Filmuje... (2)
Rubrika: Publicistika – Zajímavosti
| Psychostroje a psychopat V leteckej nemocnici ma čakalo aj vyšetrenie na psychiatrii. Mal som ťažký otras mozgu a stratu pamäti. Haváriu si dodnes vôbec nepamätám a to ani deje, ktoré jej predchádzali. Na psychiatrii ležali so mnou na izbe jeden psychopat a druhý samovrah. Vždy na noc nám dali zjesť jednu veľkú bielu tabletu, po ktorej ste museli rýchlo zaspať. Inak vás bolela hlava tak, že ste už nezaspali, ani keby ste sa ako snažili. Prehĺtanie tablety, či ste si ju neschovali pod jazyk, kontrolovala vyšetrením ústnej dutiny sestra. Raz v noci psychopata bolel zub. Nemohol po prehltnutí tablety zaspať, ale aj tak sa o to úmorne pokúšal. Lenže jeho úsilie vytrvalo sabotoval samovrah. Ten totiž začal hlasno chrápať. Psychopat to viac už nevedel vydržať. Ešte aj hlava ho začala bolieť, nielen zub. Nuž potichu vstal z postele. Vzal vankúš a rozhodol sa samovraha navždy umlčať. Hodil mu ho na hlavu a začal ho dusiť. Samovrah sa začal metať a podarilo sa mu na chvíľu oslabiť psychopatove sily. Presne toľko, čo mu stačilo, aby srdcervúco zareval do nočného ticha.  V tom momente som sa prudko posadil zo spánku na posteli. Bleskovo som pochopil situáciu. S hrôzou som si uvedomil, že už nezaspím a hlava ma bude bolieť až do rána. V návale zlosti som mal chvíľu chuť zahlušiť oboch bláznov. Psychopata s boľavým zubom rovnako, ako samovraha. Tých už však upokojovali statní zdravotní bratia injekciami. Mne ju odmietli pichnúť, aj keď som sa jej dožadoval. Hrávali totiž so mnou dole v suteréne ping – pong a vedeli, že nie som žiadnym bláznom. Do rána som sa prevaľoval v posteli nie a nie zaspať s myšlienkou, či nemám akože niekoho začať škrtiť, aby injekciu dali aj mne a mohol som sa vyspať. No v leteckej nemocnici mi pripravili podobnú situáciu, pri ktorej som mal chuť niekomu skočiť na krk. To, že mi dávali vyše týždňa každý deň ten istý psychotest bola zaujímavá zábava. Po troch dňoch som sa totiž rozhodol, že ho budem robiť vždy horšie a horšie, čo nebolo nič ťažké. Na jeho vyriešenie som vždy dostal zhruba hodinu. Šlo o zapisovanie číslic v dlhých stĺpcoch a kolónkach podľa postupností. No a ja som ich zapisoval vždy s väčším a väčším počtom chýb. Potom to prišlo. Peklo v podobe psychostrojov. Kým len merali mieru mojich reakcií cez rôzne farebné tabuľky blikajúce podľa toho, ako som hýbal skúšanou rukou, o nič nešlo. No raz ma pripútali k mohutnému kreslu opaskom cez pás. Priviazali mi nohy a ruky k opierkam kresla. Na hlavu mi zapojili EEG, teda prístroj na meranie funkcií mozgu, na hruď EKG, na ucho mi zapli štipec merajúci môj tep. Na ľavej opierke som mal tlačidlo. Na ušiach som mal slúchadlá, do ktorých mi púšťali metronóm. Jeho rytmus som musel vyťukávať do tlačidla. Pritom rytmus sa neustále menil. Na pravej opierke kresla som mal ďalšie tlačidlo. Ním som mal zastavovať hodiny umiestené na náprotivnej stene. Vždy som dostal pokyn, ako. Niekedy som mal hodiny zastaviť veľkú ručičku na dvanástke, ak prešla po ciferníku dva krát, alebo ju zastaviť na trojke, ak prešla po ciferníku päťkrát. Neustále tak ako rytmus, menili aj pokyny zastavovania veľkej ručičky, ktorej menili rýchlosť pohybu. Z pomalej na rýchlejšiu. V praxi som bol takto pripútaný ku kreslu a ľavou rukou som vyťukával: „Tí-tí, tá-dá, tá-dá, tí-tí.“ Pravou som zastavoval hodiny. Merali moje reakcie, ako sa rýchlo dokážem prispôsobiť zmeneným podmienkam rytmu, i pokynom v zastavovaní hodín. Hlava mi lietala, ako som sa snažil počítať obehy rýchlo sa pohybujúcej veľkej ručičky po ciferníku a ľavou rukou sa snažil upravovať neustále sa meniaci rytmus v slúchadlách. Celá táto činnosť absolútne pohltila moju pozornosť. V tom najväčšom sústredení mi zrazu za chrbtom zjačala neskutočne vysokým tónom lodná siréna. V šoku som vyrazil zo seba neartikulovaný výkrik zúfalstva a otrasený som sa snažil v kresle pozbierať, keď sa zrazu zo slúchadiel ozvali zúrivé príkazy: „Pokračujte! Pokračujte!!!“ A ja som znova vyťukával ľavou rukou rytmus a pravou zastavoval hodiny. Zatiaľ ma páni lekári z leteckej nemocnice sledovali za presklenou stenou, kde im ich lekárske prístroje neustále zaznamenávali môj pulz, činnosť mozgu a srdca. Keď ma odväzovali z kresla, bol som rád, že nemám pri sebe samopal. Takú som mal v tú chvíľu ich po otrasnom zážitku so sirénou za chrbtom chuť zabíjať. Telvízny bošák Vždy, keď začujem v elektronických médiách to známe "td", zbystrím sluch. "Td" vyslovujú väčšinou ráčkujúci ľudia namiesto písmenka, ktoré nasleduje v abecede po písmene "p". Aby ste mi rozumeli, ja sa takto vyjadrujúcim moderátorom a redaktorom neposmievam. Naopak, naozaj hlboko ich chápem. Sám totiž ráčkujem o sto šesť a to plynulo bez zmeny už od narodenia. Dlho ma tento "hendikep" trápil v čase, keď som pracoval vo vtedy jedinej štátnej televízii. Chodil som na logopédiu na Kramáre, kde odborníci zistili, že moje ráčkovanie je úplne zbytočné. Teda, že som dostatočne jazykovo vybavený na to, aby som neráčkoval. No hej, to sa ľahko povie, ale ťažšie uskutoční. Darmo som si bral za vzor herca Juraja Kukuru, ktorý ráčkoval, kým nespadol podľa vlastného rozprávania z lavičky. Dovtedy, keď sa ho pýtali, ako sa volá a kde býva, hovoril: "Juaj Kukua, Stunisková tuinásť." Tak aj ja, začalo snežiť, nuž hybaj do mesta natočiť fejtón o snehovej kalamite. Začínal sa vetou: "Padá rok čo rok, a my, my padáme s ním." Kým v éteri znela táto veta trošku inak, lebo "rok" počuli diváci ako "tdok", na obrazovke som sa objavil ja sám v plnej nádhere, ako ležím na chrbte v snehu na chodníku. No len chvíľu. Okamžite priam gymnasticky som vyskočil na rovné nohy a kráčal som od miesta, kde som ležal, medzi ľuďmi náhliacimi sa po chodníku ďalej po meste. Aj moji kolegovia v redakcii boli prekvapení, akú mám kondičku. Chvíľu im to trvalo, kým pochopili, že to bol televízny trik. Urobil som ho trošku riskantne. Na čo by som sa namáhal do jedného fejtónu s trikovou réžiou. Jednoducho som povedal kameramanovi, aby ma snímal ako idem po chodníku pospiatky medzi ľuďmi a potom sa hodím smerom dozadu po hlave do snehu. Ľahšie je vec si predstaviť, ako uskutočniť. Sneh bol len taký poprašok. Žiadna zimná perina. No aj tak som sa neohrozene hodil po hlave dozadu, až som zostal ležať na chrbte. Potom stačilo v strižni záber pustiť pospiatky. A tak som zrazu svižne z chrbta vyskočil na rovné nohy. Pri natáčaní som si riadne tresol hlavu temenom o zem, ale v ráčkovaní mi to nepomohlo. Najpodarenejšiu ráčkovanú reportáž som natočil v centre Bratislavy pri obnove historických pamiatok. Môj respondent a pamiatkar mal pred kamerou veľkú trému. Nuž sme si nacvičili krátky rozhovor dopredu, aj keď také niečo som ako novinár nemal rád. No tento pán pamiatkar bol pri natáčaní ako sme tomu vraveli, skriňa. To znamená, že keď sa zapla kamera, zostal nemo stáť a nedokázal vyjachtať žiadne zrozumiteľné slovo. Proste ako nemá skriňa. A tak sme sa rozhodli, že si rozhovor nacvičíme. Túto reportáž si po jej prezretí - projekcii - schovala moja nadriadená pani Izabela do zásuvky svojho pracovného stola. Povedala mi sprisahanecky: "Stano, tu ju zamknem a nikdy ju nikomu neukážeme!" Čo sa totiž nestalo. Na pána pamiatkara som mal len tri jednoduché otázky týkajúce sa termínov dokončenia obnovy vzácnej pamiatky: "Prečo nebol dodržaný prvý termín? Prečo ste nestihli dodržať druhý termín? Bude tretí termín konečný?" V mojom podaní to znelo ako "dotdžaný ptdvý tetdmín," potom "dodtdžať dtduhý tetdmín," no a keď som doráčkoval tretiu otázku, môj popletený pán pamiatkar začal v zmätku zo mňa ráčkovať tiež, keď zrazu zahlásil: "No ten ttdetí tetdmín bude už konečný". Na svoju obranu chcem dodať už len jednu zaujímavosť. So zanietenosťou priam buldočou sa mi podarilo naučiť naše tri deti perfektne vyslovovať písmenko "r". Pravidelne som chodil s nimi na logopédiu a neúnavne som s nimi doma cvičil. Ani logopedička však nevedela pochopiť, že tri naše deti som "r" vyslovovať naučil, ale pritom som sa to nenaučil doteraz ja sám. Nakoniec, už mi to nie je "tdeba", veď v televízii už nepracujem a na vojne som už bol. Tam som aj tak rátal pri velení pri pochodovaní "jeden dva jeden" namiesto "raz dva raz", lebo už tak ma prezývali moji spolubojovníci prezývkou bošák. Kto neviete, čo je bošák, nuž tak volajú kľúčik od štartéra na motorku, alebo na traktor, teda na dvojtaktný motor, ktorý pri štartovaní robí "td, td, td, td, td, td..." Kde prestáva jestvovať svet Ako je známe, prvý človek Edmund Hillary z Nového Zélandu so svojim šerpom Tenzingom Norgayom sa postavili na strechu Zemegule 29. mája 1952. Najvyššia hora sveta Mount Everest zvaný tiež Čomolungma či Sagarmatha roky lákal aj našich horolezcov. Ako prvým sa ho podarilo zdolať až Zoltánovi Demjánovi spolu s Juzekom Psotkom v roku 1984. Pokorenie strechy sveta si vyžiadalo obeť, keď do Bratislavy prišiel Demján sám a Psotka zostal na veky v ľadovom zajatí. Tretím Slovákom na Mount Evereste bol Jozef Just v roku 1988, ktorý sa tiež ako Psotka domov nevrátil. Spolu s ním našli na vrchole, ktorý Tibeťania volajú Matka bohyne zeme, čiže Čomolungme, svoju smrť ďalší traja horolezci zo Slovenska. Nepálska Sagarmatha, ktorá v preklade znamená Čelo spenenej bielej morskej vlny si vyžiadala okrem Justa, ktorý stál na vrchole v roku 1988 jediný zo Slovákov, i životy Dušana Becíka, Jaroslava Jaška a Petra Božíka. Práve Just v roku 1984 našiel mŕtveho Psotku, o štyri roky po ňom zostal na streche sveta sám. Tenzing povedal, že ani z Everestu nevidieť celý svet. Pre Psotku, Justa, Becíka, Jaška a Božíka svet práve na Evereste prestal jestvovať.V roku 1988 tesne pred tragickou slovenskou výpravou som mal tú česť spoznať sa nielen s Demjánom, ale aj s Božíkom. Zlákalo ma v roku 1988 nakrútiť pre Slovenskú televíziu filmovú esej Človek a výška v netradičnom prostredí so spomínanými dvomi horolezcami - na moste SNP v Bratislave. Horolezci tu natierali kovové mostové laná proti korózii a iným meteorologickým vplyvom. Spolu s kameramanom Ferom Horváthom sme zišli po schodoch z kaviarne Bystrica druhou podpernou nohou mostu, v ktorej nie je výťah, na plošinku spájajúcu obe nohy nad mostom. Táto plošina slúžila pre horolezcov ako základňa, odkiaľ sa vyberali na kovové laná mostu. Na plošinu ste sa zo schodov dostali len vtedy, keď ste sa skrčili a prekročili ste cez zúžený otvor zvýšený plech v stene nohy. Bolo horúce leto roku 1988. Božík mal zdravotné testy pred odchodom do Himalájí, ale akurát sme s kameramanom Horváthom prišli na most včas, keď sa vrátil od lekára. Mali sme tak šťastie nakrútiť jeho horolezeckú šikovnosť spolu s Demjánom ako sa obaja ako pavúčí muži šikovne spúšťali na lanách mostu. Tie zábery, aké nakrútil už zosnulý kameraman Fero Horváth, ocenil aj náš kolega z Vysokých Tatier, tiež kameraman, ale aj horolezec Juraj Weincziller, ktorý už tiež ako Horváth nie je medzi živými. Ferovi, ako sme všetci pána kameramana Horvátha volali, sa podarili zábery, na ktoré sa v strižni, keď som ich skladal do jedného filmového celku chodili strihači pozerať. Weincziller sa Fera pýtal, či bol s Demjánom a Božíkom zavesený tiež na lane nad cestou, po ktorej v Bratislave neustále prúdia kolóny áut z centra do Petržalky. Boli to úžasne pôsobivé zábery horolezcov v oblakoch bez hory pod nohami. Viseli vo vzduchu na tenkých lanách bez mačiek, čakanov, či skôb. Fero s nimi na lane nebol. Celú tú úžasnú scenériu na lanách v oblakoch nakrútil s ťažkou filmovou kamerou na ramene z tej úzkej plošiny, čo sa klenie medzi dvomi nohami mostu SNP nahnutý do hĺbky vyše 70 metrov. Vtedy v roku 1988 na plošine nebolo ešte z oboch strán zábradlie. Napriek horúcemu letu v tej výške podúvali celkom slušné vetry, ktoré plošinu natriasali. Fero nebol nijakým spôsobom istený. Na jeho kameramanský výkon, ktorý pripomínal skôr prácu kaskadéra, sa nedá zabudnúť rovnako, ako ani na šikovnú prácu rúk a nôh Božíka s Demjánom na lanách. V spomienkach na super horolezcu Božíka, keď sa hovorí o Evereste, u mňa dominuje aj spomienka na pána kameramana Horvátha, s ktorým som mal tú česť pracovať v televízii štyri roky. S Ferom nás v súvislosti s nakrúcaním filmovej eseje odvysielanej v televízii v roku 1988 spájal jeden dramatický moment. Nedalo mi, aby som na plošinu pod kaviarňou Bystrica nešiel tiež, aj keď veľa miesta tam práve nebolo a chýbalo aj zábradlie, aké je tam dnes. Vybral som sa ta obutý v ľahkých šľapkách na boso, veď bolo teplo.Podcenil som nebezpečnosť situácie. Pri vychádzaní zo schodov nohy mostu na plošinu sa mi jedna šľapka zachytila v úzkom priereze a ja som vlastne na plošinu nevstúpil, ale padal som na ňu. Predo mnou stál kameraman Fero, nevedno, či by som nestrhol do pádu z výšky nad 70 metrov so sebou aj jeho, alebo ho aspoň nebezpečne nedrgol. V poslednej chvíli ma našťastie zachytil doslova do náručia Demján. To, čo som si musel od neho vypočuť, sa nepatrí písať na papier. Dostal som zaslúžene. Skrúšene som prosil aj Fera o prepáčenie. Fero sa usmial a povedal: "O seba ani teba som sa, neviem prečo, nebál. Myslel som len na to, čo by dole spravila kamera, keby mi vypadla z ruky a trafila by niektoré z áut pod nami." Filmová kamera mala skoro dvadsať kíl. A Fero s ňou na plošine balansoval bez istenia pri nakrúcaní. Jeho obava bola na mieste. Bola to odvaha takto nakrúcať vo výške 70 metrov nad zemou temer vo vzduchu s nezodpovedným a nebezpečným redaktorom za chrbtom. Žiaľ, z tohto príbehu sme na svete už len dvaja - Demján a ja. |
Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 24. 01. 2007.
OSOBNOSTI POZITIVNÍCH NOVIN
 |
Ladislav Gerendáš |
 |
Karel Šíp |
 |
Ivo Šmoldas |
 |
Jiří Menzel |
 |
RNDr. Vladimír Vondráček |
 |
PhDr. Ing. Zdeněk Hajný |
 |
Milan Markovič |
 |
Ivan Kraus |