Emília Molčániová: Svadobná cesta / Ako Kramlička k peniazom prišiel

Rubrika: Literatura – Povídky

SVADOBNÁ CESTA

„Mladomanželia Pampúchovci vystupovali z lode spolu s ďalšími pármi, ktorí využili služby cestovnej kancelárie Amore tour, čo sľubovala nezabudnuteľné zážitky na svadobnej ceste okolo sveta. Opálení, šťastní, neustále sa objímajúci, posadili sa všetci do prístavnej krčmičky, aby tu vyčkali na autobus, ktorý ich mal odviesť na letisko.
„Vidím, že ste aj vy, ako my, tu s Ferdom, prežili tie najkrajšie chvíle svojho života,“ prihovorila sa pani Pampúchová o niečo starším manželom Krhličkovcom a uštedrila bozk Ferdovi rovno doprostred čela.
„Nuž, nemôžem povedať, že by boli tými najkrajšími, ale v tejto chvíli si dovolím tvrdiť, že sme najšťastnejší ľudia pod slnkom. Už aj kvôli tomu, že sme to všetko v zdraví prežili,“ s povzdychom odpovedal Elemír Krhlička.
„Hodnotenie vašej dovolenky nevyznieva práve najoptimistickejšie. Nebolo snáď niečo v poriadku?“ so záujmom sondovala Pampúchova polovička Justínka.
„Čo to hovoríte? Spýtajte sa radšej, čo bolo v poriadku a s odpoveďou budem veľmi rýchlo hotová,“ odpovedala za manžela Cecília.
„Naozaj? To my nemôžeme povedať jediné krivé slovo ani na personál, ani na stravu, či obsluhu. Rozvrh nám splnili do bodky, naviac sme mali pridaných množstvo fakultatívnych zájazdov a to všetko grátis, ako pozornosť podniku. Všetko bolo super a práve sme sa dohodli, že sa sem ešte určite vrátime. Nemôžem tomu rozdielu uveriť, veď sme boli v jednej skupine…“
„Veru. Začalo to už na letisku, keď sme prišli o všetku batožinu. Celý čas sme chodili v jednom, nehovoriac o tom, že sme sa museli dokonca nahí kúpať. A pozrite sa na manželovu tvár.“
„Panebože, čo sa mu stalo? Niekto ho zbil, že ju má celú doškriabanú?“ súcitne sa zaujímala Justínka.
„Nie,“ odpovedal Elemír Krhlička, „to mám od viniča, do ktorého som spadol, keď som sa po hromozvode snažil dostať do manželkinej izby.“
„Vy ste neboli ubytovaní spolu? To je teda riadny gól! Mali ste sa sťažovať…“
„Aj sme sa, ale bol to márny boj, jednoducho nás nik nepočúval a normálnou cestou ma k nej nepustili… Nuž a tým viac som po nej túžil, nie div, že som v zúfalstve podnikol tento kaskadérsky kúsok. To však nie je zďaleka najhoršie. Moju Cilku uniesli hneď druhý deň ľudožrúti a keď som žiadal o pomoc miestnych policajtov, každý sa mi otočil chrbtom. Sám som musel riskovať vlastný život, aby som ju zachránil od istej smrti. Také maličkosti, ako že sme tie dva týždne nič nejedli, iba pili vodu, ani nespomínam.“
„ A to sa ako mohlo stať? Veď my sme mali švédske stoly…“
„Zabudli nás vraj na stravu prihlásiť, ale ako hovorím, to bola ešte tá najmenšia nepríjemnosť… Sme bez dokladov, ktosi nám ich odcudzil a hrozíme sa toho, ako sa dostaneme cez hranice…“ Ferdovi Pampúchovi pri týchto slovách vyhŕkli slzy a ešte silnejšie objal svoju Cecilku okolo pliec.
„No, ak ste vy ticho, ja nebudem. To je predsa nehoráznosť, veď vy máte právo na vrátenie peňazí,“ povedal Elemír Krhlička a kývnutím ruky privolal vedúceho zájazdu k ich stolu.
„Prosím? Máte nejaké želanie?“ spýtal sa úslužne pán v stredných rokoch s odznakom sprievodcu.
„Ako to, že tuto hľa, Pampúchovci, zažili na svadobnej ceste toľko nepríjemností a vy ste pre nápravu ani nepohli prstom, ha?“ povedal rozčúlene.
„Akože, robili sme všetko pre to, aby ich cesta splnila účel. Aby zažili niečo, na čo budú dlho spomínať a čo natrvalo ovplyvní ich ďalší život. Všetky tie strašné zážitky ich mali k sebe pripútať, sami museli konečne dospieť k názoru, že sú na svete oveľa dôležitejšie veci ako tie žabomyšie vojny, ktoré viedli už celé tri roky… Oni totiž neboli na svadobnej ceste ako vy, ale na rozvodovej a dúfame, že na rozdiel od vás sa sem už určite nebudú chcieť vrátiť…

Správa z tlače: Naša najväčšia cestovná kancelária Amore tour uviedla na trh novú ponuku rozvodových ciest pod názvom Stop manželským krachom. Projekt má veľký úspech, svedčí o tom aj ten fakt, že po absolvovaní takéhoto typu dovolenky 99% manželov sťahuje návrhy na rozvod. Vynára sa však otázka, čo s tisícami nezamestnaných právnikov a sudcov…

AKO KRAMLIČKA K PENIAZOM PRIŠIEL…

Aladár Kramlička nepoznal nič len prácu. Vlastná rodina si ho pamätala už len z fotografie, ktorú preventívne vycapil na stenu. Potreboval zabezpečiť rodinu a tak bol ochotný pracovať dlho do noci a keby sa pravidelne nehlásili jeho biologické potreby spánku, odpracoval by jednu-jedinú šichtu v mesiaci: od prvého do tridsiateho prvého. Sám šéf ani nevedel, čo za poklad sa nachádza na jeho pracovisku, obetavo potiahol prácu za chorých kolegov, kým Aladár bol zdravý ako repa a dovolenku naposledy čerpal pred piatimi rokmi. Za minimálnu mzdu podával heroické výkony. Kto vie, ako by to bolo pokračovalo, možno by ho bol z toho stereotypu raz trafil šľak a možno by bol i naďalej pracoval zabudnutý v rohu kancelárie.
Jedného dňa však zavítal na Kramličkovo pracovisko distingvovaný pán v kravate a hľadal, koho iného ako nášho Aladára. Predstavil sa ako pracovník plynární. Vtedy sa Alinovi roztriasli kolená, na čelo mu vystúpili studené kropaje. Upokojil sa, až keď sa opäť pohrúžil do práce.
„Šéfe,“ povedal námestník svojmu riaditeľovi, „Kramlička mal dôležitú návštevu a neviem, či nejavia o neho záujem plynárne. Čo poviete, nemali by sme mu pre každý prípad zvýšiť plat? Takého pracovníka len tak ľahko nenájdeme…“
„Dobre, zariaďte to,“ súhlasil riaditeľ.
Po týždni, práve končil kvartál, dostal Kramlička opäť návštevu. Tentokrát z elektrární. To nemohlo ujsť jeho nadriadeným.
„Šéfe, už je to tu zas. Prišli lanáriť nášho skalného, myslím, že je našou povinnosťou zachrániť, čo sa dá. Ak o neho prídeme, náš plán je v háji. Jeho prácu nevie robiť nik iný, iba on.“
„Robte, čo uznáte za vhodné, opäť mu prilepšite, nesmie v žiadnom prípade ponuku lepšie plateného miesta akceptovať,“ dal príkaz riaditeľ. A tak sa Aladár dočkal opätovného zvýšenia platu.
Čo čert nechcel, ani nie o dva dni sa dovedal na Kramličku opäť akýsi pán v obleku, vraj z daňového úradu a dlho s ním potom o čomsi debatoval. Vyzeralo to, ako keby ho bol o niečom presviedčal, dohováral mu. Bolo to nanajvýš vážne, veď na daňové by sa kde-kto rád dostal… Aj tentokrát predstavenstvo usúdilo, že treba urýchlene konať.
Kramličkov plat sa už po tomto treťom zvýšení približoval riaditeľovmu a tak si Alino mal za povinnosť prejaviť svojmu nadriadenému vďaku.
„Pán riaditeľ, neviem, čo by som robil, keby niet vašej dobrosrdečnosti. Zachránil ste ma v poslednej chvíli, hrozila mi totiž exekúcia kvôli nedoplatkom z plynární, elektrární a z daňového úradu…“ 

Ilustrace exkluzivně pro Pozitivní noviny © František FrK Kratochvíl  http://frk60.aspweb.cz 
František Frk Kratochvíl - prezentace

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 20. 05. 2007.