Milan Markovič: Nápisy ma zaujímajú i dezorientujú/Človeka poznáš po reči

Rubrika: Literatura – Fejetony

               


Nápisy ma zaujímajú i dezorientujú

Pamätám sa, že čítať som sa učil rád. Zistenia že Ema má mamu a mama má misu, boli pre mňa síce bezvýznamné majetkové priznania, ale vzrušovalo ma to množstvo slovíčok, čo na mňa číhalo na verejnosti. Za mladi som síce nemal tušenia o reklamných pútačoch à la Las Vegas, ale aj električka s nápisom JEDNO VAJCE DENNE vedela zaujať. O čosi horšie to už bolo s pochopením toho či onoho textu a ten električkový nebol výnimkou.
Stále častý nápis POZOR, ZLÝ PES! ma vždy dezorientoval. Jednak mi nadlho zafixoval názor, že pes je jedno rafinované, hlúpe a nebezpečné zviera, jednak som nechápal, prečo to ten majiteľ vlastne prezrádza. Pes je predsa na to, aby strážil majetok i majiteľa. No a keď príde zlodej, pes ho má chytiť, vytrestať, prípadne odovzdať patričným orgánom. Lenže keď si asociál prečíta hneď na bráne varovanie, no tak nebude riskovať a ide páchať zlo tam, kde nápis, a teda ani psa nemajú. A tým vlastne pes v našej spoločnosti stráca opodstatnenie! – hovoril som si.
Vďaka nápisom vo vlaku som sa naučil prvé slová v cudzích jazykoch. A tak dodnes viem, že NICHT HINAUSLEHNEN, NE PAS SE PENCHER AU DÉHORS a E PERICOLOSO SPORGERSI! znamená Nevykláňajte sa z okien, pričom som mal vždy sto chutí vyskúšať, či sa mi to cez ten asi pätnásťcentimetrový otvor vôbec podarí.

Vôbec najvzrušujúcejším pre mňa vždy bol a zostal nápis CUDZÍM VSTUP ZAKÁZANÝ. Vždy mi pripomínal tú rozprávkovú trinástu komnatu, do ktorej keď Zlatovláska nazrela, naskutku onemela. Nápis NEKLOPAŤ! síce láskavo naznačuje, že za tieto dvere sa možno raz dostanem, ale zároveň jasne zdôrazňuje, že nerozhodujem o tom, kedy.
Nápisov stále pribúda. I napriek náročnej grafike viem prečítať skoro všetky. Stále však nie všetkým rozumiem.
A nielen preto, že už pomaly len výnimočne sú to u nás nápisy slovenské či české.

Človeka poznáš po reči

Dávnejšie som si všimol, že veta je vlastne najspoľahlivejším poznávacím znamením. Je totiž veľmi dôležité, ČO a AKO človek povie; no a slovo, púhe slovo na to nestačí. Viem, existujú aj silné, mimoriadne silné slová, ale väčšinou je to v celkovom kontexte málo.
Nie nadarmo sa hovorí, že vtáka poznáš po perí a človeka po reči. Je síce pravda, že aj šaty robia človeka, lenže mohol by vám niekto povedzme na sídlišti Antala Staška len tak v trenírkach recitovať tie najkrajšie vety z Ovídia, bol by to asi trapas. Ak má vôbec význam recitovať na sídlišti Antala Staška Ovídia. Ale v tmavomodrom dvojradovom obleku to predsa len pôsobí ináč. Aspoň z diaľky vyzeráte ako solídny, slušný a hádam aj vzdelaný človek. Lenže žiadny odev nepomôže, keď treba prehovoriť.
Nikdy nezabudnem na príhodu z čias môjho učiteľovania na Záhorí, kam som dennodenne cestoval. Raz som tiež tak vystúpil z vlaku, prestúpil do autobusu a sadol si oproti dievčaťu, ktoré ma upútalo svojím zovňajškom, príjemným a sympatickým zjavom. Než som však stihol dosnívať na tému „aké je to Slovensko krásne,“ pristúpilo ďalšie dievča, ktoré moja susedka privítala vetou „Ná, kdes´ byua, Terezo, ty .....“ – a pridala ešte jedno slovo, ktoré neodcitujem aj keď chápem, že moja popularita tým rapídne klesne, lebo vulgaritky dnes letia.
Ináč – až na to nárečie – bola tá veta gramaticky správna, intonačne bezchybná, aj adekvátnu dynamiku mala, a predsa... doteraz vlastne neverím tomu, že patrila tam, odkiaľ vyšla.
Isteže, každý z nás má niekedy deň, keď mu to nejde a ani s výrečnosťou to nie je v poriadku. Netreba predsa hovoriť za každú cenu. Lenže v takom prípade je hádam vhodnejšie obliecť si tmavomodrý dvojradový oblek a ukazovať sa ľuďom len z diaľky.

www.markovic.sk

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 26. 03. 2009.