Emília Molčániová: Alexander | Porucha | Piráti z 1. A

Alexander

„Haló, je tam televízna show? Čítal som v tlači, že hľadáte umelcov, ktorí ovládajú niečo neobyčajné, atraktívne. Ešte stále platí vaša ponuka?“
„Áno. Máte niečo do nášho programu?“
„Možno. Tak, napríklad, odrecitujem všetky vybrané slová, základné i odvodené.“
„Ale, prosím vás, to predsa vie každý tretiak základnej školy. My hľadáme niečo nezvyčajné, čo tu ešte nebolo.“
„Dobre, teda. Ešte ovládam pravidlá slovenského pravopisu odpredu aj odzadu, prečítal som všetko dostupné z našej i zahraničnej literatúry, súčasnej i klasickej, počínajúc Homérom...“
„No, myslím si, že to nie je nič pozoruhodné. Ešte niečo?“
„Diktované texty píšem bez pravopisných chýb.“
„Sekretárku nepotrebujeme.“
„Naviac dokonale ovládam štylistiku, dokonca som už niečo i publikoval.“
„Nie, nie a trikrát nie! Toto všetko dokáže každý priemerný profesor slovenčiny.“
„Na budúci týždeň končím atestáciu zo špeciálnej pedagogiky, no už teraz môžem preukázať kvalitné znalosti z tohoto odboru.“
„Samá voda. Zrejme ste nepochopili, o čo v našej show ide. Na prezentáciu vašich znalostí si budete musieť vybrať nejakú vedomostnú súťaž. Želáme vám veľa úspechov.“
„Nechcete si zapísať aspoň moje meno? Možno sa vám niekedy zídem.“
„No, tak dobre, keď inak nedáte, diktujte.“
„Volám sa Alexander.“
„Mám a ďalej?“
„Čo, ďalej?“
„No, predsa adresu, kde bývate.“
„Bývam u pána profesora slovenčiny.“
„Ste jeho syn?“
„Nie, nie. Som jeho papagáj…“

Porucha

„Babka, čo pozeráš?“
„Telenovelu Láska ide cez žalúdok, starký, poď, už to začalo.“
„Čo to máš, prosím ťa, za obraz?“
„Aj ja sa pozerám, že sa nám ten televízor už nejako kazí. Budeme musieť zavolať opravára.“
„Je to úplne nanič, však na ňom vidno iba šmuhy.“
„Nezavoláme servis? Nedá sa na to vôbec pozerať.“
„Brnknem tam. Haló, tam je opravovňa televízorov? Chcem nahlásiť poruchu. Malinová 2... Že máte cestu okolo? O desať minút? Výborne, čakáme vás. No, vidíš, starká, o chvíľu sú tu, takže nám z tej epizódy veľa neujde.“
„Tak, čo máte?“
„Pokazený televízor, pán majster, sám vidíte, aký je zlý obraz.“
„Môžem sa vám na to pozrieť, ale obraz... čo sa vám na ňom nepáči?“
„Je zahmlený, nejasný, veď je to z Mexika a nie z Londýna.“
„A ako dlho sa vám už nepáči, pretože znova opakujem, podľa mňa je dobrý. Pripúšťam, že televízor si už svoje odžil, ale na to všetko… Pozriem sa ešte raz na koncovky. Je to OK, viac vám nemôžem pomôcť.“
„A to sa máme teraz na také niečo pozerať?“
„Bohužiaľ, nie som schopný opraviť dobré. Zaplatíte mi desať eur.“
„A za čo? Veď ste nič neurobili.“
„Akože, nič? A za dopravu? A obhliadka?“
„Ja sa na to vykašlem, obraz je zlý a ešte aj zaplatiť musíme. Na taký televízor sa ja veru dívať nemienim. Okuliare už potrebovať určite nebudem, môžem ich šmariť rovno do koša! Ty, babka, počúvaj, obraz je už lepší, čo lepší, vynikajúci. Chyba nie je v televízore. My sme si pravdepodobne vymenili okuliare.“

Piráti z 1. A

Prvé, čo mi syn Peter po príchode zo školy zvestoval bolo, že budú mať karneval. No zbohom, zas musím zháňať masku, požičiavať ju, či nebodaj šiť.
„Neboj sa, mama, masku budem mať zo školy, budem pirátom.“
To som si vydýchla. V triede bolo potom sedem pirátov, lebo keď raz hrali divadlo, dali ušiť sedem kusov masiek. Odkedy prváci videli film Piráti z Karibiku, boli pirátmi priam posadnutí.
Keď som svojho zamaskovaného syna dopravila na miesto činu, dohodla som sa s triednou učiteľkou, že poňho prídem o šiestej, vravela, že vtedy by sa mal karneval skončiť.
Zahovorila som sa v hudobnej, kde som bola vyzdvihnúť staršiu dcéru, a tak som prišla pred školu niečo po šiestej. Bolo už zrejme po čurbese, pretože náš osamelý pirát čakal na nás pred školou. Naložila som ho do auta a poďme domov. Cestou sa zrazu neohrozený reskátor rozreval, že chce ísť domov, neviem prečo, veď sme tam smerovali. Keď ho dcérka upokojila, začal zas vymýšľať, že on je Viliam a znova tvrdil, že chce ísť domov. Dcérka pohotovo zaúradovala a porozprávala mu, že Viliamovia sú zbojníci, ale nie tí morskí. A že jeden s takým menom bol a volal sa Tell. Táto rozprávka ho trochu upokojila, ale keď sme vstupovali do bytu, opäť reval, že on je Viliam.
„Dobre, teda si Viliam, budeme ťa tak volať.“ Manželovi som povedala, že sa náš syn tak dôkladne vžil do svojej úlohy, že ho musíme kvôli pokojnej domácnosti, kým ho to neprejde, volať jeho novým menom. Syn ešte stále sedel smutný v kuchyni na stoličke a vtom zazvonil telefón. Zodvihol ho manžel:
„Pýtajú sa, či nie je u nás Petrov spolužiak.“
„Nikto u nás nie je,“ kričala som z vedľajšej miestnosti. „A ty sa už konečne vyzleč!“ rozkázala som synovi.
Keď sa nemal k činu, zobrala ho dcérka do detskej izby s tým, že mu pomôže. O chvíľu však zdesená vbehla do kuchyne s krikom:
„Mama, tento pirát nie je náš pirát!“
„Čo to táraš už aj ty?“ A naozaj. Spod masky sa vykľúval cudzí urevaný, usoplený chlapec. „Do kelu, ale kde je náš Peter?“

Sadla som do auta a obiehala synovych spolužiakov. Bolo už po polnoci, keď sme našich sedem pirátov roztriedili do tých správnych postieľok.

Exkluzivní ilustrace pro Pozitivní noviny: Katarína Sojková

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 18. 11. 2011.