Odmala sa rád dívam na animované filmy – bábkové aj kreslené. Ako chlapec som sa každý večer tešil na Večerníček a vždy v nedeľu dopoludnia na kino Filmárika a Filmušky. Na príbehoch Lolka a Bolka, Maťka a Kubka, Maxipsa Fíka, Vlka a Zajaca, králikov Boba a Bobka, kocúrikov Pufa a Mufa, či dvoch medveďov, ktorí sa stretli kdesi pri Kolíne, som sa detsky smial. A bývalo to tuším v sobotu poobede, možnože aj v nedeľu, keď som nespúšťal oči z iných príbehov – v programe s názvom Břetislav Pojar uvádí ma do nich pravidelne pozýval stvoriteľ dvoch mackov od Kolína – vtedy sa stávalo, že som pri tom smiechu zabudol zavrieť ústa a iba sa detsky čudoval, aká krása nevídaná je ukrytá v rozprávkovej krajine animovaného filmu. Veľa som v nej potom objavil: svet Karla Zemana – vzducholode a ponorky či ďaleké krajiny námorníka Sindibáda; svet Viktora Kubala – strašidelný hrad panej bez srdca či smiešnych hôrnych chlapcov preskakujúcich vatru; svet Jurija Norštejna – les Ježka blúdiaceho v hmle či Rozprávku rozprávok; a predovšetkým – jedinečný svet, ba mnoho svetov Jiřího Trnku. Sté výročie jeho narodenia sme si minulý mesiac pripomenuli.

Jiří Trnka sa narodil 24. februára 1912 v Plzni. Bol maliar z rodu veľkých renesančných majstrov – kreslil, maľoval, robil grafiky, sochy, navrhoval divadelné scény, divadelné a filmové kostýmy, vymýšľal a vyrábal hračky a divadelné bábky, ilustroval knihy (k najznámejším patria Broučci Jana Karafiáta, Maminka Jaroslava Seiferta, Pohádky tisíc a jednej noci, Pohádky Hanse Christiana Andersena, Pohádky bratov Grimmovcov, Staré povesti české, Fimfárum Jana Wericha), sám napísal a ilustroval knižku Zahrada, ktorú neskôr do filmovej podoby preobrazil spomínaný Břetislav Pojar, Trnkov najbližší spolupracovník. Zo všetkého najviac ho však preslávili jeho animované filmy – bábkové aj kreslené, krátkometrážne aj celovečerné – Špalíček, Císařův slavík, Árie prérie, Román s basou, Betlém, O Zlaté rybce, Čertův mlýn, Bajaja, Dva mrazíci, Archanděl Gabriel a paní Husa, Jaro, Kybernetická babička, Dobrý voják Švejk, ktorého nahovoril Trnkov blízky priateľ Jan Werich, a mnoho ďalších. V roku 1945 založil Trnka dnes svetoznáme štúdio animovaných filmov Bratři v triku; o dva roky k nemu pribudlo štúdio bábkového filmu, ktoré nesie jeho meno a v ktorom dodnes vznikajú ojedinelé filmové diela. Jiří Trnka k svojim filmom písal scenáre, bol hlavným výtvarníkom a režisérom. Bábky najprv vymyslel, potom z moduritu, latexu či iných materiálov vymodeloval, obliekol do kostýmov, ktoré sám navrhoval, a napokon im tajomným filmovým rituálom vdýchol život – dotyk im ukázal, ako prirodzene držať telo, otáčať hlavu, zdvihnúť ruku, kráčať, zastaviť, či len tak stáť, ležať, objímať sa; svetlo ponúklo priestor i hĺbku ich citom; kamera im dala tvár a reč; strih ich votkal do nášho času; a hudba Václava Trojana im požehnala.

V roku 1952 natočil Jiří Trnka podľa predlohy Aloisa Jiráska film Staré pověsti české, v ktorom nenapodobniteľnou filmovou rečou prerozprával najznámejšie české mýty počnúc príchodom praotca Čecha a víťazstvom Čechov nad Lučanmi končiac. V šírom obraze spojil veľké príbehy národa s malými dejinami ľudí, národný pátos s intimitou človeka, panoramatické zábery veľkej krajiny a mohutných vojov sa striedajú s detailmi tvárí, rúk, nôh, veľké putovanie a ohromné bitky sú pretkané osobnými vzplanutiami statočnosti či mrazivosťou strachu. Áno, sú to prastaré mýty, keď však vystrašený v kúte schovaný knieža Neklan v trasúcej sa ruke neudrží meč a prenecháva ho svojmu statočnému rytierovi Čestmírovi, ktorý oblečený v jeho zbroji vedie bojovníkov do víťaznej bitky, cítim, že ten príbeh nie je iba bájou zo starých knižiek, ale že je aj mojím každodenným zápasom.

V roku 1959 Jiří Trnka so svojím tímom stvoril prvý širokouhlý celovečerný bábkový film Sen noci svatojánské podľa slávnej komédie Williama Shakespeara. Do tieňov čarovných stromov, v ktorých sa mihotajú tajomné lesné bytosti – vznešení elfovia, samopašní škriatkovia, čudesní stvorovia – priviedol z neďalekých Atén ľudí – páperovo rozmarných milencov a ťarbavo dobráckych ochotníkov – aby sa stali hercami jednej svätojánskej noci. Tancujú, spievajú, milujú sa, hrajú divadlo, hádajú a klbčia sa, snívajú – žijú. Veľké lesné scény sa striedajú s detailmi hercov. Ktohovie už teraz čo je skutočné, čo je počarované a čo je iba sen. Zázračná noc. Zázračný film.

V roku 1965 napísal a natočil vtedy už ťažko chorý Jiří Trnka svoj posledný film Ruka. Vo filme tentoraz nie sú veľké davové scény ani veľkolepé prírodné panorámy, len komorné zábery jednej bábky a jednej ruky. Celý sa odohráva v malej hrnčiarskej izbietke. Žije v nej zručný Hrnčiarik, má tam posteľ, skriňu, stoličku so stolčekom a hrnčiarsky kruh. A kvietok. Preto hnetie hlinu iba na črepníky. A robí ich dobre. Baví ho to. Jeho talent si raz všimne plazivá mocná Ruka, ktorá ho požiada, aby jej postavil sochu. Hrnčiarik odmieta. Urazená Ruka odpor neznesie, vytrvalo zosilňuje nátlak, zlo spočiatku nenápadné sa mení na surové násilie. Slobodný Hrnčiarik sa neubráni a umiera. Ruka mu potom ako veľkému umelcovi ustrojí okázalý pohreb.

Jiří Trnka zomrel v Prahe 30. decembra 1969 ako 57ročný. Bol pochovaný so všetkými poctami ako jeden z najvýznamnejších umelcov minulého storočia. Pár týždňov po jeho pohrebe bol jeho film Ruka zakázaný a nesmel sa vysielať nasledujúcich 20 rokov.

Dnes sú animovaným filmom venované osobitné televízne kanály. Idú od rána do večera. Môj syn už nemusí čakať na Večerníček. Rád sa na tie nové filmy spolu s ním dívam a niektoré sa mi naozaj páčia, napríklad Autá či Tarzan. Ale ešte radšej sa so synom dívam na tie popraskané šumiace filmy – už na pohľad staré ako knihy z antikvariátu – z čias, keď Jiří Trnka učil bábky chodiť. Je v nich niečo, čo mnohým digitálnymi technológiami natočeným bezchybným rozprávkam chýba – poézia. A netreba nám ani 3D okuliare. Vystačíme si s detsky otvorenými očami.