Alfredo Sábat – Peter Závacký: Boli to tri nádherne dni v Prahe

Rubrika: Publicistika – Rozhovory

Výtvarník Alfredo Sábat po rokoch opäť zavítal do Prahy – tentoraz nie osobne, ale iba prostredníctvom svojho interview pre naše noviny

Aj keď je excelentný výtvarník a mysliaci karikaturista, on sám sa považuje skôr za kresliaceho novinára, ktorý kresbou, aj bez slov, smelo hlása, čo by sme nemali prehliadnuť a prepočuť. Jeho názor umocnili aj tri novinárske ceny – dve ceny ADEP (Asociácie Argentínskych Novinárov) za novinovú karikatúru pre jeho redakcie Trespuntos (1998) a La Nación (2007) a tiež cena World Press Caroon 2006, z Portugalska... Kreslenie pre noviny je jeho každodenný, nie ľahký, chlebík. A že ho nerobí zle, stačí si prelistovať jeho aktuálne kreslené aforizmy a glosy, v novinách ako – La Nación, Trespuntos, Caras y Caretas, Barcelona, Playboy (Argentína i USA), ale aj tlač na Slovensku, v Nemecku, či Japonsku.

Hoci má univerzitný diplom grafika, naďalej sa sám výtvarne vzdeláva, školou mu je návšteva múze a galérií. A keď vidí, obraz od Rembrandta alebo Velasqueza či Picassa, kladie si stále tú istú otázku "ako to urobili". Postupne, keď stále viac a viac odhaľuje tajomstvá ťahov ich štetca, okolo ktorých toľkokrát prešiel bez povšimnutia, má vždy pocit veľkého šťastia a uspokojenia.

Alfredo Sábat (1966), narodený v Montevideu (Uruguaj), žije a pracuje v Buenos Aires. Všestranný výtvarník – ilustrátor a sochár, sa venuje predovšetkým žánru zvanému novinová karikatúra, rovnako ako jeho otec Hermenegildo, či pradedo Hermenegildo, na ktorých je veľmi pyšný, ich mená majú dodnes v Argentíne a na kontinente svoj veľký kredit. Jeho dnes už kultová kresba "Mlčiace cunami" pre La Nación (reakcia na bezmocnosť ľudstva pred obrovskými prílivovými vlnami a odvahu pred vodným živlom ), obehla celý svet v roku 2005, priam rovnakou rýchlosťou, s akou ničivé cunami ráno 26. decembra 2004 nečakane dosiahlo pobrežie juhovýchodnej Ázie. Okamžite mu pootvorila dvere do veľkého sveta súčasnej kartún. Odniesla si aj jednoznačné prvenstvo z prestížnej súťaže.

World Press Cartoon 2006, za novinovú úvodníkovú karitúru, v Sintre (Portugalsko), aj bez toho, aby ju do súťaže poslal. Bola to aj jeho prvá súťaž, ktorej sa zúčastnil a ktorú aj vyhral.

Výtvarník je vo svete kartún predovšetkým uznávaným kariportrétistom autorom psychonalytických tvári perom, pastelom, či olejom, známych osobností zo sveta politiky, umenia a športu. Spomeňme aspoň niektoré známe mená ako, Rembrandt, Picasso, Lenin, Chaplin, Alžbeta II, Castro, Schwarzenegger, Rimbard Arthur, Beatles, Jagger, Robbie Williams, Bono, Lady Gaga, Christiana Fernandéz de Kirchner, či tváre priznaných krásavíc Marinyl Monroe, Monica Bertollucci, Shakira, Beyoncé, Natália Žembová (jediná Slovenka - moderátorka zo Slovenskej televízie).

V auguste a septembri 2011usporiadal v Buenos Aires nie každodennú výstavu o ktorej sa veľa hovorilo a hovorí. Nazval ju PSYQUE, a predstavil na nej netradičnú sériu psychoanalytických kariportrétov jej známych svetových zakladateľov – Sigmunda Freuda, Jacquesa Lacana, Carla Junga ako aj niektorých z najvýznamnejších argentínskych špecialistov...

Keď sa Alfrédo so svojou manželkou Victoriou prechádzal starou Prahou v chladnom októbrovom roku 1998, iste vtedy netušil, že raz v pražských októbrových Pozitívnich novinách bude vidieť nielen svoju kresbu "cunami", ale aj svoje interview a originálne odpovede na vlastné videnie sveta kartún. Ako sa priznal Petrovi Závackému, ktorý ho požiadal o rozhovor, rovnako nikdy by mu bolo nenapadlo, že sa raz bude o jeho "cunami" zaujímať niekto práve zo Slovenska.

Keď ste navštívili v roku 1998 Prahu, bolo to v rámci vášho európskeho pobytu na niektorej súťaži, alebo to bola iba vaša súkromná dovolenka na "starom kontinente"?
V roku 1998 som bol v Prahe na dovolenke, s manželkou Victoriou, ešte predtým, ako som začal posielať svoje karikatúry na súťaže.

Spoznávate radi svet? Ktoré európske mestá ste ešte navštívili okrem Prahy?
Počas mojich viacerých ciest do Európy som navštívil viac krajín a miest, ako Viedeň, Benátky, Florenciu, Rím, Amsterdam, Paríž, Madrid, Barcelona, ​​Lisabon, Londýn.

Ako si spomínate na návštevu Prahy?
Bolo to v októbri, začiatkom jesene, nebol ešte žiadny sneh, ale bolo pomerne chladno. Presnejšie, zima bola teda hrozná. Ale, boli to tri príjemné dni. Urobili sme si nádhernú "tour" prechádzku z Hradu dole na Karlov most, potom Orloj na Staromestskom námestí, a takto sme pokračovali ďalej. Veľmi, veľmi krásne to bolo. Staré uličky a podobne. Spomínam si aj na Národnú galériu a jej vynikajúcu zbierku umenia. A tiež moderného umenia...Picassov kubistický autoportrét a tiež autoportrét Douaniera Rousseaua. Neskutočné.

Dostali ste sa aj ďalej na Slovensko?
Nie, navštívil som len Prahu.

Narodili ste sa v Uruguaji, žijete v Argentíne. Je rozdiel medzi životom v týchto krajinách?
Uruguaj je veľmi malá krajina, oveľa pokojnejší ako Argentína, ale život v nej plynie pomaly, aj možnosti a podmienky pre život sú dosť ohraničené, je to predsa len "malé mesto" v porovnaní s Argentínou. Ale politická situácia je tam oveľa serióznejšia. V Uruguaji som sa narodil, keď môj otec tam pracoval.

S vaším menom sa stretávame na súťažiach iba od 2006. Prečo?
Máte pravdu, na súťažiach som mal svoju premiéru až v roku 2006. Dovtedy som súťažia jednoducho neveril. Až teraz, keď som už vyhral niekoľko cien som im uveril.

Ako dlho sa už venujete profesionálne kresleniu karikatúry?
Od roku 1999, keď som bol politický glosátor pre noviny "La Nación". Môj pradedo bol karikaturista, môj otec je karikaturista a aj ja som tiež karikaturista. Takže tradícia karikatúry v našej rodine je už v tretej generácii.

Dedo vášho otca a karikaturista bol z otcovej alebo matkinej strany?
Môj pradedo, z otcovej strany, sa volal Hermenegildo Sábat, rovnako ako môj otec. Hermenegildo je veľmi staré španielskej meno. Zomrel o rok skôr, než sa môj otec narodil. Môj otec tak zdedil aj meno a remeslo svojho dedka a môjho pradedka.

Aj napriek tomu, že ste vyrástli v rodine karikaturistov, dovolím si možno trochu smelú otázku - mali ste svoj vzor, keď ste začínali kresliť karikatúru?
Mojim vzorom, tak ako to je u väčšiny detí, bol samozrejme môj otec. Tiež aj jeho priatelia a kolegovia. Aj napriek tomu tu bolo aj veľmi veľa iných výtvarných vplyvov, ako Al Hirschfeld, Mort Drucker, Saul Steinberg, Pablo Picasso, Bacon, Hergé, Philip Burke, a mnoho, mnoho ďalších.

Je karikatúra populárna v Argentíne? Majú dnes ľudia ešte vôbec záujem o kreslený humor?
V Argentíne karikatúra bola veľmi populárna v minulosti, je populárna aj dnes, ale v ostatných tridsiatich rokoch sa z novín a mediálneho trhu postupne vytráca... Mnohé satirické časopisy, ktoré publikovali aj karikatúru a komix zanikli, a v tých serióznejších časopisov, ktoré aj prežívajú, a tiež nie je ich ani tak veľa, karikatúru a komix vlastne už ani nenájdete... Takže, ak chcete pracovať v novinách ako ja, máte smolu..

Vychádzajú dnes u vás pravidelne humoristické časopisy? Týždenníky, alebo mesačníky?
V deväťdesiatych rokoch som pracoval v redakcii "Trespuntos", kde som kreslil karikatúry v spoločnosti najlepších karikaturistov akých som kedy poznal. Dnes pracujem pre "Caras y Caretas" (Tváre a Masky, pozn.autora), ktorý je obnovením tohto slávneho časopisu z minulosti vychádzať začal v roku 1908, pozn. aut.), do ktorého kedysi kreslil aj môj dedko... Ale dnešná verzia časopisu má veľmi málo spoločného so svojim predchodcom : okrem množstvá uverejnených karikatúr, keďže písaný text je väčšinou provládny a namierený proti všetkým, ktorí nesúhlasia so súčasnou vládou... Aj napriek tomu je to jeden z posledných časopisov, ktorý sa doteraz venuje karikatúre...

Podľa vás, je medzi čitateľmi väčší záujem o humor s bublinami - teda s  textom alebo bez slov?
V dnešnej dobe, keď sa karikatúra z novín vytráca, nájdete ešte humor tak s bublinami ako aj bez slov. Ale ten s textom je oveľa populárnejší: nemusíte veľa rozmýšľať o zmysle kresby, text vám všetko prezradí. Ale karikatúra by mala len problém načrtnúť a nechať čitateľa a diváka, nech si záver urobí sam..

Vo svete ste známy preodvšetkým ako majster kariportrétu. Máte svoju definíciu portrétovej karikatúry?
Portrétna karikatúra má bližšie k psychologickej štúdii modelu, ako len spojenie s ukážkou výtvarného prekresľovania podoby tváre. Ak ste zostali iba pri ukážke svojich kresliarskych schopnosti, tak ste si túto jej základnú a významnú podstatu nechali ujsť. V takomto prípade potom kreslite radšej vázu s kvetmi a zátišia - nie tvár. Je to veľmi náročný výtvarný žáner, neexistuje preň žiadna formula, poučka či predpísaná schéma, nemôžete si napríklad urobiť katalóg nosov a robiť to potom tváre podľa neho automaticky. Všetko musí prejsť filtrom vašej hlavy - mozgom - a tak potom zrazu zistíte, že vaše myslenie a pohľad na vec sa budú meniť a líšiť každý deň. Takže všetko toto pripomína taký " psychologický biznis": je to psychológia modelu a vaša vlastná psychológia je niekde uprostred....

Prečo Vás tak priťahuje práve ľudská tvár? V čom je čaro kariportrétu?
Nie som si úplne istý, prečo ma toľko priťahuje tvár. Dovoľuje mi to študovať charakter jej nositeľa, jeho spoločenský status, jeho chovanie, no súčasne zisťujem, akým tajomným pre mňa stále zostáva. Nikdy úplne nezistíte, čo sa za tou tvárou skrýva. Možno je to práve to tajomstvo, ktoré ma priťahuje. Tak ako je to Sphynx, Mona Lisa, Vermeer "Dievča s perlou", autoportrét Rembrandta, Goya "Rodina Carlosa IV", Ingres, "Monsieur Bertin" ... Dokonca i portrétove fotografie Avedon a Diane Arbus sú plné tajomstiev. A ty si veľmi zvedavý, čo sa za nimi deje.

Kreslíte tváre iba z fotografii, alebo radi využijete príležitosť nakresliť súčasnú známu aj naživo?
Vo väčšine prípadov kreslím podľa fotografie. Nemám na výber, neviem ako by som mohol inakšie nakresliť takého Marlonda Branda. Ani politici sa nehrnú a "nepadajú" do môjho ofisu, aby som ich mohol kresliť naživo. Navyše stretnutia s nimi ani nevyhľadávam. Okrem toho robím príležitostne aj karikatúry zo života. Mne sa to veľmi páči, ale som veľmi pomalý a asi aj otravný pre portrétovaných.

Čo uprednostňujete pri svojej tvorbe publikovanie v novinách a časopisoch, účasť na súťažiach, publikovanie v novinách a časopisoch, alebo výstavnú činnosť?
Redakčná výtvarná práca, kreslenie a publikovanie je môj každodenný chlieb, aj keď to nie je práve žiadny životný luxus. Súťaže a výstavy sú pre mňa prípadným bonusom. Hoci samotné súťaže sú bez záruky finančného zisku. Buď vyhráte, alebo prehráte, neuspejete. A výstavy? Tak isto, nemusíte tam nič predať. Ak to ale vezmeme z druhej stránky, súťaže vám umožnia byť známym aj mimo svojej krajiny, stretnete sa so svojimi zahraničnými kolegami a máte príležitosť návštiviť ďalšie nové krajiny. Z niektorých aspektoch, je to tiež veľmi dôležité. A prostredníctvom výstav sa dostanete k priamemu kontaktu s verejnosťou a zistite, čo si myslia o vašej práci, a takáto spätná väzba je pre vás tiež nevyhnutná.

Ako spoznáte kedy je karikatúra dobrá?
Dobrá karikatúra vás ma prinútiť k bádaniu. Nemala by vám hneď všetko prezradiť, všetko odkryť a basta. Menej býva niekedy viac. Mali by ste použiť predovšetkým hlavu, aby ste ju pochopili. Nemám rád karikatúry plné "nálepiek": veľký medveď s baranicou z kožušiny, s hviezdou, a na bruchu visačku s nápisom "RUSKO" versus strýčko Sam so štítkom USA na hrudi. Pre mňa to je taký karikaturista, ktorý sa bojí, že jeho karikatúra nebude pochopená, preto ju potrebuje takto ozrejmiť. Podľa mňa dobrá karikatúra má byť pochopená, no nie zrejmá.

Kto je podľa vás dobrý karikaturista?
Dobrý karikaturista by mal byť ako prst ukazujúci na to, čo by malo byť kritizované. Nikdy by si nemal o sebe myslieť, že je sudcom alebo hviezdou. On nie je lepší, ako ktokoľvek iný... On iba jednoducho stojí nad vecou, hovorí, ako ich vidí. A mal by si udržať dostatočný odstup aj od tých, ktorí sa mu páčia. Pretože musí zostať slobodný a nezávislý a byť schopný schopný kritizovať aj tých, s ktorými sa stotožňuje. Mal by mať vždy na pamäti, čo je správne a čo nie, nezávisle na to, kto to robí. Ak raz predáte svoju dušu, niet už cesty späť.

Poznáte ruského kariportrétistu Vladimira Močalova z Moskvy?
Nepoznal som Močalova, ani som nevidel jeho práce. Až doteraz. Ale je výborný! A originálny - ruský. A to spektrum jeho farieb, je priam dokonalé.

Ktoré tváre sú vaše obľúbené a kreslíte ich najčastejšie? Tváre politikov, šovbiznisu, osobnosti kultúry, či športu?
Vo väčšine prípadov si ja nevyberám tváre, ktoré kreslím, dostávam ich aby som ich nakreslil. Tak ich jednoducho musím kresliť. No kreslím ich s radosťou a dôkladne. Ale najväčšia zábava pre mňa je kresliť tváre, ktoré mám obzvlášť rád, takže z toho príjemného dôvodu si príležitostne z času na čas aj sám si vyberám tváre, ktoré kreslím. Môže to byť muž, alebo žena, niekto koho dobré poznám, alebo mám aj rád, či niekto pre mňa úplne cudzí. Neviem však povedať, ktoré z týchto tvári sa mi potom kreslia ľahšie alebo ťažšie. Je to jednoducho tak....Väčšinou to vždy závisí aj od toho, aký mám deň. Niekedy sa mi to darí úplne ľahko, inokedy priam naopak sú to pre mňa muky... Jednoducho, naozaj vám to neviem vysvetliť.

Ako sa pozeráte na karikatúru dnes? Zmenili ste svoj názor na ňu keď ste starší?
Myslím si, že som svoju mienku o karikatúre nezmenil. Vyrastal som veriac, že niekto si môže zarobiť na živobytie touto prácou. Videl som, že takto to robil môj otec, aby mohol splácať účty. Teraz to takto robím aj ja sám. To je praktická stránka veci. Z pohľadu významu a dôležitosti karikatúry som sa vždy domnieval,že nemá žiadny význam pre väčšinu ľudí. Dnes ju veľa ľudí nevyhľadáva, keď číta noviny a časopisy. Ak tak aj urobia, pozerajú sa na ňu iba ako na výplň, ktorá zaberá miesto. Nevidia v tom nič dôležité. Je to veľmi smutné, čo hovorím. Niektorým ďalším ľudom stále pripadá veľmi zaujímavá, to sú hlavne tí, pre ktorých je to práca a venujú sa jej. Ostatným, hlavne politikom, je karikatúra tiež veľmi dôležitá, cítia z nej nielen kritiku, ale i urazenosť. Nemali by byť urazení: karikatúry sú predovšetkým len kresby. Niektoré sú krásne, niektoré z nich sú aj umelecké dielka, niektoré môžu byť tiež hlúpe, alebo plytké a nudné, ale stále sú to iba kresby. Chlapec, ktorý na karikatúre umiera hladom - toto memento - by mal pre nich znamenať podstatne viac, ako len samotná útočná kresba.

Dokázali by ste dnes žiť bez karikatúry?
Občas som o tom premýšľal, čo by sa stalo, keby som zrazu nemohol kresliť. Myslím si, že by som vedel nájsť iný spôsob umeleckého prejavu. Možno, že by to bola hudba, ktovie? Vždy sa mi páčila a radovala ma, hoci neviem hrať na žiadnom hudobnom nástroji. Možno by som začal robiť piesne na počítači. Uvidíme, ak by sa to ďalej takto vyvinulo. Ale som si istý, že vždy to bolo v spojení s umením, umenie, aj keby som ho nemohol prezentovať na papieri. Goya mal už vyše osemdesiat, keď nakreslil karikatúru, a aj v takom stareckom veku hovoril "stále sa učím". Som si istý, že by som dokázal robiť aj niečo iné, ak by sa mi to prihodilo. Aj ja by som sa stále učil. Lebo umenie je najväčšia radosť, ktorú človek dáva sám sebe.

Výtvarníci často snívajú svoje sny. Snívate aj vy ten svoj?
Vždy som si prial, aby som mal viac času na maľovanie a aby som mal viac priestoru pre prácu. Ale to sú želania, ktoré sa mi ešte môžu raz v niektorý deň aj splniť. Sny sú však iné veci: Rovnako ako v "Midnight in Paris" Woodyho Allena, snívam, že by som mohol sedieť v bare v Paríži a uvidieť Picassa a Modigliani sedieť pri vedľajšom stolíku, snívam, že by som mohol vstúpiť do izby Vermeera, prechádzať sa po nej a pozerať sa von z okna. Snívam, že by som mohol stáť vedľa Rembrandta, keď maľuje, a objaviť ako to neskutočne robí. Snívam, že by som mohol zísť dole po schodoch na konci workshopu Velazqueza a objaviť, že všetci sa pozerajú na "Las Meninas". Prial by som si spať v posteli Van Gogha. Snívam, že by som mohol kráčať dole ulicou vo Florencii a nájsť Giottov obchod s potravinami. A neprestávam snívať aj naďalej...

Aké máte ešte záujmy okrem kreslenia?
Niekto hovorí, že každý karikaturista, alebo maliar je frustrovaný hudobník. Dobre, Ingres hral na husle. Ja neviem hrať na žiadnom hudobnom nástroji, ani nemám hlas a neviem spievať. Ale s počítačom, všetko je možné. A tak aj napriek tomu skladám hudbu a tvorím piesne, aj ich video podobu, na svojom mojom počítači, ktoré nakoniec skončia na YouTube. Nájdete si ich na mojej webovej stránke. To je moje hobby okrem kreslenia...Ale neočakávam, že na tom budem zarábať peniaze. Ale, aby som bol úprimný, poviem, že dnes každý môže spievať a stáť sa i milionárom, bez toho aby si bol toho vedomý, takže ja sa tým ani veľmi nezaťažujem.

Prezradíte nám aj vaše umelecké krédo?
Nemám žiadne oficiálne krédo, ale mohlo by byť niečo v tom zmysle, že: Teš sa zo svojej práce... Ak sa pritom nebavíš sám, tak potom sa tiež pri tom nebude nikto baviť. Skúšať urobiť to tak, aby sa to páčilo iným, tak nikdy nebudeš schopný robiť niečo, čo máš skutočne rád. Mimo toho veľa ľudí ani vlastne nevie, čo chce robiť. Takže nestrácaj čas hľadať to za nich...

Majster Alfredo ďakujem vám veľmi pekne za rozhovor a prajem vám veľa ďalších tvorivých úspechov!

Výtvarná mnohotvárnosť iba dotvára jeho umelecký rozmer. O jeho výtvarných danostiach hovoria významné domáce a zahraničné úspechy. Kresliarsky talent je dar, ktorý mu dal šancu robiť v živote to, čo ho teší a baví. Výtvarná tvorba je pre neho najkrajšou hrou, ktorá napĺňa jeho doterajší život. Karikatúra je pre neho predovšetkým umeleckou stránkou prejavu. Usiluje sa v kresbe, maľbe, grafike, či plastike dokázať, že aj karikatúra môže mať umeleckú hodnotu. Do portrétovej karikatúry vniesol prvky nadčasovosti a pridal aj inteligentnú metaforu. Kariportrét nie vždy musí byť veselý, vtipný, či komický. Odkrývanie ľudského vnútra v ktorom je veľa ukrytej bôli a krutého odhaľovania si žiada nielen dávku odvahy ale i citlivej tolerancie. Každý portrét je pre neho výzva, myšlienka a posolstvo – má záujem, aby sa dostal k ľudom na celom svete a tak naplnil svoje poslanie. Je aj kultúrnou stopou súčasnej doby pre future – vtipné obrazové glosy sú pre neho aj príležitosťou ako zareagovať aj na veci v našom živote a vo svete – nepríjemné a zbytočne...  Bohužiaľ z karikatúry sa dnes stála súťažná disciplína – kto získa najviac cien a ocenení vo svete – kto sa zúčastní najviac súťaží vo svete, ale neplní to hlavne čo jej primárne prislúcha, najmenej od čias Albrechta Duerera (1471–1528) a neskôr už aj francúzskej La Caricature – vyjadrovať sa k nepríjemným a nezmyselným veciam v živote okolo nás...

Výrazná osobnosť súčasnej svetovej kartún Alfredo Sábat nezaprel v sebe temperament Juhoameričana, ale ani úprimného človeka a príjemného spolubesedníka, z čoho možno vyviera aj jeho sebairónia a vtipný nadhľad na život a na svet. Verím, že jeho osobité odpovede zaujali aj čitateľov našich novín.

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 27. 10. 2011.