Emilía Molčaniová: So ženami to treba vedieť / Chlapi, mám riešenie!

Rubrika: Literatura – Povídky

So ženami to treba vedieť 

„Zdravím, chlapci! Jožko, prines nám tri pivá! Tak, konečne si vychutnám to ticho.“
„Pišta, tu, v krčme, že je ticho? Veď je tu ako v úli, všetci sa prekrikujú jeden cez druhého…“
„Ale je to predsa len balzam na uši. Vy neviete, chlapci, čo musím doma počúvať. Tá moja, keď príde domov, huba sa jej nezastaví, už som z toho chorý. Pán Boh stvoril neuveriteľne dokonalý svet, ale jednej chyby sa predsa len dopustil: ženy mali ostať nemé. Nakoniec, neboli by samé. Keď to vydržia ryby…“
„Ale určite nereční toľko, ako moja. Pani učiteľka je totiž navyknutá po každom len kričať a tak nečudo, že si i mňa mýli s nejakým školáčikom.“
„Bračekovia, ja, ako doktor…No, dobre, som len zubár, ale podotýkam, že dobrý psychológ… Teda, ja si myslím, že to so ženami neviete. Veď taká žena musí byť v správnych mužských rukách ako plastelína, poddajná, tvárna, musí mužovi zobkať z ruky.“
„Doktorko, tebe sa to dobre hovorí, keď žiadnu nemáš. Neviem, čo by si robil na našom mieste…“
„Ja som so ženami nikdy nemal problémy, všetky, čo som poznal ma žrali a dobre že ma nenosili na rukách.“
„Netrep, všetky sú rovnaké. Spočiatku sekajú dobrotu a keď im trochu povolíš uzdu, omotajú si ťa okolo prsta a si v tom, niet ti pomoci. Sú to beštie.“
„Opakujem, zle na to idete, chlapci, neviete to s nimi.“
„Nevystatuj sa, keby si bol s mojou len hodinu, zanevrel by si na celé ženské plemeno. Pán doktor si vypije jedno pivo a myslí si, že…“
„Dobre, tak sa stavme, Pišta, že sa pri mne bude chovať ako pravá dáma. V nemom úžase bude na mňa pozerať ako na skutočného pána tvorstva a ani necekne, kým jej to nedovolím.“
„To určite, doktorko! Chcem to vidieť! Stávku aj tak prehráš, za moju starú totiž ručím. Ale, keď chceš, dobre, tak o čo?“
„O kilo.“
„Platí.“
„Pišta, neondej sa a navaľ kilo, prehral si.“
„To nebolo fér, doktorko.“
„Čo nebolo fér, čo nebolo fér? Všetky podmienky boli splnené. Bola ticho? Bola. Či nepozerala na mňa s otvorenými ústami plná bázne? Tak bolo. Vydržala pri mne sedieť celú hodinu na jednom mieste? Vydržala. Tak nerob fóry a vyplať ma.“
„Dobre, ale kto mohol vedieť, že ju pozveš k sebe do ambulancie, posadíš ju do kresla, na dolnú čeľusť jej zakvačíš odsávačku, vytrhneš jej dva a zaplombuješ štyri zuby?“

Chlapi, mám riešenie!  

Ležal som na gauči s plným bruchom a slastne som zaspával. Do snov mi zaznievali hlásateľkine slová, ktoré hovorili o najnovších štatistických údajoch. Z alfa hladiny ma vytrhla veta, ktorá sa mi ako nôž zarezala do srdca. Zdúpnel som. Čože? Ženy vraj žijú v priemere o osem rokov dlhšie ako muži? Nehorázna nespravodlivosť! Kým my, muži, odídeme na večnosť, ženy si tu spokojne užívajú ako keby sa nechumelilo. Tak to sa musí zmeniť! Ale ako? Voľakde som čítal, že kdesi vo svete spolu s manželom pochovajú aj jeho ženu, ak treba, tak aj zaživa. Myslím, že to by u nás neprešlo. Rozmýšľal som, prečo je vôbec tomu tak. Vedel som, že dôležitú úlohu tu zohráva životospráva a spôsob života.
Už to mám! Napodobím svoju ženu a tak si úlohy určite vymeníme. A potom ona zomrie o osem rokov skôr. Nuž, hej, kým ja po dobrom obede ležím, ona stihla umyť riad, uložila dcérku k popoludňajšiemu spánku a umýva podlahu. Moment, moment, začnem od rána.
„Amálka, počúvaj, čo by si na to povedala, keby som vstal ráno namiesto teba tak, ako to robievaš ty, teda o hodinu skôr. Rodine by som urobil raňajky, vypravil dcéru do škôlky a cestou by som spravil nákupy. A potom by som šiel do práce.“
„Lojzko, robím snáď niečo zle?“ udivene sa spýtala.
„Nie, nie. Ale určite toho máš veľa, chcem ti pomôcť,“ kamufloval som. „Nechaj na mňa aj umývanie okien, veľké pranie i upratovanie…“
„Čo sa ti stalo? Nemáš horúčku? Daj si pre istotu paralen…“
„Všetko varenie, žehlenie i obstarávačky v meste budem robiť odteraz ja, ty sa šetri.“
„Preboha a čo budem robiť ja?“
„Pôjdeš do kina, na pedikúru, či do salónu krásy. Veď ty najlepšie vieš, kam ženy vo voľnom čase chodia.“
„Lojzko, zľutuj sa, veď ty vieš, že zatiaľ som nikdy žiaden voľný čas nemala a ty ideš na mňa takto zhurta, ja nemám kam ísť…“ v očiach sa jej objavili slzy.
„Tak pôjdeš na liečenie!“ povedal som asi veľmi stroho, lebo Amálka sa rozplakala.
„Tak už tomu konečne začínam rozumieť, ty máš nejakú mladšiu a chceš si ju doviesť namiesto mňááá!“ plakala, až sa zachádzala. „Ty nevďačník, toto som si za moju starostlivosť nezaslúžilááá!“
„Dobre, dobre, dosť, iba som žartoval,“ povedal som.
„To bol ale nepodarený žart,“ utierala si slzy. „Viac mi to už nerob, skrátil si mi život aspoň o rok.“
Bol som so sebou maximálne spokojný, ešte sedem takýchto šokov a žiadne skóre nebude, zomrieme naraz…

Ilustrace exkluzivně pro Pozitivní noviny © František FrK Kratochvíl  http://frk60.aspweb.cz

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 04. 01. 2008.