Casting / Klinec

Rubrika: Literatura – Povídky

CASTING
 
Aladár Praženica sedel v čakárni s ostatnými uchádzačmi o rolu Jánošíka v pripravovanom filme rovnakého znenia. Boli tu mladí i starí, plešatí i nosatí, svaláči aj šťúpleho vzrastu, skrátka o hlavnú úlohu bol veľký záujem. Po jednom ich volali dnu, keď tu zrazu na neho prehovoril jeho sused:
„Čo ty tu chceš? Opovažuješ sa s takým ksichtom tupiť pamiatku nášho národného hrdinu?“ Nosatý sused vtiahol obsah nosa do svojich útrob a hrdo vztýčil hlavu.
„Ja sa do tvojich ambícií nestarám, daj pokoj,“ pokojne odpovedal Aladár.
„Tak ty budeš ešte aj drzý a odvrávať, pozrime sa. Chlapi, nože na neho!“ A skôr, než sa nazdal, chytili ho dvaja a šmarili na zem.
Aladár ostal najprv prekvapený, akože, čo im urobil, no keď sa mu ušlo zopár kopancov a boxerských úderov, spamätal sa a uplatnil svoje bojové umenie. Jednému natrhol ucho, druhému vybil zub, iný mal zlomené zápästie, ďalší ležal v bezvedomí. Nato sa otvorili dvere a objavil sa v nich policajt.
„Čo sa to tu robí?“ spýtal sa a vytiahol pelendrek.
„Máme medzi sebou jedného protivného provokatéra,“ ponáhľal sa vysvetliť nosatý sused.
„Čo vy na to, ostatní?“ spýtal sa muž zastupujúci zákon a poriadok.
„Áno, tak to bolo, začal bitku a pozrite sa, aké zranenia nám spôsobil,“ kričali jeden cez druhého a policajt ich musel zadržať, aby sa na úbohého Aladára nevrhli.
„To nie je pravda, oni začali, ja som sa len bránil,“ pokúšal sa obhájiť Praženica.
„Pôjdete s nami,“ povedal muž zákona a Aladárovi nasadil putá.
„Kam ma vediete?“ spýtal sa.
„Tam, kam takéto indivíduá patria. Za mreže.“
Aladár sedel už tretí deň vo vyšetrovacej väzbe o chlebe a vode a nik za ním neprišiel, aby sa mohol obhájiť. Bola to do očí bijúca nespravodlivosť. Darmo búchal na dvere, doprosoval sa i nadával, nik si ho nevšímal.
„Tak, to teda nie. Zdrhnem,“ pomyslel si a tak aj urobil. Keď prišiel muž s jedlom, jednoducho ho chytil pod krk, zobral mu pištoľ a ako s rukojemníkom si predral cestu von. Bola vyhlásená pohotovosť a naháňali ho všetci policajti z okresu, no Aladár úspešne unikal. Chcel sa dostať k svojmu právnikovi, ale tam už na neho čakali. V poslednej chvíli vyskočil von oknom.
„Alenka!“ napadlo ho, tá mi určite pomôže. Ponáhľal sa k svojej frajerke na druhý koniec mesta. Informácie sa však šíria obdivuhodne rýchlo a tak sa dostal do pasce. Znova ho v putách odvádzali do cely.
Súd, ktorý nasledoval, pripomínal Aladárovi frašku, formalitu. Všetci svedčili jednoznačne proti nemu, už nebolo pre neho záchrany. Keď mu prečítali všetky jeho previnenia, čudoval sa, že dostal len trest smrti. Fuj, a ešte takým potupným spôsobom zíde zo sveta! Obesenie. Aké skvelé ambície mal. Chcel byť hercom a stvárniť Jánošíka, národného hrdinu, ktorého si vážil. A pre neho teraz položí svoj mladý život. Ale statočne bojoval, ako kedysi jeho idol. V tomto nemá žiadne výčitky svedomia. Veď aj Jánošík bol nevinný, chcel dobre chudobným.
Takto zmierený s justičným omylom si stal pod šibenicu a čakal svoj koniec. Už-už mu mali naviecť slučku na hlavu, keď sa zrazu ozvalo:
„Stop, stop, stop!“ S megafónom pristúpil k nemu muž robustnej postavy a rozviazal mu ruky. „Myslím, že sme konečne našli toho pravého uchádzača. Tá mimika, to odhodlanie, tie gestá a boj o život! Najlepšie prešiel konkurzom. Áno, on je ten najvhodnejší predstaviteľ nášho národného hrdinu…“

KLINEC

„Dobrý deň, pán profesor! Prišiel som na váš telefonát.“

„Dobrý deň! Ohľadom toho klinca?“

„Áno. Tak čo je vo veci?“

„Dnes ráno som našiel spadnutý obraz, našťastie spadol na gauč a nerozbil sa. Viete, je veľmi cenný a zaslúži si čestné miesto v našom byte.“

„Takže  ho treba zavesiť, však?“

„Správne a preto som vás zavolal.“

„Momentíček, prosím…len si vyberiem poznámkový blok. Takže jeden kus klinca…“

„Mimochodom, pán majster, klince mám.“

„Aký druh máte?“

„Aký, aký, nuž normálny, je snáď medzi nimi nejaký rozdiel? Viete, ja sa do toho veľmi nerozumiem.“

„Pravdaže je v nich rozdiel. Ak neberiem do úvahy ich rôznu dĺžku, tak potom sú lepenkové, kolárske, hladké, krútené, oceľové, pozinkované i nerezové a tak by som mohol pokračovať… Ale, vopred vás upozorňujem, že švédske sú najkvalitnejšie.“

„V poriadku, použite švédsky klinec.“

„Takže, jeden švédsky klinec, potom, sadru máte?“

„Janko, spadol nám obraz, čo s tým?“

„Mamička, choď si ľahnúť, my sa o to postaráme… no tak poď do postele…“

„Prepáčte, moja matka, má už stojeden rokov, niekedy jej to už zle myslí…Tak, kde sme to prestali? Aha, sadra… a načo sadra?“

„No, klinec musíme v diere upevniť a ona sa na to najlepšie hodí. Chcete modelársku, alebo radšej štukatérsku?“

„Použite radšej kvalitnejšiu.“

„Dobre, píšem si, štukatérska sadra…a hmoždinku si akú budete želať?“

„Použite zasa tú najkvalitnejšiu.“

„Jeden kus hmoždinka číslo desať…“

„Kladivo a špachtľu tiež mám…“

„Nerád používam cudzie nástroje, viete, moje sú overené a sedia mi v ruke. No, myslím, že to by sme mali všetko… Prídem vám to urobiť…Vyhovovalo by vám to o štyri týždne 24. februára?“

„Ja som si myslel, že to urobíte ešte dnes, hneď teraz…“

„Vylúčené! Viete, koľkí zákazníci na mňa ešte dnes čakajú? Aj keby som ako chcel, dnes to nepôjde.“

„Ale veď namiesto toho vášho rozhutovania ste to už mohol dávno urobiť.“

„Vy si myslíte, že spoľahlivo a zodpovedne umiestniť klinec na stene tak, aby vám vzápätí nevypadol, je len tak nyrnyx-dyrnyx?“

„No, dobre súhlasím s termínom, i keď…“

„Tak a teraz dojednáme posledné, odmenu za prácu. Spolu to bude činiť…628 korún, 50 halierov.“

„Čože? To nemyslíte vážne!“

„Čo sa vám na tom nevidí? Dvakrát cesta, jeden krát konzultácia plus samotná robota. Aj to ešte nie je konečné, upresním to po robote, keď spočítam počet úderov do klinca. Každý úder dvadsať korún.“

„No, čo už…“

„Pozrite sa, takto sa vždy dohodnem so zákazníkom: keď bude obraz na stene, vyplatíte mi moju mzdu. Dohodnuté?“

„Dohodnuté. Mamička, povedal som ti, že si más ísť ľahnúť, si ešte slabá, prinesiem ti za chvíľu niečo zjesť.“

„Prepáč, Janko, že vás vyrušujem, len som ti chcela povedať takú maličkosť, už sa nemusíš trápiť, ten obraz som zavesila, teraz už určite nespadne. Tak ja idem do postele…“

„Čo to hovoríš, mamička?“

„No, kým ste tu s pánom debatovali, tak som to dala do poriadku…“

„To snáď nie…“

„Tak na to sa ako majster rád pozriem… No, veru nie je to zlé…To by som sa nebol nazdal…“

„Nuž, tak tu už niet o čom debatovať. Do videnia, pán majster!“

„No, moment, moment! A čo, platiť sa nebude?“

„A za čo?“

„Dohodli sme sa predsa, že keď bude obraz visieť na stene, zaplatíte mi. Visí? Visí! Tak si prosím, okrem položky druhá cesta, všetko vyrovnať!“

„Tak, takto je to teda. Nuž, ako myslíte. Ja teraz pekne obraz zvesím a podmienky nie sú splnené. Porúčam sa, pán majster!“

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 21. 01. 2007.