Emília Molčániová: Tiramisu | Taktika | Po fláme

Rubrika: Literatura – Zábava

Tiramisu

„Čože? Doktorom? Zbláznil si sa? To ťa nesmie ani napadnúť!“ kričal, čo, priam ziapal na mňa otec, keď som mu povedal, čím by som chcel byť.
„Nechaj ho, ešte je hlúpy, on vyrastie z tých prízemných ideálov,“ upokojovala ho mama.
„Chcem byť doktorom a aj ním budem,“ povedal som zanovito a myslel som si, že sme skončili. Mýlil som sa. Otec ma preventívne zdral a potom každý ďalší rok až do mojich osemnástin znova a znova.
„Pradedo bol cukrár, dedo tak isto, ja som vážený majster od fachu, tvoji dvaja bratia detto, tak neviem, prečo by si mal byť čiernou ovcou v rodine práve ty s najlepším rozumom,“ počúval som už iba mlčky otcovu prednášku.
Bol som neoblomný, no pochopil som, že silou nič nezmôžem. Doma som preto tvrdil, že si robím vysokú potravinársku, no v skutočnosti som chodil na medicínu. Keď to otec zistil, bol som už v treťom ročníku. Vtedy ma zdral naposledy, lebo usúdil, že znášať bitku od otca sa už akosi v mojom veku nehodí.
„Prestaň, otec,“ povedala mama. „Chodí v bielom plášti? Chodí. Hrabe sa síce v baciloch namiesto v múke, ale možno sa nám bude niekedy doktor v dome hodiť.“
„Dobre teda. Ale tiramisu sa naučiť piecť musí, inak ho vydedím.“

Aby som mal od otca pokoj, pripraviť rodinnú špecialitu, ktorá nás preslávila po celej Európe, som sa naučil. To nebol zákusok, to bolo umelecké dielo a v podaní otca malo hádam aj dušu. Jedol som už všetkých tridsaťdva druhov, ale najviac ma oslovilo polnočné tiramisu so škoricou. Po desiatej várke otec usúdil, že môj výrobok má skutočne všetkých päť pé a pripísal ma do závetu.
Nuž, takto som začal moju lekársku kariéru. Zákuskom. A asi to bol osud, lebo ženu som si našiel opäť jeho zásluhou.
Prednosta nášho oddelenia mal narodeniny. Na oslavu bola prizvaná aj moja maličkosť a aby som neprišiel s prázdnymi rukami, priniesol som za krabicu vlastnými rukami pripravenej pýchy našej rodiny. Šéfova dcéra Karolínka s beznádejne neodolateľnou hruďou a zvodnými majbelinovými očami ma celý večer hypnotizovala, aby som jej napísal recept. Jej vnady boli silnejšie ako moje predsavzatie neprezradiť rodinné výrobné tajomstvo. Okolo polnoci som špionáži podľahol a ona držala v ruke vyžobraný poklad. Nemal som pri sebe žiaden papier, iba prázdne tlačivo na recept, tak som ho použil. Ale smola. Môj rukopis, no veď iste poznáte ono známe: škriabe ako kocúr, ba ešte horšie, ako doktor. Aspoň tri ingrediencie, medzi nimi syr mascarpone, boli absolútne nečitateľné a Karolínka bola v koncoch. Za mnou sa ísť s tým hanbila, a tak poprosila otca, aby jej to vylúštil. Bezradný bol aj on, ale poradil jej, že lekárnik to po mne prečíta nabetón, že ani jemu samotnému zatiaľ ešte žiadny recept nevrátil.
Stála Karolínka v apatieke pri okienku a čakala, kým múdre oči spod okuliarov prestanú uprene hľadieť do receptu. Stalo sa. Lekárnik odišiel dozadu, priniesol fľaštičku a povedal:
„Slečna, budete to brať trikrát denne po lyžičke, vždy pol hodinu pred jedlom...“

Taktika

„Drahý, hlásili, že tohto roku bude tuhá zima.“
„Môže byť, veď vlani nebola žiadna.“
„Teploty vraj majú klesať až pod tridsať.“
„Netreba všetkému veriť.“
„Lastovičky odleteli veľmi skoro a dokonca aj červienky, ktoré zvyčajne ostávajú tu, sa stiahli kamsi na juh.“
„Pozri, pozri, prepánajána, kam to strieľa!“
„Počúvaš ma vôbec? Lesní robotníci pozorovali lesnú zver a tá si vraj robí nadmerné zimné zásoby. To býva jasným dôkazom...“
„Prosím ťa, nemohla by si s tou poveternostnou prednáškou počkať?“
„Ale, drahý, to sú predsa dôležité veci... Aj vetry majú byť mimoriadne silné, búrlivé, oproti iným rokom neporovnateľné.“
„Uhm... Čo? Ofsajd? Aký ofsajd, ty truľo!“
„Neviem, ako to cez túto zimu zvládneme, tie poľadovice, záveje. Dúfam, že si nikto z nás nezlomí nohu na opotrebovaných podrážkach, alebo nebodaj ešte niečo horšie.“
„Veď je ešte len november a ty sa už hrozíš... Do čerta, ten je snáď slepý, keď nevidel tú ruku...!“
„Tuto suseda mi vravela, že jej tak nafúkalo do uší, že dostala zápal a potom sa z toho tri týždne liečila. Myslím si, že by sme to nemali podceňovať, musíme sa dopredu proti zime zabezpečiť.“
„Uhm, uhm... No, pozri, pozri!“
„Tak, čo na to povieš?“
„Nič nepoviem. Či nevidíš, aký dôležitý zápas beží, keď ma zaťažuješ tými hlúposťami o počasí?“
„Drahý, ty ma už vôbec nemáš rád.“
„Ale, mám, mám, len teraz mi daj prosím ťa pokoj! Nevravím to? Ten naozaj potrebuje očného, veď to bol jasný faul! Kam to hľadíš, ty nemehlo?“
„Drahý, vravím, že ma vôbec nepočúvaš...“
„Ježišmária! Taká šanca! Tí sú namôjdušu ako z dreva! Počúvam, počúvam. Tak si teda ten kožuch, čiapku a čižmy kúp! Ale teraz ma to už konečne nechaj ten zápas dopozerať!“

Po fláme

Vinco bol dobráčisko od kosti. Až taký, že väčšinu svojich manželských manévrov prežil pod papučou a to nie pod hocijakou. Nuž, nie div, že sa mu sem-tam zažiadalo vyvenčiť sa, vypadnúť z manželského raja a podniknúť čisto mužskú divokú jazdu.
Tak sa stalo aj pred časom. Jeho spolupracovník a dobrý kamarát Jano Kuracina sa rozviedol, oslavoval šťastne nadobudnutú slobodu a na túto historickú udalosť bol pozvaný aj Vinco. Stretli sme sa náhodou. Ja som bol odprevadiť až na stanici moju svokru, to pre istotu, aby si to na poslednú chvíľu ešte nerozmyslela a nevystúpila z vlaku, a on sa potĺkal po ulici. Bolo už poriadne neskoro.
„Vinco a čo ty tu takto sám, há?“ spýtal som sa.
„Ále, to vieš...“
„Čo sa ti to, preboha, stalo? Veď si celý zakrvavený! Nože, poď sem, pod lampu...No, namôjdušu, takého zrichtovaného som ťa ešte nevidel.“
„Lojzko môj, vieš, bol som sa zabaviť.“
„Viem. Ale to ťa museli až takto? Ty hádam nemáš na tele zdravého miestečka. Poď, tu vo fontáne ťa trochu obriadim a poumývam.“
Posadil som ho na okraj a ako dobrý kamarát som mu ako-tak ponaprával fasádu. Keď už vyzeral ako človek, dali sme sa do reči. Zábava vraj bola eňo-ňuňo. Mal vypité, ale zasa nebolo to až také zlé. Teda, nebol spitý, ale zbitý. Natrhnuté obočie, gamba ako onuca, ucho na franforce, vyšklbnuté vlasy. A to hovorím iba o tvári. Modriny mal hádam aj na zadku.
„Vincko môj, nuž ale ja tomu vôbec nerozumiem, ty, taký mierumilovný človek...“
Rád by som bol vedel, čo ste to tam za bláznovstvá stvárali. Ale Vincovi veľmi do reči nebolo.
„Nahlásim ti zajtra v práci dovolenku, kým sa trochu otrasieš. A teraz ťa zavediem domov,“ schytil som ho popod pazuchu. Vinco sa však postavil na zadné, v očiach sa mu zablýskalo a zachrípnutým hlasom zahlásil:
„V žiadnom prípade, to budem spať radšej tu, na lavičke.“
„Nože, netáraj, ako dajaký bezdomovec?“
„Hoci aj. Nestaraj sa, kámo.“
„Prechladneš, ba ešte i dačo horšie... Tak, poď pekne ku svojej ženuške,“ snažil som sa mu dohovoriť.
Vinco pozrel na mňa smutnými očami, potom ich sklopil a povedal:
„Možno mi neuveríš, ale práve odtiaľ idem...“

Exkluzivní ilustrace pro Pozitivní noviny: Miroslava Vávrová

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 18. 02. 2012.