Emília Molčániová: Báječná dovolenka | Automechanik | Nový šéf

Rubrika: Literatura – Zábava

Báječná dovolenka

Nevedeli sme sa dočkať. Už len dva týždne, už len týždeň, počítali sme. Konečne nastal deň nástupu na dovolenku. Deti, nakoniec aj my, rodičia, sme sa na to naše veľké dobrodružstvo tešili ako blázni. Na druhej pologuli Zeme sme ešte neboli, a to sme už pochodili kadečo. Batožiny sme mali ako výskumníci idúci na severný pól prinajmenšom na tri mesiace. Zatiaľ sme mali namierené do civilizovaného sveta, do vychýrenej destinácie Thajska. Čakal na nás päťhviezdičkový hotel s klimatizáciou, all inclusiv a pod oknami bazénový komplex so sladkou i morskou vodou. Tri týždne sladkého ničnerobenia! Zaslúžime si to. Celý rok drieme ako mulice, tak aspoň dovolenka nech stojí za to. Žiadne improvizácie s chatou na lazoch alebo bivakmi pod stanom neprichádzajú do úvahy. Máme na to, tak čo by sme si nevyrazili. Nech všetci známi puknú od závisti!

Už dobrú hodinu nás rýchlik unášal k hlavnému mestu na letisko, keď tu ma z ničoho nič začala prenasledovať obscénna otázka: zamkol som dvere bytu alebo nie? Vedel som, že sa môžem spoľahnúť iba sám na seba, že ja, hlava rodiny, som jediný kompetentný a predurčený na to, aby som zodpovedne uzamkol priestory, v ktorých je uložené bohatstvo a výsledky práce našich rúk. Nenápadne som siahol do bočného vrecka jedného z kufrov aby som sa presvedčil, či tam kľúče sú. Boli tam. To však nič neznamenalo. Môžem mať pri sebe aj desať zväzkov, keď sú dvere odomknuté. Oblieval ma studený pot, keď som konšpiroval predstavy, ako nás partia zlodejov deložuje, zatiaľ čo my ideme čo najďalej od domu, aby oni mali voľné pole pôsobnosti. Manželka pobadala, že nie som vo svojej koži a spýtala sa:

„Drahý, je ti niečo? Cítiš sa dobre?“

„Ale áno,“ zaklamal som a nenápadne som si utrel z čela pot.

Snažil som sa bezstarostne hľadieť z okna, ale bolo to iba pozlátko. Vnútri to vo mne vrelo ako v parnom kotli, najradšej by som bol otočil vlak a uháňal nazad. Pekná hlava rodiny! Keď niečo robíš, mysli na to, takto zvyknem poučovať všetkých doma a ja pritom nedokážem... Mám to nechať tak alebo sa priznať, že som babrák a nezodpovedné indivíduum? Moje ego by tým značne utrpelo, a preto som čušal a... trpel.
Pár kilometrov pred Bratislavou sa syn Jakub chytil za hlavu a neočakávane vykríkol:

„Prepánajána, mami, ja som si zabudol doma lieky!“

Chcel som vyskočiť a chytiť ho za šticu, ako to zvyknem robiť, keď urobí niečo veľmi zlé, ale vtom som sa zháčil. Či som ja lepší? Na počudovanie všetkých som iba mierne povedal:

„Nevadí, snáď niekde zoženieme náhradné.“

„Akože náhradné? Nemôže brať iné a vieš, ako ťažko sa zháňajú. Musíme sa vrátiť,“ prehlásila manželka.
„Vrátiť? To nepripadá do úvahy, lietadlo predsa nepočká.“

Vtom mi zazvonil mobil. Na displeji svietilo číslo mojej mamy. Podujala sa strážiť nám počas našej neprítomnosti rodinný zverinec. Jazvečíka Izidora, užovku Belindu, mačku Džesiku a dve morské prasiatka, Zoltána a Evelínu. No a okrem fauny i flóru, čo obnáša asi tak dva tucty izbových kvetov. Počul som mamin nešťastný hlas:

„Tónko, mám problém. Venčila som Izidora a vtedy k nemu priskočil akýsi cudzí vlčiak, jeho len pohrýzol, ale ja som si pri tom manévrovaní vytkla členok a nemôžem chodiť. Som akurát na pohotovosti a s nohou v sadre čakám na sanitku, aby ma odviezla domov. Musíte sa vrátiť, nie som schopná ničoho...“

„Neboj sa, mami, niečo urobíme,“ snažil som sa ju upokojiť. A do pléna sediaceho v kupé som hlesol:

„No, nazdar a máme po vtákoch! Vážení, ja sa obetujem a vraciam sa domov. Vy ma počkáte na letisku, zabezpečíte letenky a odletíme neskôr.“

Bola to hotová katastrofa! Neostávalo iné, iba urobiť čelom vzad a trieliť naspäť.

Doma som zabezpečil všetko potrebné prostredníctvom tety Amálky, ktorá našťastie bola ešte v zálohe, vzal synove lieky, no a nakoniec to najhlavnejšie, skontroloval som byt. Nevravel som? Som jednotka, všetko bolo v poriadku! (Vo vlaku v úzkostných mukách som však tvrdil o sebe niečo iné.)

Keďže manželka náhradné letenky nedostala, požičali si s deťmi stany a o čom som od študentských rokov nechcel ani počuť, sa stalo skutočnosťou. Strávili sme dovolenku pod stanom. Ubytovali sme sa na našom mieste, kam sme chodili voľakedy ešte ako zaľúbený študentský párik. Do snov nám zurčal potôčik a šumeli staré duby a večer čo večer sme si pri ohníku spievali staré trampské piesne. Deti nám vyčítali, prečo sme ich na niečo také super nezobrali už skôr a my sme im museli svätosväte sľúbiť, že sem prídeme aj na budúci rok. Perfišnejšiu dovolenku vraj ešte nezažili...

Automechanik

Sedel som v perličkovom kúpeli spolu s niekoľkými mužmi a ženami. Bublinky jemne šumeli a príjemne hladili pokožku. Teplá voda ma uspávala, keď ma zrazu oslovil môj sused, muž v stredných rokoch a vytrhol ma z driemot:

„Paráda, však?“
„Áno,“ odpovedal som lakonicky, len aby som si splnil povinnosť.
„Je to balzam na telo i dušu po celodennej drine,“ opäť nedal pokoj.
Neodpovedal som mu a urobil som sa, že spím. Ale ticha som sa nedočkal.
„Určite aj vy, ako podnikateľ, relax potrebujete,“ pokračoval.
„Ako viete, že som podnikateľ?“ spýtal som sa podozrievavo.
„Vyzeráte na to a ja viem ľudí odhadnúť,“ zdôvodňoval. „A o mne by ste čo, takto bez šiat povedali, že robím?“
„Automechanik?“ povedal som a myslel som, že ho už tým konečne umlčím.
„Správne! No, vidíte, že aj vy máte cit pre posudzovanie ľudí. A ešte k tomu, neúspešný automechanik.“
„Neúspešný? Či automechanik môže byť neúspešný? Veď aut, čo potrebujú opravy, je u nás na mraky.“
„Nuž, nejde mi živnosť tak, ako by som chcel…“
„Tak, potom v tom neviete chodiť.“
„Chodiť? Ako to myslíte? Veď pri dnešnej legislatíve poctivý človek nemá šancu zbohatnúť, nech by potil krv.“
„Potom ste asi nováčik, alebo hlúpy. Zapamätajte si, kto nekradne, okráda rodinu.“
„Nuž, veru, vidím, že ste naslovovzatý odborník, mohli by ste mi nejakú tú radu požičať?“
„Za radu sa platí, ale že ste to vy. Podívajte sa. Ja to robím takto. Do nákladov si dávam všetko, aj to, čo pri svojej robote vôbec nepotrebujem. Zamestnancov zamestnávam zásadne načierno. Nech si chlapci pomôžu, nuž a ja, samozrejme, tiež. Nebudem predsa za nich platiť odvody, keď môžu byť na úrade práce. Štát má viac peňazí…“
„A kontroly sa nebojíte?“
„Prosím vás… Všade mám svojich ľudí, tí mi dajú na revíziu včas avízo. Majetok zásadne prepisujem na rodinných príslušníkov, ak by došlo k fingovanému krachu, nemajú mi čo zobrať. Kapišto?“
„A ako to robíte, že dokážete i pri minimálnych daniach zarábať milióny?“
„Mám vedľajšie neregistrované činnosti, nebudem predsa s rodinou živoriť. Zapamätajte si, mladý muž, s poctivosťou nikam nezájdete. A ešte niečo. Nájdite si svojho mecenáša, ktorý vás v prípade núdze vždy vytiahne z kaše. Sem-tam mu dáte nejaký miliónik, ale za to vám to stojí. Desať ďalších si zachránite. V podplácaní musíte byť veľkorysý.“
„Uvedomujem si, že by som chcel asi veľa, keby ste mi prezradil meno toho vášho… Ale, nenalieham, ak nechcete, nemusíte. Alebo, priznajte sa, že sa len chválite so svojimi konexiami?“
„No, dovoľte, mladý muž, čo si to o mne myslíte? Mám styky a nie hocijaké, na najvyšších miestach.“
„Nič som nepovedal. Prepáčte, viem, ide o delikátnu záležitosť, hoci by mi to pri mojej biede dosť pomohlo. Vďaka aspoň za tie rady. Vezmem si ich k srdcu.“
„Viete, mladý muž, páčite sa mi, a preto vám pomôžem. Píšte si mobil… volá sa Jaro Huspenina a odvolajte sa na mňa.“
„Mám to. Takže, aby sme to zhrnuli: ste Ignác Podkovička, podnikateľ, ktorý bude čo nevidieť obžalovaný daňovým úradom pre rozsiahle daňové podvody. Ja som z úseku daňovej revízie a ďakujem vám aj za odhalenie pána Huspeninu, po ktorom už dávno pátrame…“

Nový šéf

„Tak, vážení, aby bolo jasné, dnešným dňom tu bude disciplína, aká tu ešte nebola. Žiadne flákanie, rozhovory, rozptyľovanie. O súkromnom telefonovaní a neslužobnom surfovaní po internete, ani nehovorím. Príchod do práce bude pätnásť minút pred šiestou a výjazdy do mesta nestrpím. Na obed máte dvadsať minút. Kávu si berte na pracovný stôl, nechcem vidieť postávanie pred automatmi. Pán Kramlička, teraz by som si rád prezrel pracovisko.“
Nový šéf orlím zrakom kontroloval situáciu, chodiac z oddelenia na oddelenie.
„Prečo je v tomto kúte toľko odpadkov?“
„Prosím, len teraz sme vybaľovali nový skener a upratovačka nastupuje iba popoludní.“
„Dobre. Zdá sa, že vy, pani…“
„Amália Šošovičková, prosím…“
„Pani Šošovičková, ste nejaká zahrabaná spismi, nemýlim sa?“
„Áno. Už týždeň som sama, kolegyňa je péen, takže sama to ťažko zvládam.“
„Pán Kramlička, zjednajte nápravu.“
„Zariadim to, pán šéf.“
„Vy ste slečna…“
„Mamojková, prosím. Môžem pre vás niečo urobiť, pán vedúci?“ spýtala sa a zvodne sa usmiala.
„Áno, slečna, môžete. Make-up si robte doma, tu nie ste za to platená.“
„A čo tento mladík, čo len tak postáva?“
„Neviem, prosím, zistím to…“
„Počkajte, ja to zariadim. Treba dať všetkým najavo, že odteraz budem riešiť situáciu razantne, nemilosrdne a okamžite. Mladý muž, koľko je vaša týždenná mzda?“
„Prečo vás to zaujíma?“
„Tak, koľko?“
„Ako kedy, tak tisícpäťsto, dve tisíc…“
„Takže, tu máte štyri tisícky a okamžite zmiznite, nech vás tu už viac nevidím… Pán Kramlička, myslím, že som vám dostatočne jasne predviedol, ako treba zaobchádzať s fluktuantmi a darebákmi. Zistite mi, čo ten muž robil, aby sme mohli zariadiť jeho prácu…“
„Zistím to.“

„Pán vedúci, ten muž u nás nebol zamestnaný. Priniesol iba objednanú pizzu…“

Exkluzivní ilustrace pro Pozitivní noviny: Katarína Sojková

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 09. 02. 2012.