Emília Molčániová: Večera na francúzky spôsob | Cesta do pôrodnice | Heuréka

Večera na francúzky spôsob

„Viktorko, vieš, že dnes máme výročie sobáša?“ privítala Eleonóra svojho manžela po príchode z práce. Pečiem ti tortu. Urobíme si pekný večer, čo povieš?“
„Prečo nie, drahá.“
„A samozrejme, večeru pri sviečkach. Pripravím ti suši, ten najlepší recept, čo viem.“
„Ja nedbám, ale, nemusíš sa tak trápiť. Stačil by aj obyčajný rezeň.“
„Alebo radšej krevety? Neviem sa rozhodnúť, no tak poraď, nech to nie je len na mne.“
„Prepánajána, žabie stehienka, alebo slimáky by si nechcela?“
„No, vidíš, to je nápad! Ešte že ťa mám! Slimáky na šampiňónoch sme už dávno nemali. Bude oslava na francúzsky spôsob. Škoda, práve tie nemáme v mrazničke. Iba ak by som po ne skočila.“
„Ak chceš, skočím po ne ja. A kúpim aj šampanské. Ty zatiaľ dokonči tú tortu.“
„Tak, dobre, ale nie že sa niekde zabudneš, ponáhľaj sa!“

„Nazdar, Viktor, kam ideš?“
„Ále, žena ma poslala na nákup.“
„Poď, kamarát, zájdeme na pivo.“
„Nemôžem, musím sa ponáhľať.“
„Veď len na jedno.“
„Ale, naozaj len na jedno…“

„Panebože, ten čas ale letí, už sú dve po polnoci! To som tomu dal, čo teraz? Tie slimáky budú mať už aj mladé. A žena, tá mi dá, takto som ju sklamal. A práve na naše výročie! To všetko kvôli tebe! Teraz mi poraď, čo mám robiť?!“
„Neboj sa, niečo vymyslíme.“
A vymysleli. Viktor urobil všetko, čo mu kamarát z mokrej štvrte poradil. Rozostaval slimákov v zástupe pred dverami a zazvonil. Keď rozospatá žena otvorila dvere, Viktor povedal:
„No, vidíte, moji malí, zvládli ste to, už len tridsať centimetrov a sme doma.“

Cesta do pôrodnice

Moja manželka čakala naše prvé a jediné vytúžené dieťa. Boli sme už starší manželia, inteligenti, a tak sme sa často rozprávali, že ak to na ňu príde, budeme rozvážni, pokojní, nie ako poniektorá hśtka mužov, tá biedna čeliadka otcov, ktorí pod úroveň človeka strácajú hlavu už pri prvých kontrakciách. Pôrod je predsa normálny, fyziologický spôsob, akým prichádzajú na svet miliardy ľudských mláďat už celé tisícročia. Odsudzoval som chlapov, ktorí počas pôrodu sedia v krčme pre nervozitu a po tom, ako sa stanú otcom, zasa zapíjajú jeho narodenie. Skrátka, všemožne kamuflujú, ako ich príchod potomka na svet vykoľajil. To predsa nejde, aby niečo vyviedlo z miery pána tvorstva! Ak by to na manželku prišlo hoci aj uprostred noci, určite zachovám maximálny pokoj a rozvážnosť, aby som sa nezaradil medzi nich. Bol som vo svojin predsavzatiach neoblomný.
„Drahý, vstávaj!“ budila ma.
„Čo je, čo sa deje?“
„Už to asi bude.“
„Moment, moment, musím sa trochu spamätať. Akože, čo bude?“
„Už to na mňa prišlo.“
„Nechápem...“
„Musíme ísť do pôrodnice, dieťa sa hlási na svet.“
„Ahá! No, dobre, dobre... kde mám tie nohavice... nemôžem nájsť papuče, dokelu!“
„Pokoj, pokoj, máme čas, nemusíme sa ponáhľať, ešte to iba začalo.“
„No, veď hej, pokoj… To sa ti povie, ale teraz zas neviem, kam som si dal opasok z nohavíc...“
„Pokojne si ho pohľadaj, ja si zatiaľ pripravím doklady a tašku.“
„Doklady! Veď i ja potrebujem doklady od auta a tie už vonkoncom neviem, kde mám. Uff! Oblieva ma akási horúčava, či čo.. Tak, kde to všetko mám?“
„Drahý, čo ti je? Si bledý ako stena. Posaď sa a vypi pohár vody. Ták, už ti je lepšie?“
„Je mi na omdletie a tu pri srdci cítim akýsi tlak. Ja to neprežijem. Stihneme to vôbec? A kde sú tie doklady?“
„Pokoj, drahý, ľahni si na chvíľu, dám ti na srdce studený obklad... no, je to už v poriadku?“
„Fuj, som z toho hotový, vieš, že takéto stresy, to nie je nič pre mňa.“
„Drahý, máš každú ponožku inú, aj košeľu máš pozapínanú nakrivo. Naprav si to, počkám.“
„Á, peňaženka, skoro by som ju bol zabudol.“
„Tak ako? Môžeme ísť?“
„Dúfajme, že áno. Pôjdem vytiahnuť auto z garáže a vezmem ti tašku, ty si tu zatiaľ sadni, prídem po teba. Doparoma, ktorý je kľúč od garáže? Nemôžem sa trafiť. No, konečne! A teraz dúfam, že to naskočí na prvýkrát, lebo zákon schválnosti... Fajn, aspoň niečo. A teraz drahá, si musíme pohnúť, aby sme to stihli. Ešte že sú ulice ľudoprázdne, môžem to rozfofrovať na plný plyn. Už sa na to malé teším, ktovie, čo to bude, ja by som rád syna. Ale, ani dievčatko by nevadilo, dievčatká sú milé. A keď majú dlhé vrkôčiky, sú ako bábiky. Čo ty na to, drahá? Neodpovedáš, chápem ťa a ani sa nečudujem, máš to ťažké, ale neboj sa, o chvíľu tam budeme. Ešte kúsok, jednu ulicu, vydrž. No, sme tu. Zvládli sme to. Zostaň sedieť, idem po sestričku.“
„Tak, kde máme mamičku?“
„Tu, v aute... Drahá, kde si? Panebože, veď ja som jej sľúbil, že prídem po ňu do kuchyne…“

Heuréka

Som ľudomil. Je mi smutno na duši, keď vidím okolo seba samé nabubralé tváre. Tak rád by som im urobil radosť a vykúzlil úsmev, úprimný, srdečný, nákazlivý. Veď i vedecké výskumy vravia, že smiech lieči a predlžuje život.
Na záhradke mi vyrástli krásne narcisy. A tak som vo vestibule nášho činžiaka postavil dva tucty z nich do krásnej maľovanej vázy. Ale hneď ráno pribehla suseda rozhorčená nad mojím počínaním. Vraj, či viem, koľko ľudí trpiacich na alergiu Polinosis denne prejde prízemím. Som vraj necitlivý, bezohľadný jedinec. Nevyšlo to. Nuž čo, skúsil som to inak.
Nasadol som ráno do plného autobusu a hneď som vedel, že tu na mňa čaká práca. Oduté, nevľúdne tváre potrebovali vylepšiť náladu.
„Dobré ráno, vážení spolucestujúci, ako ste sa vyspali? Máme dnes krásny deň a ani neviete, aký som rád, že mám tú česť cestovať do práce práve s vami,“ povedal som so širokým úsmevom. No ten skoro stratil glanc, len čo som zistil, že môj prejav mal práve opačný účinok. Všetko osadenstvo na mňa zhrozene pozeralo a po chvíli som zistil, že v okruhu dvoch metrov sedím sám. Bočili odo mňa, ako keby som mal lepru. A čo horšie, nestihol som vystúpiť a už na mňa čakali dvaja privolaní v bielych plášťoch so zvieracou kazajkou.
Inokedy, keď som pomáhal tetuške s barlou vystúpiť z autobusu, okríkla sa na mňa:
„Dajte tie ruky preč a starajte sa o seba! Čo keď ma náhodou okradnete ešte i o tých pár korún penzie?“
Na druhý deň, keď som chcel pomôcť panej z električky a poprosil ju o ruku, vrhla na mňa blýskavé pohľady a rozhorčene ma odbila:
„Čo si to dovoľujete, žiadať ma o ruku, veď sa ani poriadne nepoznáme!“
Tadiaľto teda cesta nevedie, musím skúsiť niečo iné, uvažoval som.
Začal som písať humoristické poviedky. „To je perfiš!“ prehlásila moja dcéra, pubertiačka, keď prečítala jednu z nich. A to musím podotknúť, že sa jej len tak hocičím nezavďačím. Osmelil som sa teda a priniesol článok do redakcie. Reku, nech sa zopár čitateľov poteší. A bác ho! Šéfredaktor medzi telefonovaním hľadel do príspevku a počul som, ako pri tom opakoval po manželke:
„Dva litre mlieka, kilo bravčového karé a dcéru zo škôlky…“ Vtom mu zazvonil druhý telefón a v rýchlosti mi podal papiere so zamietavým pohľadom.
Do kelu! Veru som netušil, že rozosmiať ľudí je také ťažké. Zamyslený som kráčal po chodníku a nezbadal jamu, čerstvo vykopanú pre plynové rozvody. Rozpleštil som sa koľký som bol, nohy mi trčali von z diery a hlavu som mal zaborenú v zemine. A toto bol ten okamih osvietenia. V živote som nevidel smiať sa viac ľudí, ako práve v tejto chvíli.

Exkluzivní ilustrace pro Pozitivní noviny: Katarína Sojková

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 04. 09. 2012.