Aj keď 120. výročie narodenia pre nebo svätca menom Ján Bosco si svet pripomenie až o rok, jeho dielo je inšpirujúce aj mimo akýchkoľvek výročí.
V čase, ako začal svoje dielo záchrany chudobných detí, narazil na množstvo prekážok. Ľudia sa naňho hnevali, že pri kostole organizuje v nedeľu detské hlasné zábavy. Zlostili sa aj kňazi, ktorí naňho pripravili pascu. Poslali mu koč, do ktorého mal nastúpiť a ten ho mal zaviesť do blázinca. Mysleli si, že sa pomiatol, keď sa venuje chlapcom z ulíc Turína. Don Bosco ich však previedol. Presvedčil týchto dvoch kňazov, aby do koča ako starší nastúpili prví. Potom za nimi zamkol dvere a kočišovi zakričal, aby šiel rýchlo do blázinca. Tam ich čakali zriadenci, ktorí mali zadržať Dona Bosca, no keďže ho nepoznali, mysleli si o kňazoch, že to oni sú tí pomätenci a do blázinca zavreli ich. Do večera sa na tejto historke zabával celý Turín a viac už nikomu nenapadlo Dona Bosca považovať za blázna.
Boscov život bol naozaj zo sna. Keď ho vysvätili za kňaza, stal sa Donom Bosco. Narodil sa v chudobnej horskej osade Becchi na úpätí Álp pri mestečku Castelnuovo d´Asti 16. augusta v roku 1815 ako najmladší z troch synov svojho otca, ktorý bol dvakrát ženatý. No manželka mu umrela a z druhého manželstva mal dvoch synov, najmladšieho Jána. Na to mu zomrel otec v mladom veku 33 rokoch na zápal pľúc. Zostala vdova s tromi malými chlapcami. Najmladší Ján sa naučil na radosť celej dediny od starého kňaza čítať. A tak za dlhých zimných večerov čítal v zaviatej horskej osade ľuďom knihy, alebo opakoval nedeľné kázne, ktoré sa naučil naspamäť. Bol napriek chudobe veselým dieťaťom, veď zabával dedinu. Keď mal deväť rokov, sníval sa mu sen, ktorý dal celému jeho životu cieľ. Videl rodičovský dom, pred ktorým vystrájalo množstvo detí. Medzi nimi spoznal aj seba. Najprv deťom vo sne dohováral, no napokon sa ich rozhodol päsťami zbiť, aby už boli ticho. Vtedy sa mu zjavila vo sne záhadná postava a povedala mu: "Nie tak! Nie násilím! Iba láskavo, ak si chceš získať ich priateľstvo!" Na to sa vo sne nezbedné deti premenili na krotkých barančekov a tajomný hlas pokračoval: "Vezmi si pastiersku palicu a veď ich na pašu. Neskoršie pochopíš zmysel tohto videnia."
Malý Ján Bosco po prebudení nedokázal na sen zabudnúť, každému o ňom rozprával a tak presvedčil matku, aby ho poslala do služby k sedliakovi, u ktorého bol dva roky. Potom sa vrátil do osady a začal peši chodiť do mesta Castelnuovo do školy desať kilometrov. Denne však prešiel aj dvadsať kilometrov, keď musel ísť do školy za deň dvakrát, no aj tak sa učil dobre. O rok už šiel študovať do väčšieho mesta Chieri, ktoré bolo vzdialené od osady dvadsať kilometrov. Za štyri roky s vypätím všetkých síl ukončil základnú školu i gymnázium zároveň. Pritom založil v Chieri veselý študentský spolok Allegri, v ktorom chcel spolužiakov odpútať od hriešnych zábaviek, ale ponúkal im radosť pri poznávaní Boha. Študoval ďalej aj potom, ako bol vysvätený v roku 1841 v Turíne za kňaza a býval v ústave pre mladých kňazov.
A tu v kostole svätého Františka Saleského pochopil svoj sen z detstva. Na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie 8. decembra v roku 1841 slúžil omšu. A nemal miništranta. Dnu z ulice vošiel otrhaný chlapec, ktorého kostolník volal, aby šiel miništrovať. No chlapec sa nevedel ani prežehnať. Kostolník ho z chrámu vyhnal. Don Bosco poslal kostolníka, nech mu chlapca privedie. Vtedy Ján Don Bosco pochopil zmysel svojho sna. Chlapec bol chudobný ako aj jeho biedni rodičia, nemal školy, nemal vieru, nemal nič. Don Bosco ho poprosil, nech privedie kamarátov z ulice. Začal ich učiť katechizmus, ale zároveň im umožnil sa aj hrať. A z toho vznikol celý cirkus, lebo deti sa hrali hlučne, čo Don Bosco vo svojej láske toleroval, kým iní dospelí ani dnes nie.
Don Bosco založil na počesť svätého Františka Saleského, v ktorého chráme pochopil zmysel sna z detstva, saleziánsku reholu, ktorá vychovávala chudobných chlapcov a dávala im možnosť vyučiť sa, aby mali lepší život. Z milodarov na tento účel najprv kúpil kôlňu s pozemkami, no potom postavil ústav, dielne, školy a aj tri kostoly, či najväčšiu a najmodernejšiu kníhtlačiareň nielen vo vtedajšom Taliansku, ale vlastne v Európe a možno aj na svete. Vďaka misiám sa jeho myšlienka zo sna o pomoci chudobným chlapcom rozšírila aj do Ameriky, Ázie a Afriky. Don Bosco napísal desiatky kníh, aj rozprávkových a stál pri založení ženskej časti saleziánskej rehole nazvanej Dcéry Panny Márie Pomocnice spolu so svätou Máriou Dominikou Mazzarellovou. Stal sa otcom tisícov chudobných dievčat a chlapcov, pričom bol sám od narodenia veľmi chudobný a taký aj zomrel 31. januára 1888 v Turíne vo veku sedemdesiatich dvoch rokov obklopený svojimi chovancami. On otca stratil v detskom veku, aby sa stal otcom tisícov detí, ktoré za to nijako nemohli, že boli biedne pre chudobu svojich rodičov. A dokázal na tento cieľ nájsť štedrých sponzorov. Bola to revolúcia vo výchove mládeže. Dovtedy takéto deti vyrastali v stále nových a nových žobrákov. Don Bosco im dal lásku, starostlivosť, vyučili sa a dostali žiť lepší život.
Onedlho teda od tých chvíľ prejde 120. rokov, a chudobných detí je na svete stále veľa. Všetky zachrániť sa, žiaľ, nedá. Pri spomienke na Dona Bosca však všetci dospelí môžu byť k deťom vo svojom okolí viac tolerantní a aspoň sa na ne nehnevať, ak sa hrajú hlučne. Veď ak sme naozaj niekomu niečo dlžní, tak práve deťom, ak sme k nim nie vždy tí najlepší dospelí, akých stretli. Navyše v situácii, ak je viac krčiem ako klubov mládeže, kde by sa deti mohli stretávať a spolu hrať.