Je pravdepodobné, že slovo VEC sa pôvodne používalo iba vo význame konkrétny predmet. Asi z nedostatku iných slov či vyjadrovacích schopností sa zaužívalo postupne aj v iných významoch. A preto dnes počúvame vety ako:

Vykonal veľkú vec. Vniknime do podstaty veci. Zbaľ si veci a von z domu! Prejdime k veci. Ide o takúto vec... Často počuť aj pokyn „Staraj sa o svoje veci!“ a mne je akosi ľúto tých, čo ho vypovedia. Ide totiž väčšinou o ľudí, čo neradi počúvajú názory iných, pravdaže, názory väčšinou nepríjemné pre počúvajúceho. A pritom veľa dobrého a veľkého na tomto svete zaniklo alebo vôbec nevzniklo len preto, lebo nemal kto zavčasu upozorniť na omyly tých dobrých a veľkých.

Nevypočuť človeka, čo príde s námietkami, nesúhlasom alebo určitými pochybnosťami znamená ubližovať sebe samému. Samozrejme, necítim sa dobre, keď ma niekto karhá. Ale ešte horší pocit mám vtedy, keď mi voľakto len prikyvuje a bezvýhradne vo všetkom so mnou súhlasí. Vždy som viac v strehu pred pochlebovačmi ako pred kritikmi. Kritici mi oči otvárajú (hoci s nimi nemusím vždy súhlasiť), pritakávači mi ich zatvárajú, zatláčajú už zaživa.

Preto je asi dobre, keď sa ľudia nestarajú len o vlastné veci a keď priatelia si vedia povedať navzájom i trpkú pravdu do očí, keď ju vedia prijať a keď treba, uznať si aj omyl. Možno sa mýlim, ale vidí sa mi, že takýchto priateľstiev nie je na svete veľa. A že takíto priatelia nie sú príliš populárni. I keď – povedané s Cicerom – v priateľstve niet horšej pliagy ako lichotenie, úlisnosť a pritakávanie.

Ale to je, myslím, známa vec.