Milan Markovič: Čo zostalo z nedele/ Vynálezy nám kedysi slúžili
Rubrika: Literatura – Fejetony
|
|
 Čo zostalo z nedele Veľmi rád spím. Nerád sa opakujem, ale hádam sa nájdu traja-štyria takí, čo to ešte nevedia. Spím teda rád a keď sa dá, spím dlho. Lenže problém spočíva vo všedných dňoch. Ešte presnejšie – v dňoch pracovných. Vyznačujú sa totiž tým, že sa začínajú pomerne zavčasu. Zvonia budíky, po celom činžiaku hučia splachovače, z rádií sa ozývajú rozcvičky, no a to sú, pripusťme, zvuky, v ktorých môže nájsť záľubu iba nejaký veľmi zvláštny človek. A preto som sa odmalička vždy veľmi tešil na nedeľu. O to viac, že vtedy dávno bola sobota ešte dňom pracovným. Je pravda, že sa nájdu medzi nami jednotlivci, ktorý zvonia, splachujú a cvičia aj v skoré ráno nedeľné, ale ten počet skúsme zanedbať, inak by sme víkende nenašli nič zaujímavé. Skrátka, nedeľa bola vždy známa tým, že sa ráno dalo pospať dlhšie, niekedy dokonca tak dlho, že to už ani nebolo ráno a v extrémnych prípadoch tak dlho, že to už takmer nebola ani nedeľa. Mama chodila po spálni okolo nás po špičkách a ešte viac otvorila okná, aby tá koncovka bola čo najzdravšia. Lenže to všetko bolo. Aj v týchto súvislostiach súhlasím s tými, čo hovoria o starých zlatých časoch. Neviem, v čom to väzí, ale dnes už z tej nedele vlastne nič nemám. Vstávam takmer tak skoro ako v každý iný deň, umývam sa, holím, obliekam, raňajkujem, skrátka rachot od skorých hodín. Tak trochu tuším, čo sa stalo. Začalo sa to už pred rokmi tým, že mamičku vystriedala manželka. Tiež síce otvorila tie okná, lenže v tom momente už sedelo na mne niektoré z deciek. A žiadalo Medveďku, daj labku, hijó, hijó na koníčku alebo inú individuálnu starostlivosť. So zatvorenými očami v polobezvedomí plnil som príkazy a v hlave sa mi rojili myšlienky hodné Herodesa. Deti vyrástli, vydali sa vlastnými cestami-necestami a hijó, hijó na koníčku už zažívajú so svojimi deťmi. K nedeli sa pridala voľná sobota, čím sa fakticky možnosť pospávania mala zdvojnásobiť. Nestalo sa však. Usadil sa u nás kapitalizmus, usalašilo sa trhové hospodárstvo. Ani neviem ako sa zo mňa stal podnikateľ, už vlastne ani nie som homo sapiens, už som homo firma. Už nikto nikde nekontroluje moju dochádzku, moju pracovnú disciplínu, robím to sám a kvôli tomu ráno vstávam príliš skoro na to, aby som sa považoval za odpočinutého, spokojného a šťastného. A sadám do auta, cestujem vlakom, sadám pred mikrofóny, klaniam sa kamerám a vôbec robím vzhľadom na dni víkendové krajne nepohodlné veci. A to všetko teraz, keď človek v rokoch po preštudovaní odbornej literatúry vie, aký je spánok užitočný. Ale čo už zmôžem... Hovorím si: Choď na to s humorom a spomeň si, ako ktosi múdry raz povedal, že keď človek dorastie natoľko, že v komore dočiahne na policu s lekvárom, obvykle zistí, že už naň vlastne vôbec nemá chuť. |
| Vynálezy nám kedysi slúžili |
Keď už všade natiahli telefónne drôty, pochvaľovali sme si, aká je to úžasná vec hovoriť s niekým, koho sa nemožno dotknúť, ba dokonca ani ho vidieť. Potom sme však prišli na to, aké jednoduché je nalistovať si v telefónnom zozname Michala Medveďa a v mene zoologickej záhrady ho požiadať, aby sa okamžite vrátil do svojej klietky. A potom hahahááááá! – a položili sme a ešte dlho sme sa tešili, lebo radosť nám vtedy ešte nekazil nemíňajúci sa a vlastne ani neexistujúci kredit. Ako bolo možné zneužiť telegraf, keď sme sa potrebovali dostať z vojny na pohreb už asi siedmej starej mamy, to tiež ešte nevymizlo z pamäti súčasníkov. Ale zato vymizol telegraf. Telegram už u nás podať nemožno. Služba to už bola vraj čoraz menej využívaná a nerentabilná. E-mail je flexibilnejší. Tiež dokáže pogratulovať – a rýchlejšie – aj dotyčnému v Tarararingapatamu, hoci s ozdobným blanketom už počítať nemožno. Nuž ale čo už tam dnes po estetike! Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 09. 04. 2009.
OSOBNOSTI POZITIVNÍCH NOVIN
 |
Rudolf Křesťan |
 |
Jan Vodňanský |
 |
Jan Krůta |
 |
Helena Štáchová |
 |
Ivo Šmoldas |
 |
Milan Lasica |
 |
Jitka Molavcová |
 |
Karel Šíp |