Vystúpila som z autobusu a zrýchlila krok. Zahĺbená do myšlienok som sa nevdojak usmiala. Spomenula som si na fantastický, vášňou naplnený večer, čo sme včera prežili s mojim Peťkom. Nebolo by od veci, keby sme si dnes dali repete. Naše medové týždne mali skutočne búrlivý milostný priebeh. Vtom mi však prišlo na um, že spomínal niečo o aute a spojke, hm, takže si dáme pauzu, lebo sa bude venovať tentokrát inej, a síce našej Felícii. Moje predtuchy sa naplnili hneď, ako som otvorila bráničku. Spod oceľového tátoša môjmu drahému trčali iba nohy, no… a ešte niečo nachádzajúce sa trochu vyššie. Opäť mi myšlienky zablúdili k včerajšiemu večeru a nahnúc sa k prednému nárazníku priam profesionálne som ho chytila za lákavú časť jeho mužského tela.
„Nazdar, láska, darí sa ti? Keď skončíš, čakám ťa,“ povedala som a s veľavravným prísľubom som cmukla.
Keď som vošla do kuchyne, čakal ma šok. Za stolom sedel môj Peťko a popíjal kávu. Ostala som s otvorenými ústami stáť a nebola som schopná slova. Do kelu, tak kto je potom ten pod autom? Dozvedela som sa to po chvíľke, len čo ma Peťko pustil z objatia.
„Nevedel som si s tým rady a tak som si zavolal na pomoc Vilka. Vravel, že to zvládne,“ vecne poznamenal môj drahý.
„Vilka? Vilka Malého? To myslíš vážne?“
„Čo sa tak čuduješ, veď vieš, že jeho otec bol automechanik a on sa tiež do všetkého rozumie…“
Ďalej som už nepočúvala, ale som si s hrôzou predstavovala, ako sa asi budem odteraz tváriť v kostole. Bol to totiž náš mladý kaplán.

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 26. 10. 2006.