Emília Molčániová: Turisti | Umelecké dielo | V reštaurácii

Rubrika: Literatura – Zábava

Turisti

Raz ráno si ma dal zavolať šéf:
„Magduška, mám pre teba dobrý džob. O tri dni príde na Slovensko veľké zviera z USA inkognito a rád by tak trochu súkromne spoznal naše hlavné mesto. Potrebuje niekoho, kto by sa mu počas pobytu venoval.“
„Prečo práve ja?“
„Máš najdlhšiu prax v odbore sprievodca, vieš dobre anglicky a si domorodkyňa, Bratislavu poznáš ako vlastnú dlaň. Preto.“
„Kto je to?“
„Z tajných zdrojov som sa dozvedel, že je to vraj senátor s manželkou, ale je to neoverené. Isté je len to, že sú to ťažkí miliardári a že budú štedrí. Peniaze sa ti predsa zídu, nie?“
„Neviem, či to zvládnem.“
„To ti chcem práve povedať, vezmi si tieto tri dni voľno a niečo si ešte naštuduj. Som presvedčený, že ty si tá najlepšia voľba, nemám nikoho lepšieho, určite budú spokojní.“

Tri dni som hltala príručku za príručkou, surfovala po internete a snažila som si vtlačiť do hlavy čo najviac informácií.
Na letisku som sa zvítala s celkom milými ľuďmi. Nestihli sme nastúpiť do taxíka a už sa pani Jessica, senátorova manželka, živo zaujímala o históriu bratislavského letiska. Najprv povedala niekoľko zaujímavostí o letisku O´ Hara v Chicagu a potom čakala na moje informácie.
„Prvá linka začala premávať z Vajnor v roku 1923 a pilotoval ju Karol Vrabec. Lietalo sa na linkách k Jadranu, do Viedne a Bukurešti.“ Potom som v skratke prešla celou históriou a zakončila som:
„Dňa 21.12.2007 prešiel bránou letiska M.R.Štefánika za ten rok dvojmiliónty pasažier.“
„Až na malé odchýlky ste bola presná, ale meno prvého pilota nie je Vrabec, ale Brabenec,“ opravila ma Američanka a ja som sa tajne pozrela do príručky a zistila som, že má pravdu. Fúha, mám pred sebou asi špecialistku na leteckú históriu, pomyslela som si.
„Ešte pred ubytovaním by sme niečo malé zjedli. Môžete nám odporučiť nejakú dobrú reštauráciu v centre?“
„Poznám jednu exkluzívnu pizzériu Don Giovanni, majú tam vynikajúcu pizzu, sama si tam niekedy zájdem,“ navrhla som.
„Nie, nie. Na pizzu chuť nemáme, ale na Panskej ulici hneď za justičným palácom je kaviareň Café De Zwaan a tam vraj robia fantastickú domácu huspeninu s cibuľou, octom a celozrnným chlebom. Hádam zájdeme tam, čo poviete?“
„Ako si želáte.“ No, bisťu, senátori jedávajú vývar z koží, kolienok a nožičiek? A odkiaľ vedia o kaviarni na Panskej?
Po ubytovaní sa moji zverenci športovo preoblečení objavili v hale hotela, kde som navrhla, aby sme použili na výjazd autobus. Pani Jessica mi však oponovala, že za takého krásneho počasia by bolo škoda nevyužiť vyhliadkové vozidlo Prešporáčik. Dostala som ďalší gól, išlo sa teda vláčikom.
„Môžete nám ukázať nejaké európske unikáty? Viete, Európu máme pochodenú, ale na Slovensku sme po prvýkrát,“ poznamenal pán senátor.
„Medzi Michalskou bránou a Michalskou vežou je najužšie priečelie domu v Európe, meria iba 130 centimetrov,“ dala som do pozornosti jeden z našich naj.
„Áno, vieme o ňom,“ ujala sa slova, keď som sa ja odmlčala, pani Jessica, „predtým tam bola strážna veža, ale keď stratila význam a zdemolovali ju, ostala tam štrbina, ktorú majiteľ vyplnil priečelím a dnu do dvora natiahol obytnú plochu.“
Do kelu, tak kto tu koho sprevádza, ja Američanov, či oni mňa? A nech mi nepovedia, že sú tu prvýkrát!
„Ďalšie naj stojí práve pred vami. Je to najmenší šľachtický palác v Európe,“ ukázala som prstom zrenovovanú budovu.
„Uršulínska 11, počuli sme už o tom, dnes je tam Mestské kultúrne stredisko.“
„Správne, ale odkiaľ to všetko viete?“ nedalo mi.
„Z internetu, kníh, sprievodcov. Nechceme prísť do novej krajiny úplne hlúpi. To je Presscentrum, však?“
„Áno, prvá výšková budova v Bratislave.“
„Nie, nie. Dovolím si vás opraviť. Prvou bol Manderlák.“ Po chvíli pán senátor ukázal na ďalší z monumentov: „Odtiaľto je krásny výhľad na Slavín. Je to cintorín. Pochováva sa tam i dnes?“
„Áno. Postavený bol po vojne na pamiatku padlých osloboditeľov mesta...“
„Nemôžem s vami súhlasiť, pokiaľ viem, bol otvorený až v roku 1960 na počesť 15. výročia oslobodenia,“ opravila ma turistka.
Taká drobnosť a oni to ovládajú! Som tu úplne zbytočná. Ale pre istotu som zalistovala v encyklopédii a skutočne tomu bolo tak. Tí musia mať knihy riadne preštudované! Najradšej by som sa na všetko vykašlala, taká hanba! Ale boj som musela dobojovať.
„Pozrite sa vľavo na dominantu Bratislavy. Vidíte siedmy najväčší visutý most na svete, do prevádzky bol daný v roku 1972, má výšku 85 metrov.“
„ Na Slovensku bol prehlásený za stavbu storočia.“
„Áno.“ Nechutilo mi už ani nič vravieť, lebo som sa dozvedala také veci a také úžasné podrobnosti, že som až žasla. Nemala som na nich pri Maximiliánovej fontáne, Grasalkovičovom paláci, hrade Devín, či Slovenskom národnom divadle. Podrobne mi popísali históriu Sadov Janka Kráľa a šokovali ma znalosťou okolitých miest a dedín. Ale moje rozpaky nebrali na vedomie a boli stále rovnako milí a zdvorilí. Po troch dňoch nevedeli nájsť slová vďaky za služby, ktoré som im preukázala a mimo poplatky Turistickému informačnému centru ma štedro obdarovali. Keď som potom doma prerátala sumu, ktorú som držala v rukách, takmer som spadla z nôh, činila môj celoročný plat.
„Boli sme mimoriadne spokojní,“ prehlásila pani Jessica.
„Bratislava je krásne mesto, prídeme sem určite aj na budúci rok a potom vám my na oplátku poukazujeme tie pozoruhodnosti vašej metropoly, ktoré zas vy nepoznáte...“

Umelecké dielo

„Ja padnem! Tak, už som videl všeličo, ale takúto gýčovinu ešte v živote nie. Kto to sem mohol dať?“ Takto komentoval ekonomický námestník veľký obraz umiestnený vo vestibule závodu priamo oproti vchodu na tabuli cti, kde zvyčajne viseli vyznamenaní pracovníci podniku.
Postupne sa pri ňom zastavovali zamestnanci prichádzajúci na rannú smenu a väčšina z nich nevychádzala z údivu nad opovážlivosťou uraziť toto posvätné miesto.
„To má byť asi umelecké dielo. Veď viete, že takto nejako tvoril Picasso,“ poznamenal starší muž v baretke.
„Umelecké dielo? Čo vás nemá? Je to čarbanica namaľovaná so zatvorenými očami,“ dôležito vyriekol svoju mienku výrobný riaditeľ.
„Možno že to generálny kúpil niekde na aukcii za ťažké tisíce a vy tu...“ nedopovedala pani Suchá, hlavná účtovníčka, lebo jej skočil do reči personálny:
„Za takéto háky-báky by náš šéf nikdy neutrácal financie! V umení sa vyzná ako málokto.“
„Azda nechcete povedať, že by ste si tento nezmysel zavesili doma v obývačke? Ja by som sa musel hanbiť nielen za obraz, ale aj za svoj vkus,“ skonštatoval predseda závodného výboru a dôležito sa postavil na ľavú stranu, medzi elitu podniku.
„Dobrý obraz musí vo vás vyvolať inšpirácie a pohladiť vás pri srdci. Viete vôbec, o čom hovorím?“ obrátil sa ekonomický námestník na pani Suchú a zdvihol vysoko bradu na dôkaz, že ten, kto sa takto odborne umelecky vyjadruje, umeniu aj rozumie. „Ale týmto papierom možno tak akurát podkúriť do pece.“
„Správne. Vyzerá to, ako keby niekto skúšal pastelky bez ladu a skladu, je to úplne chaotické,“ povedal výrobný.
„Vážení, z chaosu a z veľkého tresku vznikol dokonalý poriadok, nože sa lepšie na to pozrite,“ neočakávane prehovoril spoza hlúčika generálny. Všetci onemeli a zaskočení vytrvalo hľadeli na stenu.
„No, tak... nie je to úplne dokonalé,“ prvý sa osmelil ekonomický námestník, „ale...“
„To ani nemôže byť, lebo je to začínajúci autor,“ poznamenal generálny.
„... ale niečo to do seba má,“ dokončil ekonomický.
„A...áno. Napríklad aj tieňovanie je veľmi zaujímavo prevedené. Povedal by som, že nezvyčajne, ale v konečnom dôsledku je prepracované,“ spamätal sa výrobný.
„Smiem sa spýtať, kto je autorom?“ nesmelo sa ozvala pani Suchá.
„Môj syn.“
„Hmm... Všimnite si túto hrubú čiaru. Je zvýraznením celého objektu, pripomína mi niečo ako tieňohru u Rembrandta. Podľa precíznych ťahov odhadujem, že autor študuje umenie,“ mudroval ďalej výrobný.
„Nie, nie, ešte nie,“ vypol sa polichotený generálny.
„Tak potom je to talent od prírody,“ poznamenal predseda závodného výboru. „Áno, je to unikátny kúsok, ktorý možno budúcnosť ocení na milióny.“
„Všimnite si túto, túto a túto krivolakú čiaru. Navzájom dokonale participujú a tvoria harmonický komplex. A ešte jeden drobný detail. Táto elipsa náhle končí, ako keby sa autorovi zlomila ceruzka, čo tvorí jedinečnú koncepciu s tmavšou časťou pravého kvadrantu maľby. No a projekcia jednotlivých útvarov je absolútne bez chyby,“ zakončil svoj odborný výklad výrobný riaditeľ.
„Ale takýto talent sa rozhodne musí ďalej rozvíjať. A odkedy ste pobadali, že váš syn je génius?“ spýtala sa pani Suchá.
„Hneď, ako dostal prvé pastelky. Kreslí všade, po stene, po dverách, po nábytku i na parkety,“ s úsmevom a hrdo povedal generálny.
„Smiem sa spýtať, máte už nejakú predstavu o jeho budúcnosti?“ spýtal sa personálny.
„Pravdaže sme už o tom s manželkou hovorili. Bude študovať umenie a dotiahne to až na akademického maliara.“
„Teraz končí gymnázium, však?“ utvrdzoval sa výrobný.
„Nie, nie. Gymnazista Janko ide na zahraničnú ekonomiku. Obraz namaľoval náš mladší, dva a polročný Patrik...“

V reštaurácii

„Dobrý deň vám, slečinka. Môžem si k vám prisadnúť?!
„Prečo nie, tetuška. Aj vy ste hladná?“
„Nuž, hej. Už ste si objednali? A čo to bude?“
„Ražniči. Ale akosi im to dlho trvá, je to tu na prasknutie, nuž nečudo.“
„Moja pekná a či by ste mi neprečítali niečo z jedálneho lístka? Viete, mám už slabý zrak.“
„Pravdaže. Takže, predjedlá. Šunka v aspiku, rybací šalát so zeleninou, plnené vajcia s parmezánom...“
„Zlatko, nemusíte čítať všetko. Viete, aj tak to nestojí za veľa. Istý pán Ozembuch si dal šalát so smotanou a našiel v ňom slimáka. Pokojne si plával kraula v bielom náleve ako keby sa nechumelilo. Ale potom sa chumeliť začalo, lebo narobil taký krik, že i ja pri vedľajšom stole som to počula, čo ako zle vidím. Napokon, ten chudák slimák bol bez ulity, asi nejaký bezdomovec, tak načo na takého smoliara ešte aj nadávať. No, povedzte, sú to dnes ľudia.“
„Môžem čítať ďalej? Máme tu polievky. Slepačí vývar s rezancami, krúpková, paradajková s mrveničkou, hrachová...
„Tie nemusíte čítať, polievky zásadne nejem. Voľakde som čítala, že ak si chcete udržať štíhlu líniu, treba ich zo stravy vynechať. Čo vy na to poviete? Ale vy asi problémy s váhou nemáte. Iní zas vravia, že bez polievky by obed v žiadnom prípade nemal byť, lebo tým, že podráždi žalúdočnú sliznicu, pripraví žalúdok na príjem ťažšej stravy. Nuž, ja teda neviem... A veď polievka je vlastne deväťdesiatsedem percent vody, stačí, ak sa napijem minerálky a basta. No nie?“
„Prejdem na hlavné jedlá. Z hotových tu majú bravčovinu s knedlíkom a kapustou, špenát, volské oko so zemiakmi a ...“
„Stačí. Slečna, všimnite si, že v každej slovenskej reštaurácii majú český trojboj? No, povedzte, kde sme, na Slovensku, či kde? Tak prečo nepropagujeme slovenské bryndzové halušky alebo napríklad také lokše? Ale to je samá cudzina: maďarský guláš, francúzske zemiaky, moravský vrabec, ruský boršč, švajčiarske rebierko a čo ja viem čo ešte. Čo tam máme z minútok, moja pekná?“
„Čiernohorský rezeň v cestíčku so zemiakmi, vyprážaný syr s hranolkami a tatárskou omáčkou...“
„Stačí. Všetko iba vyprážané...Ozaj, počuli ste o Jožovi Kuracinovi? Strašné, taký mladý človek a siahne si na život. A v našom meste sa vraj narodili trojčatá, aspoň raz nás budú spomínať v regionálnych novinách. A ešte, keď sme už pri tom, dnes dopoludnia sa stala na hlavnej križovatke havária, nepočuli ste o tom?“
„Nie, ale ak dovolíte, dočítam vám to.“
„A viete, že ani nemusíte? Ak chcete, odrecitujem vám to všetko spredu aj zozadu naspamäť. A potom, veď ja ani nemám hlad.“
„To je ale drzosť! Tak načo vám to čítam?“
„Aha, nesie sa vám ražniči. Tak, dobrú chuť a niekedy zas dovidenia!“
„Nech sa páči a prajem vám dobrú chuť!“ povedala čašníčka.
„Prepáčte, pani čašníčka, chcem sa vás na niečo spýtať. Videli ste tú pani, čo odišla od nášho stola?“
„Áno a čo má byť? Stalo sa niečo?“
„Nie, ale nespráva sa trochu čudne?“
„Ach ták. To je teta Cicvorová. Rodina profesora Cicvora išla na mesiac na dovolenku, ju nechali doma a ona sa nemá s kým porozprávať...“

Exkluzivní ilustrace pro Pozitivní noviny: Katarína Sojková

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 03. 08. 2012.