných ciest.
Keby som mal zovšeobecniť aspoň jednu vlastnosť, ktorou sa národ na západ od rieky Moravy líši od nás, určite by som zdôraznil komunikatívnosť. Veľa ráz sa mi tento môj dojem potvrdil na vzorke, ktorú vždy tvorili náhodne vybratí ľudia na ulici, skrátka pocestní. Keď sa kdekoľvek na Slovensku opýtam na cestu, poprosím usmerniť ma na miesto môjho vystúpenia či dačo podobné, v tom najlepšom prípade sa mi dostane vysvetlenia nanajvýš dvoma vetami – pôjdete tam a tam, prejdete semafory a na druhej svetelnej križovatke zahnete doprava. Prejdete cez most a je to ten veľký žltý dom vedľa banky. Napríklad.

V Česku stačí spustiť okienko a pozdraviť okoloidúceho a deväťdesiat percent opýtaných ochotne pristúpi a čaká na otázku, napríklad kde je tu dom kultúry.
„Jo, kdepak kultury, milej zlatej, to bejvávalo! Jákapak kultura, to ještě když tam byl ten první ředitel (my už máme třetího, víte?), tak to jo, to ještě šlo. Ale teď já ani nevím jestli to tam vůbec funguje, moje stará mi říkala, že je tam nějakej krám na hadry. Jo, vy tam dnes hrajete? No tak asi jo, no. Poslechněte a vy ste opravdu zas zvolili toho Mečára? Je to možný, kluci? Víte, tady je taky dosti velký bordel, ale tohle přece jen snad ne... Jo vy pospícháte...“
Cestu nám nakoniec ukázal celkom presne, ale odmietol byť len smerovou tabuľou. Potreboval byť kronikárom, spravodajcom, familiárnym hostiteľom, uvítacím výborom. A nebol výnimkou, takýchto zážitkov „ze země české“ mám namojdušu viac. Bol teda pravidlom.

Po návrate z vystúpenia sme raz v hlbokej noci zablúdili kdesi v okolí Slatiňan. V akomsi začarovanom kruhu sme sa vrátili na to isté miesto a keďže sme to nechceli absolvovať ešte raz, zastavili sme pri osamelej krčmičke. Bolo určite okolo jedenástej v noci. Vstúpili sme. Nezafajčené, čudné. Na stoloch biele obrusy s kytičkami. Pri nich bežný krčmový ľud, občas montérky. Na stoloch pivo. Nijaký krik, nikde porozlievané, žiadny smrad.
„Pěkně vítám u nás, co si dáte?“ – ujala sa nás „paní hospodská“, pôvabná žena v najlepších rokoch.
A my, že len na cestu sa potrebujeme opýtať, lebo...
„Hele, pohlídáte mně to tady, jo?“ zavelila tá dáma hosťom, sadla do svojho favorita a vyviedla nás na kritickú križovatku. Keď ma vezú, často podriemkavam, ale toto sa mi neprisnilo, fakt nie. A je mi jasné, že takíto ľudia a takéto príbehy sa vyskytnú aj u nás. Ale hľadať treba asi o čosi dlhšie.

www.markovic.sk


foto © z archívu Milana Markoviče

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 01. 01. 2009.