Jožo Ráž - Stano Háber: My sa nikdy nevzdáme!
Rubrika: Publicistika – Co je psáno...
Líder ELÁNU Jožo Ráž:
My sa nikdy nevzdáme! Spievam to, čomu verím.
- Legenda slovenskej a českej rockovej scény Jožo Ráž je známy svojim pozitívnym prístupom k životu. Preto sme ho pre Pozitívne noviny oslovili s niekoľkými otázkami.
- ■ Kde brať pozitívnu energiu do života a nekradnúť?
- Počúvajte naše piesne. Odporúčam všetkým, aby si naše platne vypočuli odznova. Nemám viac čo iné pozitívne poradiť.
- ■ Kedysi ste mi povedali, že všetko sa deje v jednej chvíli a Boh naraz drží v rukách zvitky našich filmov. Takže naše vedomie len dobieha božské vedomie?
- Dá sa to aj takto povedať, ale myslím si, že naše vedomie nedobieha, ale spoluvytvára to, čo sa udeje. Aj keď sa všetko deje v jednom okamihu. Na tom trvám, že čas neexistuje. My ako ľudia sme spolutvorcami toho jedného okamihu. Sme v rámci Božieho plánu tá veľká neznáma.
■ Aj pre Boha?
Myslím, že áno.
■ On je len vodičom nášho vedomia prechádzajúcim časom?- Čas je iba v našom myslení. Je to závoj prikrývajúci skutočnosť.
■ To, čo nazývali už od pradávna májou, teda prikrývkou skutočnosti, aby sme ju ako ľudia nevideli?- Presne tak. Čas neexistuje, to myslím naozaj. Boh je tvorcom všetkého. Preto hrá s nami takú hru, že nás nechá slobodne konať to, čo chceme, a tak jeho plán spoluvytvárame. Ale môžeme to spolu aj skončiť...
- ■ Spolu skončiť naraz všetci ľudia, alebo každý osobitne?
- Táto moja odpoveď platí ako na jedného, tak aj na všetkých ľudí rovnako. Je teda univerzálna, nerozlišujem v nej osobu a masu.
- ■ Oddávna obdivujete kapelu Chicago. Spievali ste niekdy ich piesne?
- Odvtedy, odkedy som ich objavil. Ale vy ste veľmi mladý, takže si na to nepamätáte.
- ■ Som mladší len o dvanásť rokov a chodím na vaše koncerty, odkedy sa aj osobne poznáme, od roku 1980...
- To je v poriadku, Stano, to sa nehádam, ale my hráme predsa dlhšie, nielen od roku 1980. My sme hrávali Chicago dávno predtým.
- ■ Teraz ich hrať nebudete, trebárs so slovenským textom? ■ No ale fakt si nepamätám za posledných 25 rokov, že by ste hrali Chicago na koncerte... Kedy sa tak stane najbližšie?
- Neviem, či by to malo zmysel. Chicago je nenormálne múdra kapela s nenormálne múdrymi textami. Takže je zbytočné ich prespievavať do slovenčiny.
- Máme s našim bývalým trúbkárom - Ferom Turákom - taký projekt, že by sme postavili kapelu, ktorá by hrala len Chicago. Niekoľko rokov tento projekt prekladáme zo zásuvky do zásuvky. Uvažujeme o tom, že by sme to skúsili. Problém je, že na to treba veľa energie a ešte viac peňazí. A tie sme zatiaľ nedali dohromady. Preto sme to neurobili. Nie je vylúčené, že to raz príde.
- ■ Pri tvorbe pozitívnych hitov Elánu ste boli dvaja. Boris Filan a vy, keď ste lúskali vesmírnu databázu energií ako hackeri, aby ste z nej vylúskali to najlepšie.
- Spolupracoval som aj s inými textármi. Tá spoločná lúskačka je vždy o tom istom. Ja mám takú vlastnosť, že proste neviem zaspievať niečo, čomu neverím. Ak to nie je to pravé, tak mi zasvieti červené svetlo. Proste viem, že to nemá cenu ani skúšať, lebo to nie je moja pesnička. Všetko, čo spievam, tomu verím. Buď to v tej piesni je, alebo ju nerobím.
- ■ Spievali by ste aj inak, trebárs česky?
- Spievam v rôznych jazykoch. Myslím, že by som vedel aj česky spievať. Ale netreba to, lebo s Čechmi si, našťastie, rozumieme.
- ■ V jednej piesni hovoríte: mladí slovania sa presadia...
- Nie presadia, necitujete presne. Sa ubránia.
- ■ Ak sa ubránia, tak sa presadia, akoby sa inak ubránili, ak by sa nepresadili?
- /smiech/ Ubránili by sa tak, ako Slováci. Slováci nikdy s nikým nebojovali, ale sa ubránili a existujú. V tom je sila Slovákov, že nikdy s nikým žiadne vojny neviedli. A napriek tomu existujú.
- ■ Ste zástanca tolstojovčiny, že netreba sa brániť zlu násilím?
- Mám na to svoju teóriu z vlastného života. Ja to robím tak, že ak na mňa niekto aplikuje násilie, či nespravodlivosť, tak mu poviem: Nerob to - nechcem to! A - prestane. Ak neprestane, nuž prejdeme do druhej fázy, keď mu poviem: Nerob to, lebo bude zle! A ak aj tak neprestane, tak potom je zle. Ale potom už tečie krv... Ja sa vyhýbam násilu, dokedy to ide. Ak sa však nedá - nuž som strašne zlý.
- ■ Potom ste netypický Slovák, ak podľa vás sa Slováci ubránili práve nenásilím. Čo platí pre jednotlivca by malo platiť pre všetkých... ■ Apoštol Pavol povedal, že život je ťarcha. Ako nesie ťarchu života Jožo Ráž?
- Tak to aj je. To, čo vyznávam, platí podľa mňa pre všetkých Slovákov. Násiliu sa treba brániť nenásilím. Treba vysvetľovať, treba diskutovať, ale keď sa inak nedá - potom koniec sveta.
- /smiech/ Ako najlepšie vie. Musíte konať. Nemôžete to oddiskutovať. Musíte konať v súlade so svojim svedomím, srdcom a rozumom. To robím. Stále žijem tak ako chcem a čomu verím. A zatiaľ som na žive, čo je výborný výsledok.
- ■ To je spôsob prekonania ťarchy života. Akú máte ťarchu života?
- /smiech/ Na túto otázku nechcem odpovedať.
- ■ Sľubovali ste novú "dosku" Anjelskú daň. ■ Súvisí to s tým, že na Elánpárty pred vyše mesiacom ste oznámili, že Elán chce byť hovorcom Slovákov v zlej sociálnej situácii?
- Veď na nej pracujeme! Bude pozitívnym prínosom do slovenskej pop music. Myslím si však, že trošku aj prekvapí. Všetci si myslia, že sme už "znormalizovaní", že sme sa už vzdali. My sa nikdy nevzdáme! A na tej "doske" to bude vidieť.
- Áno aj. Napríklad jedna z hlavných piesní na novom "cd" bude Skurvený kapitalizmus. Bude to dosť dôležitá pieseň celého "cd", lebo skurvený kapitalizmus - je skurvený kapitalizmus.
- ■ Anjelská daň je tá časť pri dozrievaní koňaku a whisky, ktorá sa odparí. Stále ju platíte?
- Samozrejme, keď človek pije, tak odparuje. /smiech/
- ■ Ako vznikol váš najnovší hit Tunel, ktorý spievate v skupine Taktici ako hosť?
- Taktici ma zavolali, že či by som nechcel participovať na ich novom projekte, keďže v ňom ide o to, čo som prežil. Tak som si to pozrel a bolo to dosť dobré. Svietila zelená, tak som to naspieval.
- Legenda slovenskej a českej rockovej scény Jožo Ráž je známy svojim pozitívnym prístupom k životu. Preto sme ho pre Pozitívne noviny oslovili s niekoľkými otázkami.
Poprvé publikováno v PN: 14.02.2006
Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 04. 02. 2009.