Filmuje... (1)

Rubrika: Publicistika – Zajímavosti

Zablatená história
 
Keď som nastupoval do televízie, musel som prejsť lekárskou prehliadkou. Nuž som sa na túto udalosť patrične vystrojil. Dal som si tvídový oblek sivej farby k sivým mokasínam a cítil som sa veľmi komfortne. Takto vyparádený som sa vybral na zdravotnú prehliadku. Vystúpil som z električky a cestu k zdravotnému zariadeniu som sa rozhodol skrátiť tak, že prejdem krížom cez blízke parkovisko. Načo by som chodil dookola po chodníku?
Deň predtým pršalo. Nevšimol som si, že parkovisko je priam zaplavené blatom. Veď mne nad hlavou krásne svietilo jarné slniečko. Razantne som vykročil z chodníka smerom krížom na parkovisko. Nízka mokasína na pravej nohe mi čudne čľupla a zaborila sa až po členok do riedkeho blata. Nestihol som včas zareagovať a čľupol som z chodníka do hlbokého blata aj ľavou nohou. Skúsil som si pravú nohu oslobodiť od blata, ale ako som ju dvíhal, mokasína sa mi vyzula a zostala v blate. Skoro som spadol pri balansovaní na jednej nohe, nuž som rýchlo vyzutú nohu strčil do blata mimo prázdnej a v blate utopenej topánke. Skúsil som podobný manéver aj s ľavou nohou.
Takto som sa z duševnej pohody, aký som fešák, ktorý kráča na zdravotnú prehliadku, aby nastúpil pracovať do televízie, dostal až na samé dno zúfalstva. Stál som po členky zaborený v blate, v ktorom boli kdesi hlboko utopené moje topánky – sivé mokasíny. V ruke som zvieral v zúfalstve aktovku, ktorá ma však v tej tristnej situácii nemohla v žiadnom prípade zachrániť. Strčil som si ju pod pazuchu a snažil sa voľnou pravou rukou šmátrať v blate.
Okrem nohavíc s topánkami som si tak zafŕkal od blata aj moje krásne tvídové sako. Nakoniec som vylovil pravú mokasínu a nastrčil si ju na nohu, potom aj ľavú a po špičkách som vycúval z blata. Stál som na chodníku a obzeral tú strašnú spúšť. Oblek s topánkami beznádejne všetko zablatené, takto som nemohol ísť k lekárovi. Obrátil som sa na spiatočnú cestu domov. V električke si ma ľudia obzerali, doma manželka horekovala, že čo sa mi to stalo?
Musel som vtedy môj jediný oblek nechať doma a k lekárovi sa vybrať v rifliach a teniskách. Ledva som stihol prísť aj do televízie na čas, kde som dostal hneď „pucung“, že prvý deň v práci a už meškám. Moju zablatenú históriu som nespomínal. Vlastne som o nej nehovoril vôbec, až kým som sa nespoznal s baťkom Vladom Mináčom. Stal som sa členom jeho kruhu, ktorý k nemu pravidelne chodieval do Hasprunky na zahrádu vždy 10. augusta na jeho narodeniny. Baťko sedával v hojdacom kresle pod slivkou, kde nás usadil okolo stola a začala debata. Právo prvého slova mal baťko. Hovoril ako prozaik zaujímavo a nik sa ho neodvážil prerušiť. Hovoril päť, desať, pätnásť, dvadsať, ba vydržal by aj tisíc minút. Lenže za baťkom chodievali samí prozaici, teda ľudia uvravení minimálne tak ako on. Z úcty k jeho dielu vydržali mlčať prvých tridsať minút, pričom si vytrpeli muky. Prozaik musí rozprávať o svojich príbehoch, aby ich potom lepšie mohol napísať. A tak baťka po pol hodine prerušil vždy prítomný najstarší gratulant, ktorý si to mohol dovoliť. No baťko mu na dlho slovo neprenechal. Začali sa prekrikovať, do toho sa pridávali ďalší a ďalší. Skončilo to tak, že rozprávali všetci prítomní páni spisovatelia jeden cez druhého a nik nikoho nepočúval. Tak tu v Hasprunke v jeden augustový deň som vyrozprával aj ja svoj príbeh.

Vysviacka

Mal som kamaráta. Bol diakonom po skončení bohosloveckej fakulty rok, keď vo veku 23 rokov mu Svätý otec udelil výnimku, aby bol vysvätený za kňaza o dva roky skôr, ako predpisovala veková hranica 25 rokov. Dostal dišpenz od pápeža na vysviacku. Pozval ma spolu s jedným mojím známym. Pre kňaza je tento deň dôležitejší ako pre iných po skončení vysokej školy promócia. Nuž sme rozmýšľali, čo mu kúpiť?

Stanko bol veľmi skromný. V izbe mal len skriňu, stôl, jednu stoličku, bibliu, kríž a svoju posteľ. Viac nič. Nakoniec sme dostali nápad. Cez víkendy brával deti mnohodetným rodinám v Košiciach a chodil s nimi na výlety. Tak sme sa rozhodli, že mu kúpime niečo praktické. Spací vak a jedálne stanové nádoby - tzv. ešus. Vysviacku mal v kostole zasvätenom sv. Mikulášovi v Banskej Bystrici na hlavnom námestí. Z Košíc sme cestovali už v noci. Manželka nám na cestu nabalila vyprážané kuracie rezne.

Vo Zvolene sme prestupovali a tu na stanici som si kúpil žltú malinovku. Bola pokazená, no v tej rannej zime som to postrehol až neskoro - po jej vypití. S kombináciou so studenými mastnými kuracími rezňami u mňa vyvolala náležitú reakciu. V krásne vyzdobenom kostole to na mňa prišlo a celú vysviacku som strávil v akútnom stave s riadnymi kŕčmi na toalete fary. Ale aspoň som ju počul. Keď sa blížila k záveru, kostolník mi práve dovaril čierny čaj, ktorý som vypil na ex, až som si popálil ústa. Vbehol som do kostola včas. Práve sa od oltára pohol sprievod. V ňom oslávenec čerstvo vysvätený kňaz Stanko spolu so svätiacim biskupom. Dostali sme k pozvánke aj lístky na biskupský obed, ale tam sme sa rozhodli, že nepôjdeme. To sa patrí rodine a tú mal Stanko dosť veľkú. Nebolo mu treba ešte naše dva hladné krky navyše.

Preto nám zrazu vznikol problém, kedy mu tie naše dary dať? Nenapadlo nám nič lepšie, len v strede chrámu zastaviť biskupa. Vrazili sme Stankovi do jednej ruky ešus, do druhej spací vak a popriali mu veľa šťastia. Ľudia na nás zo špaliera veriacich vyvaľovali oči. Stanko na nás pozeral vyjavene ako na zázrak. Nakoniec pochopil, o čo ide, vrazil nám spací vak a ešus späť do rúk so slovami. "Chlapci, dáte mi to potom, ja mám vonku ešte prvé kňazské požehnanie ľudu."

Tak sme vzali naše dary a rýchlo si sadli do jednej z kostolných lavíc. Tam nám to došlo. Smiali sme sa potajomky, veď sme boli v kostole, ale tak, až nám slzy tiekli po tvárach. Niektoré staršie vedľa stojace panie sa už aj začali nad nami pohoršovať, nuž sme z kostola radšej rýchlo vybehli.

Stanka som spoznal už za bizarnej situácie. Zomierala mi v nemocnici mama. Šiel som utrápený za ňou. Mala 44 rokov a ja som bol vtedy ledva 21 ročný. Mama zomierala na rakovinu. Mala bolesti. Musel som inokedy naháňať injekcie od sestričiek, či inak sa snažiť jej pomôcť. No teraz sa mi naskytol nezvyčajný pohľad. Mama v posteli polo ležala - polo sedela. Ruky pozdĺž tela na perine, tvár vyjasnená. Vedľa nej sedel na stoličke pri posteli mladý vysoký muž. Bol na hladko oholený. Vystríhané vlasy na ježka mal ryšavej farby. Vyzeral veľmi solídne. Pod krkom mal biely kňazský golierik, inak bol v čiernom. Chodil dávať smrteľne chorým prijímania. Pritom sa zoznámil s mamou. Obľúbil si ju. A tak po prijímaní za ňou zaskočil na izbu. Tu som ich našiel. Mama počúvala a Stanko so svojím solídnym výrazom jej pri posteli hral na ústnej harmonike známu pieseň zo slávneho indiánskeho filmu Vinetou.

Moč v pohári

Počas mojej hospitalizácie v nemocnici pre letcov, kam ma priviezli po ťažkej havárii, ktorú som utrpel v čase, keď som študoval na vysokej leteckej škole odbor pilot - nad zvuk, som strávil v Prahe pol roka. Ležal som tu väčšinou so starými "flígrami". Tí sa tam nudili. Preto hocikedy vymýšľali rôzne pestvá, ako malí chlapci.

Vždy ráno sme odnášali vzorky moču a stolice do laboratória. Bolo zložité najmä doniesť v laboratórnych miskách požadované vzorky stolice. Chodili sme na toalety vyzbrojení paličkami do krku a laboratórnymi miskami. Niekedy boli problémy aj s močou. To vtedy, ak jej bolo v špeciálnom močovom pohári veľa, alebo naopak, málo. Trafiť sa do vkusu laboratórnej sestry bolo miestami zložité. Bola to pomenšia osôbka s obrovským množstvom dioptrií na nose. Bola chudučká a veľmi nervózna, ak sme jej z tých našich vzoriek doniesli príliš veľa, alebo rovnako, ak toho bolo naopak málo. Vtedy na nás jedovato vrieskala o to viac, o čo menej ju bolo vidieť od zeme.

Jeden podplukovník veľmi seriózneho vzhľadu a to aj v pyžame a župane, mi raz spiklenecky pošepol, že teraz niečo uvidím. Vzal pohár na moč a riadne ho vydrhol v horúcej vode s čistiacim prípravkom. Potom doňho nabral kopcom z jedálne čaj. A tak sa ráno postavil do radu pred laboratórium, kam sme prinášali naše výdobytky všetci pacienti. Stáli sme tam v rade v rukách poháre s vlastným močom a misky s výkalmi. Na dverách do laboratória bolo malé drevené okienko, cez ktoré vykúkala tvár našej nervóznej staršej laborantky s množstvom dioptrií na nose. Každú chvíľu na niekoho navrieskala, že doniesol veľa tamtoho, či onoho.

Tu prišiel na rad náš podplukovník.

"Čo to je?!" Zvrieskla akoby ju niekto pichol ihlou, keď zbadala jeho pohár na moč plný po okraj, až jeho hladina vytvára z fyziky známu kapilárnu eleváciu, teda bola vyššia ako okraje pohára.

"Moč," opáčil podplukovník dôstojne.

"To vidím! Ale prečo tak veľa?! Ste sa zošaleli, či čo?! To kto sa s tým má špiniť?!" Vrieskala hystericky pani laborantka.

"Vám to prekáža?" Pokojne sa k nej ku okienku a k poháru na moč zohol pán podplukovník.

"No jasné, že mi to prekáža, človeče! Kto sa má s tým babrať?!"

Pán podplukovník zmierlivo pokrčil ramenami a so slovami, "tak prepáčte," si odpil z pohára na moč riadny glg čaju.

Pani laborantka však nevedela, že ide o čaj. Ako zbadala, čo robí, vytreštila oči spoza svojich mnohopočetných dioptrií. Nakoniec sa jej prevrátili stĺpkom a odpadla. Najbližšie dva týždne bol podplukovník najväčšou hviezdou leteckej nemocnice. Pani laborantku na vlastnú žiadosť z odberov preložili.

 

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 18. 01. 2007.