Milan Markovič: Hra, nič iné

Rubrika: Literatura – Fejetony

Preboha, veď je to len hra! – vravievala mi mamina, keď som sa bezmála s plačom vracal domov po akomsi futbalovom megazápase na jednu bránu medzi chlapčiskami z našej ulice, keď som bol akurát v tej dvojici či trojici, čo – samozrejme nespravodlivo – prehrala.
Po rokoch bol môj svokor-remeselník ešte lapidárnejší. Zakaždým, keď som v maximálnom vytržení bol schopný od radosti vari z kože vyskočiť po úspechoch našich na hokejových šampionátoch či naopak vyhlásiť dvojtýždňový smútok po góloch v našej sieti, povedal: chleba lacnejší nebude. A dodal: je to len hra, nič iné.
Viem, treba na to roky a tým aj poznania a skúsenosti, aby človek vedel diferencovať, aby emócie vystriedala racionalita, no aj tak sa asi nikdy nezbaví túžby po víťazstve, po snahe dokázať, že „my“ sme lepší. A tú spontánnu túžbu dať to všetko najavo, tú sme nevymysleli my.
Už pred osemnástimi storočiami vedeli rímski vládcovia, že ľud potrebuje jesť a zabávať sa. Panem et circenses – chlieb a cirkus, alebo voľnejšie – chlieb a hry, to bola zásada, ktorá im umožňovala udržať na uzde obyvateľstvo mocného Ríma, v ktorom každý tretí obyvateľ bol otrok. Len do Kolosea sa pomestilo vyše päťdesiattisíc zábavychtivých Rimanov, a púšťali ich tam zadarmo. Tie hry však vyzerali inak ako dnes. Na otrokov v aréne púšťali dravú zver,stínali odsúdencov a napokon sa dostali k slovu aj cvičení bojovníci. Okrem gladiátorských mečov sa v aréne zrážali aj kopije a trojzubce, na svoju príležitosť číhali aj jazdci a vozataji vyzbrojení sieťami. A lámali sa kosti a tiekla krv. A obecenstvo tlieskalo a pískalo, radovalo sa i hlučne sa hnevalo a nadŕžalo svojim obľúbencom. Tak sa „športovalo“ za staroveku. Tak nejak vyzerali staroveké hry.
Treba povedať, časy sa zmenili. Dnešné obecenstvo síce ešte stále hučí a píska, radostne skanduje a tlieska, ale aj zlomyseľne provokuje k brutálnostiam, diváci dokonca občas i vtrhnú na ihrisko, alebo sa aspoň usilujú čímsi z diaľky trafiť toho či onoho, ale už netečie krv. Aspoň nie často. Veľmi zriedka sa tiež stane, že by niekto z novodobých gladiátorov prišiel o život. Skrátka, ku krutosti starého Ríma máme ďaleko. Iba občas sa zdá, že sa k nej pomaly približujeme.

www.markovic.sk

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 21. 04. 2010.

Pozitivní noviny jsou neziskové internetové médium, které v letech 2004–2012 připravovala ve svém volném čase skupina nadšenců pod vedením Pavla Loužeckého. Všichni autoři a dopisovatelé do Pozitivních novin přispívali bezplatně, ze své vlastní svobodné vůle. Ačkoli od roku 2012 nové články nevychází, Pozitivní noviny i nadále fungují jako skutečná oáza pohody a optimismu na síti pro všechny čtenáře, kteří potřebují pravidelný zdroj k čerpání životní energie, inspirace, nápadů, zábavy, moudrých myšlenek a informací všeho druhu.