Beh o život

Dobre som to vymyslela. Spojila som príjemné s užitočným. Kým iní idú z práce električkou, ja si zatrénujem. Dopravou mi cesta trvá tridsať minút, rýchlou chôdzou necelých štyridsať a skratkou cez park, keď poklus striedam so šprintom, asi desať minút. Musím však povedať, že sa neustále zlepšujem, už iba deväť a pol.

Ako sekretárka sa v práci nepretrhnem, a tak sa mne, ktorá bola od malička zvyknutá športovať, pohyb žiada. O piatej mám „padla“ a potom nastupuje môj obvyklý dennodenný rituál: lodičky putujú do tašky a obúvam si tenisky. Ešte sa zastavím v susednom obchode kúpiť niečo pod zub a potom poďme, začína tréning. V lete je to pohoda, ale v zime sa skoro stmieva a v jednej etape cesty mi naskakujú zimomriavky nielen z nízkych teplôt. Musím absolvovať asi poldruhakilometrový pustý úsek, ktorý končí lesíkom. Ale, hneď za ním sa už vynorí vysvietené sídlisko, moja spása. Neodrádza ma to, spolieham sa na svoju rýchlosť.

Dnes je biopredpoveď mimoriadne priaznivá, som vo vynikajúcej forme, tuším, že opäť padne môj rekord. Šéf ma trochu zdržal, ale to mi nevadí, zmeškané ľahko dobehnem. Štartujem. Už je tma. Práve si dávam pred inkriminovaným úsekom oddychovku v podobe poklusu, keď vtom začujem za sebou chrapľavý dych. Inštinktívne zrýchlim, no dych je zreteľnejší, preto akcelerujem na maximum. Som v prostriedku lesa, nasadzujem všetky sily a každý kúsok môjho tela pracuje na hraniciach možností. Taký dlhý šprint som ešte neabsolvovala a srdce cítim až niekde v krku. Dupot a chrapľavý dych mi je už tesne za chrbtom, a to ma núti siahnuť na rezervy. Konečne! Cez stromy presvitajú prvé neónky a poháňa ma blízkosť cieľovej pásky. Nepoľavujem však, ešte som nevyhrala, najmä teraz, keď na mňa prenasledovateľ začal dokonca volať:

„Slečna, alebo pani, stojte!“

No, to vieš, anjelik, už len to by mi chýbalo! Môže to byť nejaký deviant, alebo ešte niečo horšie, ale musím uznať, kondičku má, bežať vie. Okolnosti ma nútia dokázať, že som lepšia a pre toto pracuje aj môj pud sebazáchovy. Svetla pribúda, a to mi vlieva nové sily do posledných sto metrov pretekov o život.

„Prosím vás, zastaňte už konečne!“ ozýva sa za mnou zadychčaný hlas.

Ja umriem, ten dokonca prosí, čoho sú niektorí chlapi schopní, to je až neuveriteľné. No, sláva! Už som v suchu, ľudí je tu dosť, dúfam, že sa neodváži.

Aj útočník vbieha do cieľovej rovinky a konečne ho vidím. Má biely pracovný plášť a mieri ku mne. Stojím pod pouličnou lampou a naberám dych. Pozerám sa na hodinky, nevravím? Je to môj nový rekord!

„Konečne som vás dobehol, teda, klobúk dolu, paru máte ako Etiópčan. Nechceli by ste chodiť k nám na tréningy?“

„Chcete povedať, že utekáte za mnou len preto, aby ste ma zlanárili do vášho športového klubu?“

„Nie, prepáčte, v obchode ste si zabudli peňaženku.“

Čo človek neurobí pre...

„No, dobre, že už ideš, deti sú hladné a ja tiež. Nezabudol si na nič? Zašiel si aj do stánku po noviny?“ privítala Elemírka Piškóciho jeho polovička pri návrate z nákupu. „Urob raňajky, ja si zatiaľ pozriem noviny,“ rozkázala. Ako prvú si Drahuška nalistovala športovú stranu. Bola sobota. Významne pozrela na manžela.
Elemír naservíroval kávu, pečivo a všetci sa vrhli k stolu. „Ako sa tak pozerám, bolo by treba umyť okná,“ medzi sústami predniesol manžel.
„Dovolím ti to, len daj pozor, aby neboli šmuhy ako minule.“ Manželka pila kávu a čítala tlač. Potom si ľahla na gauč, po očku sledovala a občas dirigovala drahého, keď si s niečím nevedel rady.
„Hotovo!“ zahlásil pán Piškóci a hrdo si obzrel svoje dielo. „Mohol by som oprať záclonu a vytepovať koberec?“ spýtal sa nesmelo.
„Iniciatíve sa medze nekladú,“ vecne poznamenala Drahuška a presedlala k televízoru. Elemírko sa činil, až sa mu z kečky parilo, veď to za tú obetu stojí.
Keď bol s prácou hotový, navrhol, že vykúpe psa, poriadi kúpeľňu i záchod a so synom si zopakujú násobilku.
„A mohol by si deti zobrať do zoologickej, už dávno som im to sľúbila,“ kričala Drahuška z balkóna do izby, kde si robila manikúru.
„Dobre, ale ešte by som chcel dať mäso do pácu, keď sa vrátime, na večeru pripravím čínu.“
Po obede Elemírko poumýval riad, pokým Drahuška debatovala so susedou, utrel podlahu a potom postavil vodu na kávu.
„Drahá, káva je už ne stole,“ volal po chvíli. A potom, keď tak sedeli vedľa seba, Elemírko ju schmatol do náručia a zašepkal: „Drahuška, milujem ťa, cmuk, cmuk, cmuk…“
„No, dobre, dobre, fajn, to stačí, pokazíš mi účes,“ vymanila sa pani Piškóciová z objatia a upravila si vlasy. „Takže, o koľkej máš ten futbal?“

Otec

„Dobrý deň! Prosím vás, som tu dobre na policajnej stanici?“
„Čo by si rád chlapče? Vydýchaj sa a hovor, stalo sa niečo?“
„Áno, môjho otca bije nejaký chlap pred naším domom. Poslala ma mama. Poďte, prosím vás, je to len tu vo vedľajšej ulici.“

„Dobre, ideme chlapci. A ty nám po ceste povieš, čo sa vlastne deje. Je to niekto neznámy?“
„Nie, toho uja som už videl viackrát. Prvý výstup vraj mala mama s ním v deň svadby a vtedy veľa nechýbalo a bol by ich tam všetkých zbil. Mama ale tiež hovorila, že prvýkrát sa pobili už vtedy, keď som sa ja narodil, rovno v nemocnici. Nepamätám si, kvôli čomu to bolo.“
„Hovor ďalej…“
„Mama ďalej spomínala, že k roztržke došlo aj krátko nato. Vraj na matrike, keď mi vystavovali rodný list.“
„Aj tam sa bili?“
„Že vraj len trochu, ale ja si myslím, že sa krotili, lebo to bolo na úrade.“
„A potom?“
„Potom si pamätám, že sa pochytili na mojom prvom rodičovskom združení. Nejakým spôsobom sa tam ocitli obaja a hneď boli v sebe. Ale ja neviem, ako sa to zomlelo, nebol som tam, iba ostatní rodičia ich museli od seba odtrhávať, inak by sa boli vraj dokrvavili.“
„To sú oni?“
„Áno a tam vedľa je moja mama.“
„No, vyzerá to vážne, zdá sa, že sú už i zranení. Tak, ktorý je tvoj otec?“
„Neviem. O to sa práve bijú.“