Vojnové variácie

Rubrika: Literatura – Zamyšlení

Keď príde leto, zbalíme si doma kufre a hajdé - tradične do Chorvátska. Prvýkrát som sa tam dostal s humanitnou pomocou v čase vojny v roku 1992. Pomáhal som ako novinár túto pomoc zorganizovať vďaka aktivite neskoršej predsedníčky Združenia slovensko-chorvátskeho priateľstva Oľgy Peruško. Tá ma oslovila ako novinára a mne sa podarilo získať na túto úlohu Slovenskú humanitnú radu. No a jej pracovníci ma vzali do prvého humanitného konvoja.
V utečeneckom tábore v Chorvátsku sa mi stala silná príhoda. Nešiel som na obed. Zostal som v tábore, kde žili stareny, sem - tam starci a najmä deti. Tie sa ma pýtali: Kde je Slovensko? Prečo som prišiel? A ako vyzerá Bratislava? Ich otcovia bojovali, niekedy aj mamy, no čo bolo smutné, niektorých rodičia už nežili.
Nebol som prichystaný na to, že zostanem sám medzi deťmi. Nemal som so sebou cukríky. Nič. Len penaženku. A v nej som tiež nemal toho veľa. Jednému dvojročnému chlapčekovi s bratom s nohou v sádre som dal dvadsať šilingov, ďalším dvom chlapcom som dal po sto dinárov. Jeden z nich mi vravel: Prečo si nám dal dináre a jemu šilingy? Chcel som vyzerať spravodlivo, tak som mu povedal: Ale ten chlapček je malý a vy dvaja ste už veľkí.
Chlapček súhlasne pokýval hlavou, ale dodal: Áno, my sme už síce dospelí (obaja mali asi po deväť rokov), ale ja mám takú istú malú sestru. Nevedel som, čo povedať: Ale ten chlapec už nemá mamu a ani otca. Chlapček oponoval: To nemám ani ja... Nevedel som, čo teraz? V penaženke mi zostali posledné peniaze. Posledná bankovka. Bola to sto markovka. Chlapec s nohou v sádre ťahal rýchlo preč dvojročného bračeka. Asi sa bál, že by som im tých dvadsať šilingov vzal späť, čo som, samozrejme, nemal v úmysle.
Nič viac som pri sebe nemal. V cudzom svete. V štáte, kde bola vojna. Nakoniec som v duchu mávol rukou. Vzal som sto mariek a dal som ich tým dvom chlapcom, čo sa predo mnou tvárili, že sú dospelí a mali najviac deväť rokov. Ako strašne som sa mýlil! Tí chlapci mi to dokázali, že duchovne sú starší. Jeden z nich zrazu zobral kamarátovi sto dinárov, priložil k nim svojich sto dinárov a podával mi ich so slovami: Dal si nám už veľa, toto si vezmi späť!
Hanbil som sa. Vravel som mu: Už si nechaj s tými markami aj tie dináre, mne ich netreba. Zajtra sadnem do nákladiaku a idem domov do Bratislavy, nechaj to tak, kúpite si za dináre nejakú malinovku a cukríky. Za sto dinárov sa viac kúpiť nedalo. Lenže chlapec sa stále správal ako šľachetný dospelý muž. Vedel, že nemám viac peňazí, a že je vojna. Nemohol ma nechať bez prostriedkov. Rozhodne mi povedal: Ak si nevezmeš späť tie dináre, tak my nechceme ani tvoje marky! Tí chlapci boli naozaj dospelí. V deviatich rokoch! Utrpenie im ukradlo detstvo. Vojna im ho vzala. Nevedel som na tie deti zabudnúť.

Po návrate do Bratislavy som sa rozhodol. Vrátil som sa späť. S televíznym štábom. Natočili sme tam s kolegom Paľom Vargom protivojnový poetický dokument Tisíc malých princov. Bol to film o deťoch vo vojne. Nebol to politický film. Vysielala ho ešte Česko-Slovenská televízia na federálnom okruhu F1 tesne pred zánikom spoločného štátu v roku 1992. Ako memento, aby sme my nič podobné pri delení štátu nezažili. Akoby vojna na Balkáne bola aj za nás, aby nás odstrašila od akéhokoľvek nezmyselného dobrodružstva hrôzy.

ZáhřebFilm bol uvedený na filmovom festivale Fórum v Bratislave v nesúťažnej časti. Ľudia pri ňom plakali. Pri realizácii filmu sme boli aj v Záhrebe. V jeho najväčšej mešite. Na zemi tam žili utečenci. Nemali už v chráme a v jeho pivniciach miesto. Nuž žili vonku pod holým nebom.
Jedna rodina mala jednu europaletu. Bez jedla. Bez tepla. Bez vody. Prvé šli za nami deti či nemáme nejaké peniaze. Aj by sme sa rozdávali, ale mali sme drahú televíznu techniku a videli sme, čo sa stalo jednému Nemcovi, ktorý nás predbehol a vytiahol peňaženku. Za deťmi striehli dospelí. V tom momente, ako im chcel dať peniaze, vrhli sa na Nemca a kmásali ho tak, že v dave ľudí držal ako sťažeň zdvihnutú ruku so svojimi kľúčmi od jeho bavoráku. Inak bol ovešaný ľudskými rukami ako vianočný stromček. Nakoniec sme predsa len čosi chceli podať chudákom od mešity. Urobili sme tak však až vtedy, keď sme sedeli v našom televíznom aute. Skoro nám ho prevrátili. Bolo to smutné a ťažké. Aj to, keď nás priamo v mešite ako cudzincov oslovili s ponukou, akú človek zažije len vo verejnom dome. Núkali nám umyté a na všetko prichystané dievča priamo v chráme. Bolo to šialené a bizarné. Islám, ktorý kruto trestá akúkoľvek neveru, akoby si zakryl oči a zapchal ústa i uši.

Točili sme aj v Rijeke, ktorú nikdy nedobyli, ale strieľalo sa v centre zo samopalov. Utekali sme so štábom s kamerou. Vošli sme do džamije. Moslimská modlitebňa sa nám stala útočiskom na tri dni. Tu sme sa stali hosťami rijeckého imama. Profesor Adam Smajić mi tri dni vysvetlovaľ podstatu islamu. Stal sa profesorom islamu na islamskej fakulte vo Vatikáne. Imam je najvyšší duchovný predstavený. Na úrovni rímskeho kardinála. Zbor imamov z celého sveta volí svojho duchovného predstaveného Resu Ulemu. Rijecký imam mi vysvetlil aj otázky džihády. Džihádu nik nevyhlasuje, ako si my naivne myslíme. Džiháda neustále trvá narodením moslima. Je to boj za seba. Potom za svoju rodinu. Za svoju obec. Za svoj štát. Vo filme nešlo o moslimov a islám, ale o deti.
Moje komentáre k filmu neskôr vyšli v mojej zbierke básni Záhady duševnej záhrady pod názvom - Vojnové variácie, aj keď boli ešte poeticky dotvorené. Tu sú:

Vojnové variácie

I.
V noci sa budeš dívať na hviezdy
tá moja je primalá
aby som ti mohol ukázať kde je
Je to tak lepšie
Budeš musieť zostúpiť na dná
všetkých studní aby si pochopil
že tá moja hviezda je len jedna z mnohých

II.
Kráčať krajinou boľavou od sĺz
neprinášajú vlahu
zem zasoľujú
vysýcha od ich pálenia
sú žeravým kovom znamení
Deťom čo idú tmou
schýlené pod kanonádou
dospelého ega aby dievčatko
vybehlo z pivnice s bábikou
čo jej babka obliekla
a na hlavu založila malý "šeširj":
- myslela som si
"za nas više nade nema"

III.
Bolo raz tisíc malých princov
bývali na planéte plnej hrôzy a samoty
preto keď mi povedali:
- Prosím nakresli nám obrázok
- nemohol som odmietnuť
Svet sĺz je taký záhadný
najväčšiu cenu v ňom má úsmev

IV.
trpiaci smädom hľadá studňu
z ktorej sa chce napiť
Nezmyselne sa vydá na slepo
v nekonečnej púšti
Púšť robí krásnou to
že niekde skrýva studňu
Pochopiť tajomné žiarenie piesku
Človek si sadne na pieskový presyp
nič nevidí nič nepočuje
a predsa čosi v tichu žiari
Kto hľadá s čistým srdcom
nájde svoju studňu aj za oči
ktoré sa stratili v piesku ničoty

V.
Zahľaď sa pozorne na týchto ľudí
aby si si bol istý že ich spoznáš
ak ti raz dovolia tadiaľto prechádzať
Ak potom príde k tebe dieťa
a bude sa smiať
buď k nemu láskavý
VI.
Dobrý kráľ by mal dávať dobré príkazy
ktoré možno splniť
inak je hlúpy a hlúpi sú aj tí
ktorí ho počúvajú

VII.
Ľudia majú svoje hviezdy
ale tie neznamenajú pre všetkých to isté
Hviezdy niektorých detí predčasne dospievajú
rastú za okamih
z malých hviezdičiek sú za krátku chvíľu
vyhasnuté hviezdy starých ľudí
Utrpenie urýchľuje vek

VIII.
Budem vyzerať ako by ma niečo bolelo
Budem trochu vyzerať akoby som umieral
Tak to už býva
Nepríď sa na to pozerať
Nie je to potrebné
IX.
A ľudí bili železnými tyčami
nohami
všetkým
všetkým ich bili
V tie dni som sa mamy nepýtal:
- Mama máme čokoládu?
pýtal som sa:
- Mama máme krajec chleba?
Hľadáme z kopca ďalekohľadom
vidíme mŕtvoly
Aby už bol navždy mier
aby ničí otec sestra brat
neboli zabití
aby už nikdy nebola vojna
"više nikada"
Z mesta kde bývam
sú už len zrúcaniny
ale ja sa chcem
chcem sa na ne vrátiť
Pôjdem aj pod kanodádou diel
pôjdem pod granátmi nemôžem
nemôžem viac žiť
bez môjho rodného kraja
Pred mojimi očami na chodníku
zomiera matka s malým dieťatkom
Hlad a strohé nemáme
Na boha myslieť
on je jediná nádej
Vojna skončila zvykajte si
"tisjuča malenkih prinčeva"

X.
Plačem nad pamätníkmi
mojej pamäti
viac mi netreba

XI.
harmonika hrá
a na hroboch
si mŕtvi zhromaždili
všetky svoje veci

XII.
Čo je vojna
skús vysvetliť tým
ktorí ju nevideli
Stále prší
strhla sa za dva dni povodeň
vzala domy
zmietla ľudí
bahno sa valí ulicami

XIII.
Vstúp ďalej priateľ
moslimský duchovný
hľadí fascinovaný
podobou kríža na mojej hrudi
Prečo by ma nezastrelil
keď pod týmto znakom vraždia
deti veriacich
ktorých vedie moslimský hodža?
Vstúp ďalej priateľ
hľadí na kríž a ja chápem
to nevraví mne
Za chrbtom mi dunia samopaly
a keby mesto
dobili možno prvého by šli
zastreliť duchovného pastiera do mešity
spolu s ním pijem z jeho šálky kávu
a na hrudi mi visí kríž

XIV.
Mať oči ako anjel
dušou rozprávať
na nebo hľadieť
s rukou na srdci
zaspávať                                                   

Film Tisíc malých princov žije v mojej hlave ďalej. Tie deti, ktoré vypovedali pred našou kamerou o hrôzach vojny. O tom, ako si jeden chlapec sám kopal vlastný hrob. Alebo dievčatko - Alica - si vzalo so sebou svoju najmilšiu bábiku. Tú bábiku jej umyla na cestu babka. A na hlavu tej bábiky jej dala - šeširj - klobúčik. Ešte v ten deň Alicinu babičku vojaci zavraždili. Hovorili to ujovi maliarovi podľa námetu Exupéryho Malého princa, ktorého vo filme bravúrne zahral maliar Milan Vavro. To on im kreslil na baly baliaceho papiera obrázky "malého princa" a oni sa pri nich začali rozprávať. Hovoriť o hrôzach vojny.

Komicky vyznela len príhoda s moslimským hodžom - kňazom, s ktorým som šiel natočiť detský pohreb do utečeneckého tábora vysoko v horách. Tak začínal aj film. Postavil som Milana Vavra ako sprievodcu filmu - maliara pred pohrebný sprievod a povedal jednu vetu: "Prosíme deti, aby nám prepáčili." No a namiesto natáčania som sa viezol v hodžovej lade šialenými chorvátskymi serpentínami neuveriteľnou rýchlosťou, s akou šoféroval a uhýbal sa postupujúcej armáde s jej tankami a ťažkými vozidlami. Sedel som vedľa neho ako prikovaný. Bol som šokovaný tou jazdou. Zároveň si hodža pustil v prehrávači akési ich rytmy. Samé: "Nindaj - nindaj - nindaj - daj, džali, džali, daj." Nevedel som, z čoho sa mi viac krúti hlava.
Vzadu v aute sedela jeho žena a dcéra asi vo veku dvadsať rokov, ktorá ma spovedala zo situácie v Česko - Slovensku. Obe ženy nevedeli pochopiť, prečo tiež spolu nebojujeme, keď sa delíme rovnako, ako sa delila bojujúca Juhoslávia. No a v tom vržďaní neznesiteľnej muziky, šialenej rýchlosti po úzkych serpentínach a večných otázok, prerušovaných výkrikmi žien na čokoľvek čo som povedal, mi obe servírovali na bielom porceláne pečené buchty. Džgal som sa nimi na sucho a nevedel som, či sa mám smiať, alebo plakať. Zatiaľ hodžove ženy večne vykrikovali po vzoru Talianiek nie síce "ó mama mia!", ale v preklade "ó majko moja!"

Bol s nami pán kameraman Paľo Horečný. Toho zo štábu každý poznal ako "starého ďábla". Aspoň on nás cielene rozosmieval, keď sme v Maribore hľadali divadlo. A toto slovinské mesto bolo pred bombardovaním zatemnené, aby ho lietadlá nenašli. Blúdili sme po tmavých uliciach a Paľo sa z okna auta vypytoval: "Molim vas, kde tu kazalište?" No a na záver Slovincom, ktorí sa nás snažili navigovať v tom temnom bludisku, nezabudol po pozdrave dodať to svoje povestné: "Och, ty starý ďábel!" Takže aspoň taký malý kúsok smiechu cez slzy...

Chorvatsko - DubrovníkA chcelo sa nám plakať. Z tých detských očí, v ktorých často bolo badať neovládateľný tik. Mal ho aj chlapec, ktorý nám rozprával, že mal kamaráta. Spolu sedeli roky v lavici. Ich mamy im varili spoločne jesť. Prespávali často jeden u druhého. No a ten kamarát raz prišiel ku nim domov so srbskými četníkmi. A od dverí už kričal: Balija, kde si? Treba "te zaklati", zarezať ako sviňu. Iné dieťa - dievčatko, nám hovorilo, že kamarát jej otca znásilnil jej dvanásťročnú priateľku. Tie deti nik vo vojne nechcel počúvať. Zrazu sme prišli my s kamerou a oni sa mohli vyrozprávať. Z celej svojej bolesti. Na záver filmu sme dali slovo jedinému dospelému. Ten povedal ako epilóg:
"Prosíme celý civilizovaný svet. V ňom sa ochraňujú v zoologických záhradach koaly, bobry, cicavce. Aj Moslimovia sú cicavce. Od boha sú aj ľudia. Prosíme, založte zoo pre ľudí. Umiestnite do nich z nášho národa aspoň malú čiastku. A vyberajte za prehliadku vstupné. Tá časť, ktorá v klietkach prežije, im bude vďačná."

Minulého roku boli naopak za mnou z Chorvátskej televízie urobiť rozhovor. Pomoc Slovákov si totiž veľmi cenia. Bola najväčšia zo všetkých štátov sveta v prepočte na jedného obyvateľa. Čo do objemu, im dali najviac Nemci, ale Slovensko si za pomoc v ťažkých časoch rovnako vážia. Dali mi otázku, či by sa aj dnes Slováci dokázali takto zomknúť a pomôcť zbierkami, keby Chorvátsko potrebovalo pomoc. Aj som zaváhal, ale potom som povedal, že určite. No dúfajme, že to už nikdy nebude potrebné. Ako povedalo jedno dievčatko vo filme: "Aby už nebylo rata (vojny), više nikada!"

Raz sa mi za tie roky stala iná príhoda, ktorá mi vohnala slzy do očí. Pri kúpaní v mori sa ma na pobreží jeden Chorvát pýtal, odkiaľ som? Povedal som, že zo Slovenska. A on na to vykríkol: Slovačka! Taká krajina "kao i naša". A dodal, že sme im dali najväčšiu humanitnú pomoc z celého sveta. Že si to vážia, a že to bol od nás krásny čin. Napadlo mi, že sa pochválim. Že mu poviem, že sa rozpráva s jedným z dvoch ľudí, ktorý stáli na začiatku tejto akcie. Nepovedal som mu to. Videlo sa mi to hlúpe. Akoby som sa vychvaľoval. Ten muž bol vojnový veterán. Telo mal dojazvené. Bol vojnovým invalidom. V porovnaní s jeho životným príbehom ten môj mi pripadal veľmi smiešny a trápny.

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 19. 08. 2006.