Navigace: Hlavní strana / Literatura / Fejetony / Milan Markovič: Túžime vôbec po slobode?

Milan Markovič: Túžime vôbec po slobode?

Markovič Milan | 01. 02. 2010

Nie je ťažké si všimnúť, že tam, kde je niečoho málo, tam sa o tom často hovorí. Preto nikdy neverím v extrémnu demokraciu tam, kde sa ňou politici vo svojich prejavoch jednostaj oháňajú. Demokraciu ospevujú, vyzdvihujú ju a predovšetkým o nej hovoria ako o niečom, s čím sa narodili a čo nielen hlásajú, ale hlavne každodenne obetavo presadzujú. Podobným úkazom bol u nás pred pár rokmi istý supermanažer, akýmsi omylom ustanovený za riaditeľa televízie. Nevynechal jedinú príležitosť k poučnému príhovoru. A nebolo hádam súvetia, v ktorom by nepoužil slovo profesionál. V priebehu niekoľkých málo rokov rozvrátil ten bohumilý podnik tak, ako sa to za polstoročie nepodarilo ani jeho totalitným predchodcom a v celej tej monumentálnej výškovej budove neostala po profesionáloch ani stopa. Taktiež odkedy človek obýva túto planétu, odvtedy sú neprestajne na programe debaty o slobode. O slobode slova, slobode pohybu, o akejkoľvek slobode. No a opäť je na pretrase vtedy, keď je jej ako šafranu. Vlastne v tomto prípade to nie sú debaty, len proklamácie, lebo ak nie je sloboda, tak nie je ani priestor o nej hovoriť. A tak len všade až podozrivo často počuť prázdne vety z úst diktátorov o tom, koľko tej slobody sa tam či tam zas urodilo. Lenže div sa svete, dosť často máme v rukách dôkazy o tom, že sloboda je jednak pojem veľmi relatívny, jednak o ňu naši ľudia tuším ani veľmi nestoja. Teoreticky áno, každý z nás je schopný horliť za slobodu. Za tú svoju slobodu. Ale v praxi je nám tuším ona dokonca príťažou. Veď kto to kedy videl, aby sme si z ničoho nič sami rozhodovali o sebe, aby sme sa sami starali o to, kto bude v parlamente či komu umožníme vládnuť! Nebolo nám lepšie za totality? Vyvolení nás viedli za ručičku, nebolo treba rozmýšľať, usudzovať, rozhodovať... A dnes? Ešte aj prezidenta máme zvoliť! My sami! Ako by sme nemali dosť inej roboty! No a už vôbec asi nepochopím tých, čo aj pri tom minime slobody si z nej sami ešte dobrovoľne ukrajujú. Zotročujú sa zlozvykmi, závislosťami, poľahky vstúpia do podivnej sekty, ktorá ich zbaví posledného zvyšku slobody, ba dokonca sú schopní uveriť, že sa v tej chvíli stávajú slobodnejšími. Aký nenáročný je človek túžiaci po slobode...

www.markovic.sk

Copyright © Markovič Milan, 01. 02. 2010
všechny články autora | osobní stránka autora | poslat článek e-mailem | vytisknout upravenou stránku pro tisk

Chcete-li přidat veřejný ohlas k tomuto článku, napište nám na e-mail: ohlasy@pozitivni-noviny.cz.