Milan Markovič: Pokrok nezastavíš... / Už ste sa dnes pozdravili?

Rubrika: Literatura – Fejetony

             


Pokrok nezastavíš, ale spomaliť by sa hádam dal

Je zaujímavé, ako sa časy obrátili: nie je tak ďaleko tá éra, keď bola vzácnosť sadnúť si do auta a dať sa povoziť. Na dlhšie vzdialenosti sa používal vlak, pochopiteľne. Dnes sa však už nájde dosť motoristov, čo si ani nespomenú, kedy na naposledy viezli vo vlaku. Zato auto, to je už čosi také všedné, že už pomaly ani emblém z kapoty sa neoplatí ukradnúť.
Vyrastal som na bratislavských Kramároch a pokiaľ ma pamäť neklame, v celej našej ulici bolo len jediné auto Škoda-tudor. Pastelovo žlté, vždy krásne vyleštené, voňajúce benzínom. Behali sme za ním ako decká a opájali sa tým smradom, lebo vtedy ešte nikto nevedel, že to sú exhaláty, a škodlivé. Hľadeli sme na ten stroj ako na symbol fantastického pokroku a technických vymožeností. Nebola to nijaká formula; staručký doktor, čo sa v ňom vozil, podľa mňa sotvakedy zaradil čo len tretí rýchlostný stupeň. Ale bolo to čosi nové, neobvyklé, vzrušujúce.
Táto zbožná úcta sa ma držala dovtedy, kým ma ujo Karol z Prešova neposadil na nádrž svojej jawy dvestopäťdesiatky a dušu zo mňa nevytriasol a kým sme ja i moje okolie nezistili, že vôbec neznášam akékoľvek cestovanie a už po prvých kilometroch transportu sa nijaká potrava vo mne dlho nepobaví. Neskôr ma to prešlo. Možno to bolo vekom, možno návykom na prevážanie sa a možno aj tým, že potraviny podraželi a nie je radno sa s nimi nepremyslene lúčiť.
Autá sa postupom času stali predmetom takmer každodennej potreby (pre používateľov), respektíve pretrvávajúcim nežiadúcim prepychom (pre vyrubovateľov cien a ciel). Dnes už ani tuším nevidno decko, ktoré by sa rozbehlo za autom, len aby sa nadýchlo toho smradu. Veď stačí otvoriť okno na detskej izbe. A tak mi napadá: čo tak v tej našej doprave - aspoň pokusne a vo vymedzených lokalitách - zaviesť opäť konské poťahy... Od ľahkých bričiek až po kamiónové typy. Aj decká by za nimi zase chvíľu behali (tentoraz nie kvôli ich výfukom, ale proste len tak, zo zvedavosti), skrátka, mali by dôvod pobehnúť. A prečo nie - mali by dôvod bez rizika sa nadýchnuť.
Viem, že to asi nie je ten najlepší spôsob návratu k prírode. Určite sú aj iné možnosti. Len som si v akomsi náhlom ošiali povedal, že by nebolo zlé to naše životné tempo spomaliť aspoň tam, kde by tým náš život neutrpel, že trebárs by sme mali skúsiť, čo to urobí, keď vlastným nohám občas vrátime ich pôvodnú funkciu, že deťom dáme možnosť presvedčiť sa, že vajcia nevznikajú v plastikových obaloch, ale v sliepke a že to, čo vyteká z koníka, nie je benzín.
Už ste sa dnes pozdravili?

Treba priznať: taká jednoduchá a každodenná vec ako je pozdrav, robí ľuďom často problémy. Napríklad ja mám zlú pamäť na tváre. A tak sa mi občas pritrafí, že na ulici nepozdravím človeka, ktorý je mi síce akom ak povedomý, ale nie som si istý. Samozrejme, pozdraviť som mal, lebo vzápätí sa okolím začne rozchyrovať, že som – prinajlepšom – namyslený.
Skúšal som už aj to, že aspoň v blízkom okolí bydliska pre každý prípad, pre istotu, slušne pozdravím každého. Zakrátko som získal povesť, že nevhodným spôsobom nadväzujem známosti všade, kde je to len trochu možné.
Alebo si predstavte: ráno na pracovisku pozdravíte známeho, s ktorým sa poznáte len z videnia, a preto nemáte dôvod sa s ním vášnivo objímať a zdĺhavo konverzovať. Lenže o nejakú polhodinku ho stretnete znova povedzme na opustenej chodbe, kde sa nemôžete prehliadnuť (a zvykne sa to zopakovať aj viackrát). Nuž a keďže pozdrav už zaznel, je nielen zbytočné, ale aj pomerne hlúpe znova povedať „dobrý deň“, zvlášť keď napríklad vonku leje – tak akýže tam dobrý... Rovnako hlúpe mi však pripadne prejsť povedľa toho človeka len tak, bez slova. A potom dochádza k tým rozpačitým úsmevom, či nie príliš duchaplným replikám typu „Nejak dnes máme na seba šťastie!“ alebo „My sme si tuším voľačo dlžní!“, prípadne v úplnom zúfalstve aj „Vy ma tuším špehujete!“ 
Je mi jasné, spoločenská etiketa pamätá aj na takéto situácie, ale to ja naschvál takto veselo. Nechce sa mi totiž rozoberať notorický problém, ktorý so zaujatím monitorujem, keď ktokoľvek vchádza do miestnosti. Sú v nej mladší? Starší? Iba ženy alebo aj muži, a to vysokopostavení? A nikdy sa neodhodlám pristúpiť k postihnutému a dobromyseľne mu pripomenúť: Je to jedno. Keby anglická kráľovná vstúpila do miestnosti, kde sa práve robotnícka mládež chystá na šichtu, pozdraví – div sa svete – kráľovná.

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 02. 04. 2009.