Obedovali sme obľúbenú slepačiu polievku s rezancami a „poščaj“ rezne so šľahačkou. A prečo poščaj?
Raz, keď prišla susedka požičať si pred obedom múku, mama zabudla, že ju bude sama potrebovať, a tak nakoniec musela obaliť rezne iba do strúhanky a vajíčka. Susedka pochádzala zo vzdialenej dediny Hľoty, kde sa hovorilo nárečím u nás nezvyklým, a tak nechodila si požičať, ale poščať. Vajíčko sa však bez múky pripaľovalo, a tak málo prepečené mäsko naskladala mama do pekáča na slaninku a všetko poprekladala krúžkami cibule. V pekáči sa potom rezne dopiekli domäkučka, až sa rozplývali na jazyku. Boli krehké ako torta, a preto sa ešte dozdobovali šľahačkou a susedia po tej vôni zo slaninky behali do krčmy ešte častejšie s džbánom pre pivo, ako tomu bývalo obvykle.
Tata sa pri obede zmienil o susedovi Šaňovi. „Ten Šaňo nám toho psa vykŕmi, že Zorka bude za chvíľku tlstá ako prasnica. Chcel som mu dať jedno jej šteňa, keď má tak rád psy, ale odmietol, hádam preto, že mu to tá jeho najskôr nedovolí.“
Po obede som dostala dve koruny na kino a zmrzlinu. V Ochodnici mali dospelí zavedený blahodarný zvyk pre zachovanie populácie a rodinnej pohody. Všetečným školákom od jednej hodiny popoludní premietali v miestnom kine rozprávky a filmy pre deti, aby rodičia mali po sviatočnom obede siestu pre seba.
Po dobrom zažití jedla a nedeľnom šlofíku išla celá rodina popozerať futbalový zápas. Zišla sa tam celá dedina a vždy bolo veselo až do noci. Fandilo sa nášmu oddielu TJ Kysučan Ochodnica a zhusta sa nadávalo protivníkom, až do zachrípnutia hlasiviek a vybitia všetkých emócií, ale najviac sa kričalo na rozhodcov. Občas padla aj nejaká tá facka a bolo jedno či na ihrisku, alebo za žŕdkovou ohradou, ale po zápase všetci svorne naskákali po tom hurónskom kriku schladiť sa do studenej riavy rieky Kysuce.
Nám deťom zdalo sa byť najveselšie, keď sa do rieky skákalo počas zápasu. V tomto prípade vždy skákali ako prví rozhodcovia a z vody na breh už liezli iba smädní chlapi. Súper - nesúper, všetci už mali v hlave iba najzákladnejšie priority, čo najrýchlejšie sa zavlažiť čapovaným pivom a zahnať hlad kotlíkovým gulášikom.
Tu tradíciu z domova, ľahnúť si po dobrom obede, dodržiavam veľmi dôsledne dodnes a vždy sa mi vybaví tatov veselý bonmot: „Aby do roboty sila bola, sadielko zaviazať je treba.“
Než som odišla do kina, začula som ešte, ako sa tata pýtal mamy: „ Marienka, nebrala si z pivnice slivovicu?“ Mama sa prekvapene podívala: „ Nie, veď vieš, že ja do tej zadnej pivnice nechodím, nie je tam okno a ja sa tam bojím.“ „Tak z toho som blázon! V poslednej dobe sa mi zdá, že akosi z nej ubúda. Vieš čo? Ten kľúč od pivnice už nebudeme dávať pod rohožku, ale budeme ho vešať na klinec do humna.“
Ferko si pred spaním spomenul, že zabudol dočapovať do fľašky slivovicu, a čo by to bolo za brieždenie, keby sa ráno nemohol na cestu do roboty zahriať štamprlíkom slivovičky? Vzal fľašku a v pyžame zbehol po schodoch do pivnice, ale zarazilo ho vysadené sklo z dverí, opreté o stenu. Potichu odomkol dvere, šťukol vypínačom a uvidel Šaňa, ako si nalieva do čútory z demižóna a svieti si baterkou, držiac ju v zuboch. Ferko sa nadýchol a rozkričal sa na zlodeja: „Ty si teda sused! Teraz už viem, prečo si furt kŕmil Zorku! Čo si myslíš, ty odroň, kamže teraz pôjdeš s tou slivovicou?!“
Šaňo bol tak zaskočený, že iba zlostne vyhŕkol: „ Teraz už do riti, keď si ma zbadal! A na čo ti bude toľko slivovice? Aj tak ju sám nevyslopeš!“
|