Milan Markovič: Pre radosť

Rubrika: Literatura – Fejetony

          

PRE RADOSŤ

Ako dieťa a neskôr tvor adolescentný mal som záľub celú hromadu, ale pravda je, futbal dominoval. Nielen preto, že som sám denne nafukoval koženú loptu, do ktorej sa kupovala zvlášť duša a to celé sa potom náročne šnurovalo, aby sme s kamarátmi mohli vybehnúť na trávnik detského ihriska na bratislavských Kramároch, ale nevynechal som vari ani jeden futbalový zápas na štadióne Slovana.
A prišiel som na zaujímavú vec: Doteraz vysypem z rukáva mená hráčov tej éry. Viem aj kto hral za Prešov, za Duklu či Ostravu, ale namojdušu, nepamätám si jediný výsledok. Nie že by mi nebolo záležalo na tom či „moje“ mužstvo vyhrá, až teraz však prichádzam na to, že to asi nebolo to najdôležitejšie. Dodnes vidím pred očami Schrojfove parády, Bílého hlavičky, úniky Tóna Moravčíka, Pažického bomby, čo trhali siete. Počítali sme dni do derby Slovana s Červenou hviezdou, lebo sme sa tešili na kvalitný „focík“. A revali sme ako odušu, aby sme prekričali fanúšikov súpera na tribúne oproti. Nech sa prepadnem, ak si spomeniem na nejaké výraznejšie výtržnosti či nebodaj bitky na štadióne alebo dokonca v uliciach. „Sudca horí!“ kričali tí najväčší chuligáni, čo v hľadisku zapaľovali noviny, ale hneď aj utekali, aby ich nečapli esenbáci, čo nepoznali žarty.
Už aj hádam takých štyridsať päť rokov ubehlo odvtedy, čo do Bratislavy zavítal futbalový klub Botafogo Rio de Janeiro. Hral so Slovanom, ale ako sa to skončilo, nemám tušenie. Viem však celkom presne, že v bráne Botafoga stál počerný fúzkatý chlapík menom Lugano. To, čo predvádzal, bolo neskutočné. S neuveriteľnou ľahkosťou plával vzduchom, nepoznal nechytateľnú loptu, skákal ako mačkovitá šelma, v skoku chytil loptu, ešte vo vzduchu si ju vložil pod pazuchu a s úsmevom (!!) dopadol na trávu ako pierko. Šlo o priateľský zápas, ale nebola to nijaká samoúčelná exhibícia, žiadny humor, ktorým sa nacvičenými fintami publiku predvádzajú tenisoví veteráni. Ba ani futbalová kópia basketbalových Harlem Globetrotters, ktorí svojho času zmenili svet práve nesúťažným zabávaním obecenstva a naučili svet spriateliť sa s čiernou pleťou. Bol to futbal, ktorý prinášal radosť a potešenie. Cez polčas potom nastúpili na trávnik náhradníci a predvádzali kúzla s loptou v stredovom kruhu.
Viem, dnes sú iné časy. Hrá sa o iné peniaze. Neexistuje remíza, predlžuje sa až do vysilenia. V boji o výsledok ide o existenciu trénerov. Asi to tak musí byť. Len keby sa aspoň trochu tej radosti vrátilo divákom, ktorí sa jej už tuším ani nedožadujú. 

www.markovic.sk

foto © z archívu Milana Markoviče

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 08. 01. 2009.