Vladimír Leksa: Pavol Olexík, záchranca a utešiteľ

Rubrika: Publicistika

Pozdĺž známych viedenských Alserstrasse a Spitalgasse sa ťahá dvojposchodová svetlá budova v klasicistickom štýle s obdĺžnikovým pôdorysom. Prejsť okolo nej pešo by bolo na hodinovú prechádzku. Z vonkajšej strany v nej nenájdete dvere, len veľkú kamennú bránu ústiacu na Alserstrasse, nad ktorou si prečítate: Saluti et solatio aegrorum – Zachrániť a utešovať chorých – Josephus II. Augustus Anno MDCCLXXXIV. Ňou sa z rušnej ulice vchádza do tichých záhrad Starej Všeobecnej Nemocnice – Altes AKH. Ten nápis nad bránou je na slávu cisára Jozefa Druhého, ktorý dal v roku 1784 nemocnicu postaviť na základoch chudobinca pre veteránov z Viedensko-Tureckých vojen. Postupne sa rozrástla na uzavretý systém viacerých navzájom spojených budov a dvorov, čím získala charakter kláštora. Na nemocničných dvoroch - v parkoch a záhradách – oddychovali pacienti, lekári a ošetrovatelia. V tom čase bola viedenská Všeobecná nemocnica najväčšou na svete. V nej sa po prvý raz v dejinách medicíny objavil ústav pre choromyseľných – psychiatria – ako prirodzená súčasť kliniky. Dovtedy neboli duševné poruchy považované za choroby, ktoré by sa dali liečiť. Lôžkové psychiatrické oddelenie bolo izolované od ostatných. Nachádzalo sa v niekoľkoposchodovej rotundovej veži – Narrenturm – uprostred najzadnejšieho dvora nemocnice. Dnes je tam múzeum patologickej anatómie. Viedeň sa vďaka svojej nemocnici stala útočiskom pre chorých z celej Európy a centrom lekárskej vedy; pôsobilo tu veľa významných lekárov a vedcov z celej monarchie. Pracovali tu napríklad internista Josef Škoda, priekopník v diagnostických metódach; zakladateľ patologickej anatómie Karel Rokitanský; pôrodník Ignaz Semmelweis, ktorý zachraňoval životy rodičiek svojím vytrvalým bojom za dodržiavanie prísnych hygienických pravidiel zo strany lekárov; fyziológ Robert Bárány, ktorý skúmal, ako funguje ucho; imunológovia Karl Landsteiner, ktorý objavil krvné skupiny, vírus obrny, haptény a množstvo iných dôležitých vecí, a Clemens von Pirquet, ktorý ako prvý popísal nezvyčajne silné a rýchle imunitné odpovede, ktoré nazval alergiou; či psychiatri Siegmund Freud, Alfred Adler, a s nimi celá slávna škola viedenskej psychiatrie. A bolo to tiež tu, vo viedenskej Všeobecnej nemocnici, kam 1. júna 1827 nastúpil ako lekár Pavol Olexík, rodák z Oravy.

Stará Všeobecná nemocnica (Altes AKH) vo Viedni

Pavol Olexík sa narodil v roku 1801 v Kline do váženej rodiny šoltýsov – zakladateľov obce. Olexíkovci boli chýrni a zámožní plátenníci – pestovali ľan a konope, tkali a obchodovali s plátnom po celom Uhorsku. Pavol však neprevzal po otcovi tkáčsky člnok ani rodinnú kasu, a ako jediný zo synov študoval. Najprv základnú školu v Zubrohlave, potom gymnázium v Trstenej a nakoniec Lekársku fakultu viedenskej Univerzity, kde bol v roku 1826 promovaný za doktora medicíny. O rok neskôr už nastupuje do Všeobecnej nemocnice. V tom čase Európu strašila pandémia cholery. Vypukla v Indii a cez Perziu a Rusko sa z východu blížila do Uhorska. Viedenská vláda nevyčkávala a poverila Olexíka prípravou preventívnych opatrení. Doktor Olexík sa vybral nepriateľovi naproti – do Ruska – a tam, priamo v teréne, ho takmer rok študoval. Nevedel, ako sa cholera šíri; vtedy sa všeobecne predpokladalo, že sa šíri vzduchom a dotykom. Dnes už vďaka anglickému lekárovi Johnovi Snowovi vieme, že zdrojom choroby je nakazená voda. Olexík takisto netušil, čo choleru spôsobuje; lekári tých čias tvrdili, že pôvodcom je miazma – špinavé ovzdušie. My už vďaka Robertovi Kochovi vieme, že je to gramnegatívna črevná baktéria Vibrio cholerae, ktorá sa do človeka dostane ústami pri pití nakazenej vody. Pavol Olexík tieto objavy nepoznal, lebo sa uskutočnili mnoho rokov po jeho študijnej ceste po Rusku. Napriek tomu bol však po návrate dobre pripravený s prichádzajúcou epidémiou bojovať. Odmietol vydymovania miazmy a správne usúdil, že najlepšou ochranou pred ochorením je dôsledná karanténa nakazených, dezinfekcia soľou, vápnom či octom, a prísna osobná hygiena – najmä umývanie rúk. V oblastiach monarchie, kde sa zaviedli a dodržiavali jeho nariadenia, prebehla epidémia, ktorá nakoniec do Strednej Európy dorazila v roku 1831, omnoho menej dramaticky. Pavol Olexík sa stal hlavným epidemiológom Rakúskej Monarchie – expertom na infekčné choroby. Za svoju dlhodobú prácu v boji s týmito chorobami mu bol v roku 1867 udelený čestný titul cisárskeho radcu. V tom čase však už Olexík nepracoval vo Viedni, ale v Brne.

V septembri roku 1832 je Pavol Olexík vymenovaný za fyzikusa - hlavného lekára – mesta Brno. Tam zriadil Zemskú nemocnicu svätej Anny. Po vzore viedenskej Všeobecnej nemocnice sa v nej nachádzala aj pôrodnica, sirotinec a psychiatrické oddelenie. Olexík sa stáva primárom interného oddelenia a neskôr je niekoľko krát vymenovaný za riaditeľa nemocnice. V nemocnici zaviedol prehľadnú kartotéku obsahujúcu počet pacientov, ich podrobnú charakterizáciu – vek, pohlavie, zamestnanie, bydlisko, dĺžku hospitalizácie – ďalej ich diagnózu, terapiu a stav po liečbe. Takmer celý svoj čas trávi v nemocnici; sám niekoľko krát vážne ochorie na týfus. To málo voľného času venuje vede – meteorológii a biológii.

Dobová fotografia Zemskej nemocnice svätej Anny v Brne

V meteorologickej stanici, ktorú zriadil vo svojom dome na Pekářskej ulici, doktor Olexík každodenne meral teplotu a vlhkosť vzduchu, atmosférický tlak a množstvo zrážok. Svoje merania pedantne zapisoval a zasielal do meteorologických ústavov vo Viedni a v Prahe. Zo začiatku to možno robil v snahe objasniť vzťah počasia a epidémií; žiadnu súvislosť nepreukáže. Jeho merania však mali iný úžitok – hospodársky. Olexík nimi odhalil vplyv rôznych poveternostných javov na úrodu ovocia a obilnín. Vďaka tomu sa stáva váženým členom Moravsko-sliezskej hospodárskej spoločnosti. Meteorologické merania vykonával viac ako tridsať rokov trikrát do dňa. Ak bol neprítomný, chorý, alebo jednoducho nevládal, robil ich za neho jeho priateľ, u ktorého Olexík roznietil veľký záujem o meteorológiu. Bol kňazom, neskôr opátom augustinianského kláštora svätého Tomáša na Starom Brne, a volal sa Gregor Johann Mendel. Olexík s ním trávil veľa času nielen pri meteorologických meraniach, ale aj pozorovaním slnečných škvŕn ďalekohľadom, ktorý mal Mendel postavený vo svojej meteorologickej stanici pod strechou kláštora. Podľa Mendela mala totiž slnečná aktivita vplyv na pozemské počasie a tým aj na úrodu.

Ak Olexík nebol pri svojich pacientoch, ani pri teplomere, tlakomere či iných meračoch, a ani pri ďalekohľade, určite práve kľačal pri tulipánoch vo svojej záhrade v Pisárkách. Keď sa v devätnástom storočí rozvinulo šľachtenie rastlín a zvierat, nebolo to ani tak kvôli túžbe po vedeckom poznaní, ako kvôli hospodárskym a politickým dôvodom. Napríklad, v Brne bola textilná fabrika, ktorá dovážala kvalitnú vlnu zo Španielska. Dovoz za napoleonovských vojen prestal, vlna však bola potrebná stále, takže sa začali pokusy s krížením domácich oviec, aby bola ich vlna čo najjemnejšia. Podobne tomu bolo aj pri obilninách, ovocných stromoch či iných plodinách. Hospodárstvo bolo zachránené – fungovalo to. Veda je, keď sa niekto opýta, ako to vlastne funguje. A to presne spravil Mendel. Aby spoznal odpoveď, v kláštornej záhrade robil pokusy s hrachom. Zistil, že pri šľachtení sa vlastne krížia vlastnosti rodičovských rastlín, ktoré sa u potomstva prejavujú podľa pravidiel, ktoré presne matematicky definoval – objavil základné zákony dedičnosti. Svoj objav Mendel uverejnil v roku 1866, ale až tridsať rokov neskôr si ho všimol vedecký svet, a na jeho základe sa potom v dvadsiatom storočí vyvinula genetika. A trvalo ďalších päťdesiat, kým sa zistilo, že sú to gény zapísané v DNA, ktoré určujú ním pozorované vlastnosti hrachu. Dnes je Mendelov objav dedičnosti považovaný za jeden z najvýznamnejších objavov v dejinách. Počas svojho života sa však starobrniansky opát za svoj epochálny objav pochopenia vo svete nedočkal. Veľké uznanie mu však prejavil doktor Olexík. Mendel svojho o dvadsať rokov staršieho dobrého priateľa pre kríženie rastlín nadchol. Okrem toho, že Mendelovi pomáhal pri jeho pokusoch, sám dosiahol veľké úspechy. Venoval sa najmä kvetom a okrasným kríkom. Vyšľachtil sériu tropických popínavých rastlín, ktoré bez ujmy prežili zimu v brnianskych parkoch; krížením získal kultivary tulipánov a hyacintov s novými znakmi, ktoré boli trvalé – preniesli sa do ďalších generácií kvetov; učil pestovateľov. Za svoju šľachtiteľskú aj učiteľskú činnosť získal od Moravsko-sliezskej hospodárskej spoločnosti množstvo diplomov, cien a medailí. Jeho meno nesie jeden druh okrasného kríka – Rhododendron arboreum Olexikii – a jeden druh muškátu – Pelargonium odier Dr. Olexik. Olexík užitočne uplatňoval Mendelov objav ďaleko skorej, ako bol ten vôbec povšimnutý.

Pavol Olexík svojou prácou a svojimi záľubami hĺbil základy modernej medicíny, meteorológie a genetiky. Nemal vlastnú rodinu; krátko pred smrťou odkázal celý svoj majetok na založenie fondu na pomoc psychiatrickým pacientom Zemskej nemocnice svätej Anny, aby sa ľahšie mohli vrátiť do normálneho života. Zomrel na zápal pľúc 10. októbra 1878 v Brne. Na poslednej ceste ho prišli odprevadiť jeho kolegovia, pacienti, záhradkári, ovocinári, vinohradníci a jeho priateľ opát Gregor Johann Mendel. Ten po ňom aj prevzal každodenné povinnosti súvisiace s meteorologickými pozorovaniami. Pavol Olexík je pochovaný na Starobrnianskom cintoríne.

Dnes stojí na vŕšku nad viedenskou Spitalgasse nová Všeobecná nemocnica. Tradične patrí medzi najväčšie na svete. Pracuje v nej desaťtisíc lekárov, vedcov, sestier, ošetrovateľov či iného personálu; ročne sa tam lieči stotisíc pacientov; učia sa tam tisícky medikov. Medzi nimi – lekármi, pacientmi aj študentmi – je dnes tak ako za Olexíka určite veľa ľudí zo Slovenska. A zdá sa, čítajúc denné správy o hroziacich výpovediach lekárov a o miznúcich nemocniciach, že ich tam čochvíľa bude ešte viac. Bude tam veru rušno. Ale hlboko pod novou nemocnicou za veľkou kamennou bránou ústiacou na Alserstrasse je stále kláštorný pokoj. Za múrmi Starej AKH je dnes Univerzitný kampus – študentské mestečko. Sú tam prednáškové haly, seminárne miestnosti, konferenčné centrá, banky, obchody, reštaurácie, sochy, fontány… Ale najmä je tam veľa tichých stromov a kríkov – borovíc, líp, javorov, gaštanov, a snáď aj rododendronov. V lete pod nimi na tráve polihujú študenti, v zime pod nimi býva vianočný trh. Viedeň je veru krásne mesto. Aj Brno. Dobre sa v nich žije. Netreba však zabúdať, že ten dobrý život v nich je dedičstvo po ľuďoch, ako bol doktor Pavol Olexík, ktorý zachraňoval a utešoval. Saluti et solatio aegrorum.

foto: archiv autora

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 29. 04. 2012.