Občas sa pristihnem, že si za svet nemôžem spomenúť, ako sme telefonovali, keď ešte neboli mobily. Samozrejme, z pevných liniek – hoci ani tie neboli vždy zas až tak veľmi pevné. A potom to prišlo: najprv len slúchadielko na kábliku, ale s číselníkom stláčacím. Potom zmizol aj káblik a s telefónom sa dalo chodiť (telefonujúc!) voľne po byte, ba aj tesne pod oknom na ulici sme machrovali a veru, obdiv bol naokolo vari väčší, ako keby som priamo pred domom vystúpil z Ferrari testarossa.

Dnes už mobily už pomaly ani niet ako zdokonaľovať. Ďalšia miniaturizácia nemá význam, lebo ak aj zanedbáme displej, stále bude treba zvoliť zopár čísel. No a keď ich bude treba vyťukávať pinzetou, celá tá sláva stratí pôvab. A tak sa vývoj pohol iným smerom: Do mobilov nám napchali všelijaké iné prístroje – od fotoaparátu, kamery a rádia až po elektronickú peňaženku a nie je vylúčené, že čoskoro pribudne aj pudrenka, vývrtka a holiaci strojček. A naraz nám začne byť smutno, že sa kamsi do nenávratna podel starý dobrý telefón.

A predsa - nedávno som jednu takú repliku zazrel v obchode. Samozrejme, vnútri je už všetko inak, ale čert vezmi elektroniku, nech sa aspoň po čase zas oko pokochá na tej oživenej histórii! Klasicky tvarovaný stojan, na ňom zavesené masívne slúchadlo, uprostred stojana číselník. Lenže - ouha! – nedá sa ním vytáčať; na príslušných miestach sa číselká stláčajú. Je mi to jasné, s impulznou voľbou sme sa už rozlúčili, nemožno inak. A rozlúčili sme sa aj s históriou. K tomu, čo po nej zostalo trebárs len v spomienkach, sa vrátiť nevieme, už len napodobňujeme – a nedarí sa príliš. Už nevyrobíme starý telefón, nezostrojíme parnú lokomotívu, nepostavíme hrad. Nepotrebujeme to. Žijeme v inej dobe, Máme iné záujmy. Chvalabohu. Škoda.