Emília Molčániová: Narodeniny | Nesplnená úloha | Nové sako

Rubrika: Literatura – Zábava

Narodeniny

Ženy… Načo sú vlastne ženy? Túto otázku som si často kládol. Zistil som, že sú úplne zbytočné, aspoň mne vôbec nechýbajú. A naviac, keď som videl, aké problémy mali s nimi doma moji kolegovia Fero a Ondro. Ďakujem, neprosím, zaobídem sa aj bez nich. Prečo si zbytočne komplikovať život? Mám svoju prácu, občas si zájdem s kamarátmi na vínko a nemusím sa nikomu vyhovárať a spovedať, kde som bol, s kým a prečo tak dlho. Živiť naviac ešte jeden krk a potom i deti? Nech štatistický priemer vylepšujú tí, čo sú už ženatí viackrát. Bol som a budem iba sám sebe pánom a basta!
Myslel som si, že tento môj názor je neotrasiteľný v základoch, že niet toho, kto by ma dokázal presvedčiť. Až donedávna…

Pridelili mi novú sekretárku. Alenku. Tá predošlá odišla na materskú…No, moment, moment, aby bolo jasné, ja v tom prsty nemám, bola to šťastne vydatá brunetka, ktorá svojho manžela zbožňovala. A nakoniec, veď môj názor na ženy, hlavne to, že si s nimi neradno začínať, už poznáte. Kde som to prestal? Aha, teda, moja nová podriadená bola iba také dievčatko, človek by jej nehádal viac ako sedemnásť. Blondínka, príjemného vzhľadu. Veru, čoraz viac som sa prichytával pri pomyslení, že by stála za hriech. Po dvoch týždňoch som sa už neovládal a až príliš okato som jej dával najavo, že som z nej paf. Pri diktátoch som bol vykoľajený, zajakával som sa, dokonca trepal dve na tri. Ešte že ona bola rozvážna, chápala ma a dokázala kontrolovať moju korenšpodenciu a všetky nedokonalosti náležite skorigovala. Neuplynul mesiac a bol som v tom až po uši. Zaľúbil som sa ako pubertiak a možno ešte aj horšie. Nadbiehal som jej, kde som mohol, vymýšľal dôvody, aby som mohol byť s ňou v tesnej blízkosti, robil som to, nad čím som sa dlhé roky iba pohŕdavo usmieval.
Problém však bol v tom, že žena mojich snov mi nedala ani najmenšiu nádej domnievať sa, že ma berie na vedomie ako potenciálneho nápadníka. A tým moje ego trpelo ešte viac. Dobre, povedal som si, veď nie si sama, kašlem na teba. Márne som si však nahováral, takto odhováral sám seba, nešlo to. Čím ďalej, tým viac som na ňu myslel, všade som ju mal pred očami. Moja ľadová kráľovná mi však nevenovala ani o slovíčko viac, ako musela.
Jedného dňa, keď som to už chcel načisto vzdať, mi Alenka povedala:
„Pán vedúci, viete, že zajtra máte narodeniny? Čo keby sme sa zišli u mňa a spoločne ich oslávili? Bude šampanské a torta,“ povedala a zvodne cmukla.
Bol by som čakal v lete hoci aj snehovú kalamitu, ale toto nie. Šokovaný som vykoktal niečo ako že ma to veľmi teší a ďalej už ani neviem, čo som od rozpakov bľabotal.
Privítala ma v malých večerných, potmehútsky úsmev jej svietil na tvári a ja som začínal tušiť, že amor konečne zaškúlil aj na mňa. Objala ma okolo pása a tajomne povedala:
„Pôjdem teraz do obývačky a keď na vás zavolám, môžete vstúpiť.“
Ejha, to má ale rýchly spád! Nevedel som, ako mám zareagovať. Na jednej strane som rozhodne nechcel prísť o šancu, ale zasa som sa bál, aby som niečo neprepískol. Ale potom som si povedal: Buď suverénny, prirodzený a rob, čo ti srdce káže. Vyzliekol som sa donaha a na výzvu som vkročil k svojej vysnívanej. Na stole v obývačke bola torta, otvorené šampanské, pripravené poháriky a okolo stola všetci kolegovia a celé predstavenstvo nášho ústavu práve začínalo spievať živió…

Nesplnená úloha

„Vitajte, pán Fučka, vaše doklady prosím,“ vyzval ma svätý Peter hneď pri bráne. „Tak, už aj na vás prišlo. No, čo to tu máme,“ začal čítať vo veľkej knihe. „Vašou životnou úlohou bolo vašu manželku Izabelu Fučkovú, rodenú Pijavicovú, zmeniť na dobromyseľnú a láskavú osobu. Podarilo sa vám to?“
„Izu? Veď je to bosorka prvej kategórie! To by sa nepodarilo ani…“
„Prosím, slušne,“ zahriakol ma svätý vrátnik. „Splnená úloha je vstupenkou do neba, preto musíme vašu situáciu dôkladne preskúmať.“
„Snažil som sa, bolo to však ťažké. Neviem, čo by ste dokázali na mojom mieste vy.“
„Teraz nejde o mňa, ale o vás. No, hovorte,“ vyzval ma a konfrontoval moje slová s knihou.
„Zo začiatku som sa ju snažil jemne napomínať…“
„Vidím, vidím, ale nejako vám to nešlo, čítam tu, že vždy to skončilo modrinami a tu dokonca zlomeninou, ajajaj, nuž, výsledky nie sú neviem aké,“ svätý Peter neveriacky krútil hlavou.
„Ale potom neskôr som aj rozčúlene kričal, len tak sa múry triasli.“ pokúšal som sa napraviť dojem.
„No, to je síce pravda, ale pani Fučková bola v tom čase u svojej matky, takže to môžeme pokojne vypustiť. Pokračujte.“
„Nevedela vôbec variť, a tak raz, keď navarila akúsi gebuzinu, som sa ju odvážil protestne dať zožrať psovi,“ spomenul som si na jednu príhodu.
„Áno, ale tu čítam, že po návrate z nemocnice ste ju ešte pofačovaný prosil o odpustenie, výchovný efekt bol teda nulový.“
„Takže, čo teraz so mnou bude?“ pýtal som sa zhrozený.
„No, pravdepodobne pôjdete do pekla,“ konštatoval svätý.
„A moja žena?“ bál som sa toho, čo príde.
„Šetrenie u nej síce ešte neprebehlo, ale už teraz môžem predpokladať, že ona tiež,“ pokojne odpovedal svätý Peter.
„Nieééé!“ skríkol som, ako keby ma drali z kože. „Prosím vás, ak je to len trochu možné, dajte ju inde, je to jedno kam, len nie ku mne do pekla!“
„No, keď ja neviem,“ začal si svätý Peter v rozpakoch šúchať bradu. „Tak vám dám teda ešte jednu šancu. Pokúste sa spomenúť si aspoň na jednu príhodu, čo ako nepatrnú, kedy ste sa odvážil vzoprieť svojej polovičke,“ povedal svätý a súcitne na mňa pozrel. Cítil som, že ide o všetko a že mu na mne záleží.
„Sedeli sme pri večeri,“ začal som, „ona mala na tvári výživnú masku a ja som jeden z jej slávnych demikátov vychrstol do tváre so slovami, že jej pleť to lepšie strávi ako môj žalúdok a že sa bojím, že z tej poživne dostanem anafylaktický šok.“
„Počkajte, ale ja to tu nemám,“ listoval Peter v knihe. „Kedy to bolo?“
„Je tomu necelých päť minút…“

Nové sako

Som dôležitý človek. Bezo mňa, vlastne, bez mojej pečiatky, by sa občania nášho mesta nepohli ďalej. Som si toho náležite vedomý, preto si ma všetci považujú a obchádzajú.
Ocitli sme sa v eurozóne. Dostal som novú pečiatku a podvedome som cítil, že by sa mal vo mne narodiť nový človek. Možno to znie ako klišé, ale ja som skutočne rozmýšľal, kade som chodil, čo by so mal vo svojom živote zmeniť. Už to mám, povedal som si. Prestanem brať úplatky. Žiadne uprednostňovanie, všetkých budem vybavovať pekne podľa poradovníka. Nezaujíma ma, že tento lajster patrí pánu generálnemu, ďalší učiteľke môjho syna, či rodinnému lekárovi. Neberiem viac obálky, ani naturálie, nežiadam protislužbu.
V novom saku kráčal do práce nový človek s novými, pevnými predsavzatiami. Darilo sa mi to až do poludnia, keď tu prišla dáma v stredných rokoch a dôverne mi oznámila, že ona by to potvrdenie potrebovala mať hotové už zajtra.
„Milá pani,“ povedal som jej, „to predsa nejde, pozrite sa, aká halda klientov je pred vami. Bude to len v zákonnej lehote, teda o týždeň.“
„To je škoda, zajtra cestujem do zahraničia…“
„Ak to teraz podpíšete, môžete prevzatím tlačiva poveriť kohokoľvek.“
„Naozaj to nejde?“ neveriacky pokrútila hlavou. „Skúste to, porozmýšľajte, ak by sa niečo zmenilo, zavolajte mi. Do videnia!“
Uff! To bola fuška, ale odolal som. Chcel som si utrieť z čela pot, siahol som do vrecka a bác ho! V ruke som držal novučičkú stoeurovku. Tak, toto teda nie! Raz som sa zapovedal a nehodlám meniť svoje rozhodnutia. Utekal som na parkovisko a pani práve nasadala do béemvéčka.
„Pani, pani, počkajte! Ako si to, prosím vás, predstavujete, podplácať štátneho zamestnanca? Há? Tu máte svoju bankovku a nech sa to už viac nezopakuje.“
Pani na mňa nechápavo hľadela, robila sa, že o ničom nevie. Výraz jej tváre hovoril: Čo si to dovoľujete, mňa obviňovať z takého ohavného činu? Nakoniec peniaze predsa len zobrala.
Obrátil som sa a vtom mi zazvonil mobil. Volala moja žena:
„Zlatko, nezabudni kúpiť víno a nejakú dobrú šunku, vieš, že k nám príde večer generálny.“
„Ale ja nemám peniaze…“
„Miláčik, dala som ti predsa ráno do saka stoeurovku.“
Dokelu! Takže, peniaze predsa len nepatria tej dáme, otočil som sa a práve štartovala. Hodil som sa pred kapotu jej auta a ona vykríkla:
„Človeče, čo to robíte, chcete ma dostať do basy a seba do hrobu?“
„Prepáčte, ale tie peniaze sú moje…“
„Vy naozaj neviete, čo chcete!“ a hodila mi bankovku pod nohy.
Zodvihol som ju, oprášil. No, moja pekná, už by si bola skončila v cudzích rukách. Skrúšene som kráčal do kancelárie. Taká hanba! Nuž, darmo, poctivosť niečo stojí.
Sedel som za stolom a snažil som sa sústrediť na prácu. Vtom mi opäť zvonila žena:
„Drahý, požičaj si peniaze od niektorého kolegu a prepáč, len teraz som si všimla, že sis dnes ráno zobral druhé sako…“

Exkluzivní ilustrace pro Pozitivní noviny: Katarína Sojková

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 12. 08. 2012.