Áno, drahá

Konečne! Nemôžem tomu uveriť, že mám pokoj od tej bosorky. Júj, keby tak vedela, ako som ju nazval, tá by vybuchla ako odpálená nálož. To sa jej páčilo, keď som sa stále krútil okolo nej: Áno miláčik, pravdaže drahá, samozrejme poklad… Dosť! Mám toho už plné zuby, a preto som odišiel z domu. Vykračujem si po meste s rukami vo vreckách a z plných pľúc vdychujem nádherný pocit slobody. Dvadsať rokov mi pije krv, nuž nie div, že som chudokrvný. Je to zle aj povedať, koľko som pri nej vydržal. Ktovie, aký je svetový rekord, veď za to by som si určite zaslúžil medailu. Už v deň svadby sme sa pochytili, keď som si ju bral. Chcel som byť aj ja na svadobnej fotografii, ale fotografista povedal, že sa traja do záberu nezmestíme a ona tam chcela mať silou-mocou aj svoju mamičku. A to bolo prvý aj poslednýkrát, čo som sa ozval. Pochopil som, že keď som raz povedal áno, už nikdy viac nebudem môcť povedať nie. Kde som len podel oči, keď som si ju bral! No, mala síce o nejakých štyridsať kilogramov menej, ale odvtedy sa neustále rozširuje ako Európska únia. Teraz je ľahšie ju preskočiť, ako obísť. Príliš skoro som zistil, že som sa upísal samotnému diablovi. A odvtedy som mal vojnu ako remeň, rozdiel bol iba v tom, že na vojne vravia: Áno, pane a ja som nesmel inak, iba: Áno, miláčik... Dnes tie pouličné lampy svietia akosi veselšie. Bože, koľko krásnych stvorení je na svete! Jedna krajšia ako druhá! Keď som mestom chodieval s ňou, nesmel som sa ani otočiť, čo vravím, ani pozrieť na ženskú sukňu. Tie nádherné tváričky na zjedenie, mňam, hneď by som sa zahryzol. Tá moja chodievala síce do salóna krásy, ale vždy prišla, ako keby mali inventúru. Jej pokrčenú tvár už nedajú do poriadku ani asfaltéri s trojtonovým cestným valcom. Už ju počujem: Aladár, toto, Aladár hento! Môžeš si kričať, koľko chceš! Až mi je do smiechu, ako sa bude tváriť, keď nájde môj rozlúčkový list. Ale ja už budem neoblomný, žiadne slzy ma nezložia, žiadna bitka. Hádam som chlap a nie nejaká baba. Ako toť nedávno, tak ma tresla papučou po hlave, že som videl Saturn, Urán, Neptún a Pluto v konjunkcii, akú bolo možné vidieť naposledy pred tromi miliónmi rokov. Povedal som dosť a na tom aj trvám! Nech si teraz zúri aj s jej podarenou mamičkou, tiež jedna, ktorá doviedla do hrobu svoju polovičku. Bola pre mňa bohyňou, no príliš rýchlo som vytriezvel a stal som sa ateistom, a uveril som v peklo. Manželské. Ale teraz sa začala nová éra môjho života. Som opäť sám sebou. Tvrdý, neoblomný, žiadna bábovka. Začínam opäť žiť. Chcem, aby to všetci počulíííí, hurááá!!! Aj zvony dnes zvonia na moju počesť! Ha, ha, ha...
„No, čo sa rehlíš, ty starý somár? Nepočuješ, že zvoní budík? Vstávaj, už je šesť a treba ísť do obchodu. Kúp chlieb, mlieko, kávu a noviny. Kým sa natočím, priprav raňajky a po práci rovno domov, jasné? Musíš stihnúť niečo dobré navariť, vieš, že dnes sa sľúbila mamička. Ja som objednaná na pedikúre a potom zájdem ku krajčírke. Nečakaj ma pred ôsmou. Ohoľ sa a nie že na gauči zachrápeš, vieš, že to mamička neznáša.“
„Áno, drahá...“

Bumerang

„Poď na mariáš,“ volal som cestou z roboty Pištu.
„Nemôžem, čakajú ma doma. Dokonca má dnes prísť aj svokra,“ skonštatoval.
„No, len sa už toľko neondej, či sa musíš stále držať ženských sukní? Malý výpad ešte nikdy nikomu nezaškodil,“ trval som na svojom.
„Naozaj, nejde to,“ povedal Pišta a ponáhľal sa na električku.
Naštval ma. Neviem, prečo sa ma tak hlboko dotklo jeho odmietnutie. Pozrime sa, zrazu akú frajerinu strúha. A doteraz som mu bol dobrý? Toto tak nenechám! Pomstím sa mu.
Hneď na druhý deň som vzal všetky koberce z nášho bytu a hodinu som ich prášil a tepoval rovno pred našim činžiakom. Prestal som až vtedy, keď som mal istotu, že ma videla Pištova žena. Vydrhol som okno na kuchyni a za ním spálňové, potom som zobral zásteru a cesto na koláč, čo sa chystala zamiesiť moja žena a provokačne som sa vystrčil na balkón. Za tým nasledovalo vyšľahanie krému, škrabanie zemiakov a v podvečer som sa išiel hrať s deťmi na piesok pod oknami.

Vôbec som nepočítal s tým, že moje počínanie bude mať až takú odozvu. Pišta bol totálne zlomený. Videl som spoza záclony, ako musí otrocky makať v manželkinom výsostnom teritóriu. Umýval okná, vláčil nákupy, deti do škôlky a jasieľ, vešal bielizeň, vybavoval, obstarával až do vysilenia.
„Prosím ťa, prestaň blbnúť, veď tá moja mi nedá ani vydýchnuť. Hovorí, vraj, ber si príklad zo suseda, ten svoju ženu naozaj miluje a ty čo, há?“ Prosil, žobronil a dobiedzal, kade chodil.
Bol som neoblomný a nadmieru spokojný. Môj plán vyšiel. Mohol som pokojne ukončiť šaškovanie a vzdať sa provokácie. A tak som sa prestal zaujímať o domácnosť.
To som však robiť nemal. Pri prvej sabotáži hodila žena do mňa zásteru a prikázala:
„Poďme, daj mäso do pácu, urob šalát a povysávaj byt!“
„Ani náhodou, čo som nevoľník?“ odvrkol som jej flegmaticky. Šmaril som zásteru do kúta a ľahol som si na gauč.
Schytila kufor, nahádzala doň šaty a povedala:
„Odchádzam k mame, s takým… s takým… nebudem ďalej márniť čas,“ nevedela mi prísť na meno.
Nuž, zostal som sám. Čo som si navaril, to si musím zjesť.
Keď mi už bez nej bolo veľmi smutno, pobral som sa k svokrovcom.
„Drahá, vráť sa,“ podal som jej pralinky, ktorých by zjedla aj tony. Skončili v kúte a kyticu orchideí nemilosrdne vtlačila do koša. Som zničený, pomyslel som si. Z pravého vrecka kabáta som vytiahol varešku a zaregistroval som u nej sotva badateľné trhnutie kútika úst. Pokračoval som v konsolidácii manželských vzťahov tým, že som z ľavého vrecka na znak mieru vysúkal bielu prachovku a zamával som jej ňou pred očami na znak rezignácie. Ovládla sa a mne nezostalo, iba zájsť do krajnosti. Otvoril som novučičkú kuchársku knižku a povedal som:
„Pozri, čo som si kúpil…“
Poddala sa a vrhla sa mi do náručia.

Dobre využitý čas

Stál som pred našou dedinskou poštou a čakal. O chvíľu ku mne pristúpila tetka od Šimov a spýtala sa:
„A čože majú zatvorené?“ Prikročila bližšie ku dverám a silne krátkozrakými očami slabikovala: „Som na pošte. No, to sú mi veci! Nečudovala by som sa, keby tam stálo: Som u zubára, alebo na ortopédii, či daňovom úrade, ale toto?“
„A čo je na tom čudné? Možno sa pánu vedúcemu minuli kolky alebo zlomila pečiatka, tak si zabehol na okres po druhú,“ zastal som sa poštmajstra.
„Iba ak tak,“ skonštatovala tetka práve vo chvíli, keď sa pri nás zastavil pán Jonáš, učiteľ na penzii.
„Majú zatvorené?“ spýtal sa a nečakal na odpoveď, lebo vtom sa ku nám rútila na bicykli babka Šošovičková a nestačila zafľakovať, hneď sa ujala slova:
„Viete, čo je nové? Dôchodky nám idú od prvého zvýšiť, až hen, o tri percentá. Mám syna na ministerstve a už mi to avizoval."

„Čo sa stalo? Kto koho olizoval?“ prifrčal na mopede nahluchlý ujo Rajbanička z vyšného konca.
„A ja som zas čítal,“ ujal sa slova penzionovaný pedagóg, „že vraj ceny nehnuteľností porastú závratnou rýchlosťou. Ak máte za čo, kupujte domy a role, v eurách ich predáte nabetón so stopercentným ziskom.“
Prichádzali ďalší a ďalší, už nás bola pekná kôpka. Rozprúdila sa živá debata, prehľad tlače z domova aj zo sveta, pikošky z dediny i cezpoľné, recepty, rady, nápady, odporúčania. Slniečko nám hrialo na kríže, svieži vetrík pofukoval a nám bolo blažene. Spoločný osud čakania nás stmelil a boli sme ako jedna rodina. Skrátka, príjemné zhromaždenie. Boli by sme tam v družnej debate strávili možno i dve hodiny, keby sa nebolo zvnútra ozvalo rázne poštárske pečiatkovanie. Dokonca aj nedoslýchavý Rajbanička zbystril sluch a povedal:
„Počúvajte, ná, nezdá sa i vám to, čo mne? Pán vedúci je už asi na pľaci.“
Keďže som stál najbližšie pri dverách, ostávalo iba na mne, aby som siahol na kľučku. Každý vylúdil údiv nad skutočnosťou, že dvere boli vlastne po celý ten čas otvorené. Teda, ceduľa neklamala, vedúci bol skutočne na pošte. Všetkým som dal prednosť a sám som dnu nešiel. Načo aj, veď ja som si prišiel do spoločnosti dôchodcov iba podebatovať. A nenápadne som strhol lístok z dverí. Pri ceste domov som rozmýšľal, pre ktoré dvere a pre aký nápis sa rozhodnem nabudúce. Na hrudi ma hrial dobrý pocit, že som urobil zadosť svojej duševnej hygiene, vytrhol som seba aj pol dediny z ponorkovej choroby a umožnil im aspoň na dve hodiny spoločensky žiť.