Emília Molčániová: Záskok | Doživotne | Posledná skúška

Rubrika: Literatura – Zábava

Záskok

Bol som bez práce. Chodil som po fabrikách a zháňal pre úrad práce pečiatky. Prijal by som už, namôjdušu, hocijaký flek, ale odvšadiaľ som počul iba:

„Nepotrebujeme vás.“

Na svojej pochôdzke som mal v ceste ešte ZOO. Viem, že táto inštitúcia krachuje, ale nedalo mi, aby som sa o niečo nepokúsil.

„Ale, pravdaže sa nám hodíte! Máte ideálnu postavu, skoro dva metre výšku a vážite okolo sto kilogramov, o veľa som sa nepomýlil, však? Takého práve potrebujeme.“

„Smiem vedieť, čo bude mojou náplňou práce?“

„Hneď vám to vysvetlím. Pred týždňom nám zdochol orangutan a na kúpu druhého, žiaľ, nemáme peniaze. Oblečieme vás do jeho kože a vašou úlohou bude iba pobehovať po klietke, jesť a spať. Občas sa pohojdáte na vetvi, vyceríte na návštevníkov zuby a je to.“

„Čo za to?“

„Štyristo eur na začiatok a ak sa osvedčíte, možno budú aj nejaké prémie. Tak čo, beriete?“

Zobral som to. Nebola to zlá robota, iba koža smrdela ako zdochlina. Ale, čo človek neurobí pre rodinu, z niečoho predsa žiť musíme.

Osvojil som si pohyby Tarzana, jeho škreky, chôdzu. Konečne som mohol po ľuďoch beztrestne vrieskať, vyplazovať jazyk, dokonca i na môjho bývalého šéfa bez toho, aby ma poťahovali pre urážku na cti. Deťom sa najviac páčilo, keď som sa hojdal na konári. Sem-tam sa mi ušiel banán, kus mrkvy, či keks, hoci na klietke bol jasne vypísaný zákaz kŕmenia. Nuž, ale čo, veď na stravu mi zamestnávateľ neprispieval, takže som ničím nepohrdol.

Jedného dňa bola nuda, naokolo žiadni návštevníci, nemal som čo robiť. Najprv som sa dôkladne vyspal a potom sa mi zažiadalo pohojdať sa. Skúšal som, koľko zvládne haluz. Ohol som ju tak dôkladne, že praskla a ja som sa ocitol v levej klietke. No, dokelu, čo teraz?

Oproti pomaly prichádzal lev, pravdepodobne som ho zobudil. Vedel som, že je zle. Komótnymi, ale majestátnymi pohybmi sa približoval ku mne a ja som sa už lúčil so životom. Zbohom, moja drahá, zbohom dietky, robil som to pre vás. Keď bol celkom blízko pri mne, vzchopil som sa. Začal som hystericky vrieskať tak, ako som to mal v náplni práce, ale keď som už cítil jeho dych, bolo mi všetko jedno, imidž – neimidž, jednoducho som v zúfalstve kričal z plných pľúc:

„Pomóc, pomóc!!“

Šelma sa priblížila ku mne celkom blízko, čakal som už iba posledný, osudný skok. Lev sa však nahol k môjmu pravému uchu a pošepkal mi:

„Neziap, ty somár, lebo dostaneme obaja výpoveď...“

Doživotne

Prehodila som sa v polosne na druhý bok a zbystrila som sluch. Z kuchyne sa ozývali podivné zvuky. Vonku bola ešte tma, čo ak je to nejaký zlodej? Siahla som na lôžko starého, že ho zobudím, ale posteľ bola prázdna. Do kelu! Potichu som vstala a blížila som sa cez chodbu do tých priestorov, odkiaľ sa šírili... Panebože, veď je to plač a zlodej predsa neplače! Smelo som otvorila dvere a za stolom som našla sedieť Karola.

„A ty tu čo robíš takto potme, há?“

„Plačem.“

„No, to vidím. Ale prečo rumázgaš, snáď sa ti nesnívalo, že som zomrela?“

„To by som neplakal.“

„Ty, truľo, ak zomriem, len potom zistíš, o čo si prišiel, aký poklad si stratil. Tak, čo tu strašíš, povieš mi to už konečne?“

„Vieš, tak mi to všetko prišlo nejako ľúto...“

„Vidím, ako vždy musíš žiaľ zapiť tvrdým. A lezie to z teba ako z chlpatej deky.“

„Tak teda, drahá, pamätáš sa, ako sme začali spolu chodiť?“

„Pamätám, to bol tiež riadny trapas s takým nemehlom, ako si bol ty. Ani bozkávať si sa nevedel poriadne. To Aladár šibenica...“

„A ako sme sa tajne vozili v otcovom aute?“

„Šofér si tiež nebol bohvieaký. A to ťa dohnalo k plaču? Nečudujem sa.“

„Pamätáš na ten večer, keď nás otec načapal v najlepšom na zadnom sedadle?“

„Viem, mala som vtedy sedemnásť...Že v najlepšom? Babrák si bol, aj v tom!“

„Tak, už ma nechaj dohovoriť! Spomínaš si, čo mi vtedy povedal?“

„No, vraj, buď si ma zoberieš, alebo pôjdeš na dvadsať rokov do basy za znásilnenie, o to sa vraj osobne postará…“

„Presne tak.“

„Nuž, a kvôli tomu tu roníš slzy?“

„Je tomu presne dvadsať rokov. Akurát dnes by ma boli prepustili...“

Posledná skúška

Kráčal som po nemocničnej chodbe a predtým, ako som vstúpil do jednej z izieb, zhlboka som sa nadýchol. Ak zvládnem túto tretiu praktickú skúšku, som za vodou, pretože do ukončenia štúdia medicíny mi už bude treba urobiť iba štátnicu. U prvých dvoch pacientov som zvládol svoju úlohu s uspokojením, moje zistenia sa presne zhodovali so závermi šéflekára v pacientovej zdravotnej karte. V druhom prípade, keďže som nemal k dispozícii potrebné vyšetrenia cétečka, uviedol som iba hypotézy, boli však logické a správne. Nuž a teraz tu mám tretí prípad. Pridelili mi pacienta na šestnástke, číslo lôžka dva.

Bol to asi päťdesiatročný muž kultivovaného vzhľadu a zdalo sa mi, že to s ním nebude až také zložité. Rodinnú anamnézu mi načrtol skutočne bravúrne. Dokonale si pamätal ochorenia jeho rodinných príslušníkov hádam aj do tretieho kolena, spomenul diagnózy všetkých možných druhov, slušne ich špecifikoval a dokonca latinsky. Zdalo sa mi, že tých chorôb mali v rodine priveľa, ale, veď nie je rodina ako rodina...

„Ste lekár?“ spýtal som sa, lebo som nemal k dispozícii žiadne jeho záznamy.

„Nie, strojár,“ odpovedal.

Tak potom klobúk dolu, pomyslel som si a pokračoval som vo vyšetrovaní. Pacient spolupracoval mimoriadne fundovane, sám od seba memoroval výsledky jednotlivých vyšetrení, či už biochemických, interných, neurologických, čo som ani nečakal a vlastne som ich nemal brať do úvahy, pretože sa do nás žiadalo pracovať samostatne. Nuž, ale keď sa mi už naskytla taká možnosť, bol by som blázon, keby som ju nevyužil. Proti všetkým pravidlám som sa dal vo všetkom navigovať jeho myšlienkovými pochodmi a zhrnul som to navedený na jeho závery. Veď hádam len vie, o čom hovorí, skrátka, vyzeral vierohodne. Úlohu som mal zvládnutú do pol hodiny ako prvý z ročníka.

Pri hodnotení ma čakala ľadová sprcha. Nesedelo vôbec nič. Bola to diagnóza úplne iného pacienta, možno jeho suseda, kamaráta, čo ja viem, koho. O rodinnej anamnéze ani nehovorím. Totálne som pohorel, pritom som veľmi dobre vedel, kde som urobil chybu Ten podliak ma podviedol. Ale prečo? Čo som mu urobil? Veľmi rád by som bol na to prišiel, preto som poslal za ním spolužiaka, môjho dobrého kamaráta.

„Pán Pažítka,“ oslovil ho na izbe, „vy poznáte toho medika, čo vás vyšetroval?“

„Pravdaže ho poznám! Je to syn môjho nadriadeného.“

Bez toho, aby bol vyzvaný, posťažoval sa mu, že mu môj otec nasadil parohy. Paradoxom bolo, že môj otec zomrel, keď som mal šesť.

„No, teda, aspoň som si myslel, že to bol on,“ zakončil v rozpakoch.

Mám dobrého kamaráta a záležalo mu na tom, aby som skúšku urobil. Naraz mu napadlo, ako by sa dala situácia ešte zachrániť.

„No, dobre, nechajme to. Prišiel som vám povedať, že tento môj kolega vám zistil vážnu diagnózu a na základe toho absolvujete zajtra urgentnú operáciu, vlastne revíziu brušnej dutiny. Takže, dnes už nič nejedzte, pite iba vodu a večer a ráno dostanete klystýr.“

„Počkajte... viete, ja som...“ sklopil oči.

„Mne to nehovorte, ja s tým nič nemám. Čo mi bolo nariadené, som vám oznámil. Do videnia, pán Pažítka.“

Čakali sme, lebo teraz bol na ťahu on.

Dlho to náš pacient nevydržal. Po chvíli vyrazil za profesorom, všetko mu vyklopil a mne sa prišiel ospravedlniť. A náhradného pacienta, ktorý mi bol pridelený som zvládol s istotou a presne.

foto: burgenstrasse.de

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 24. 06. 2012.