Krížová cesta (3)

Rubrika: Publicistika – Historie

Dovoliť druhým, aby ti pomohli

Ježiš Kristus miluje každého človeka. Či mu uveril, alebo nie. Nik neunikne stretnutiu s ním.
Tam, kde bude môcť každý nazrieť do skutkov a dôvodov vlastného konania. Bude naším dobrým sprievodcom. Nik sa ho nemusí báť.
Toto priateľstvo s ľuďmi sa jednotlivo odohralo už na krížovej ceste, keď vojaci nútili Šimona Cyrenejského, aby Ježišovi Kristovi pomáhal niesť kríž. Prvým priateľom každého živého tvora je Boh Otec Stvoriteľ. On chcel, aby tvor žil.
Ježiš chcel, aby každý precítil jeho existenciu. V živote si často obliekame jeho telo. A on nás vidí, všetkých, s našimi dobrými i zlými vlastnosťami.
Kristus prišiel na zem, aby nás naučil, že z každého hriechu existuje vykúpenie. Neplatí, čo si myslí mnoho ateistov, že veriacemu sa žije ľahko. Vyspovedá sa a môže znova hrešiť.
Veriaci práve preto trpí, lebo si uvedomuje svoju hriešnosť. Chcel byť lepší a ako to nakoniec dopadlo? Opäť upadol do hriechu.
Ľudia sa od narodenia snažia prežiť. Málo sa ľuďom hovorí, že najkrajší život je v pokoji a láske. Človeka ženú túžby.
Túžby tela, ale aj mysle. Ale ten, kto umrie pre svet, bude žiť večne. Nie snaha o uspokojenie potrieb, ale potreba uspokojenia s tým, čo mi prinesie rovnováhu.
Ak odbúda, nech je za to požehnané Božie meno. Kto sa dokáže radovať z akejkoľvek rany osudu, ten si osud zmení. Radosť z prikladania na kríž je tým pravým pokáním.
Čo má Stvoriteľ zo zbožného modlenia v chráme, ak veriaci vonku preklína Boha? Ale ak to aj robí, či inak hreší, musí cítiť, že mu môže byť odpustené.
Nik nie je vyvrheľom ľudstva, ak cíti človeka. A potom možno pochopí, že nosí aj Kristovu košeľu. Môžeme jeho rany niesť s vedomím hrdosti.
Boh neprišiel pre bohatých kráľov, Syn prišiel v jeho podobe pre všetkých rovnako. Šimon Cyrenejský mu pomáhal niesť kríž, lebo bol ťažký. Len pre nás, pre ľudí, zostal bezvládny a slabý.
Nevyčíta nám to a ani nikdy nevyčítal. Kto zmeria hodnotu, či skôr ťažobu hriechu? A najmä cenu priateľstva.
Priateľstva, ktoré nám svojou smrťou ponúkol. Všetci ľudia sú mu rovnakí priatelia, len niektorí sú ďalej od neho, aj keď Ježiš je ku každému rovnako blízko. Je v slove, je teda aj v myšlienke v hlave.
Je naším svedomím a svetlom srdca. Preto si Kristovo telo obliekli všetci rovnako, veriaci aj neveriaci. Nechce naše pozemské statky.
Nakoniec nám zostane len duša, lebo len ona je život, telo je smrť. Skúste byť k nemu priateľmi aspoň v modlitbe. Veď on nás aj tak pozná hlbšie, ako sa mnohí poznáte vy sami.
Aj v mysli človek niekedy hreší, aj v nej nám niekto musí odpúšťať. Čo je odpustené a čo nie, o tom my nerozhodujeme. No nesúďme, lebo človek sa ľahko zmýli.
Nie je nám dané poznať pravú históriu toho-ktorého srdca.
Sú jedinci, ktorí sú k Ježišovi bližšie, lebo ho dokázali za života vnímať. Videli Krista srdcom.
Kristovi ľudia srdce otvárajú, ani o tom veľakrát nevedia. Pravdu o ľudskom živote a správnosti krokov v ňom je preto dobré merať srdcom. Z množstva tých, ktorých ľudia označili titulom svätý, spomeňme aspoň Tomáša Kempenského, a to hneď po evanjelistoch.
Možno hovoriť aj o svätom Augustínovi a jeho diele Vyznania, či o svätom Tomášovi Akvinskom a jeho Sume, ktorého nazývali Stupor Mundi - div sveta. Odporúčať možno všetkých dobrých, ktorí šíria pokoj a lásku.
Tomáš Kempenský napísal dielo s názvom Nasledovanie Krista. Tak Ježiša miloval, že zomieral s ním a v jeho mukách. To je pravé priateľstvo, precítiť aj bolesť, ktorá sa odohrala 1380 rokov pred Kempenského narodením.
Tomáš Kempenský si Ježišovo telo obliekol už narodením tak, ako každý iný z ľudí. No dokázal to opísať a jeho kniha je dnes druhá najrozšírenejšia kniha po biblii na svete. Buďte aj vy Božími priateľmi, ako je on k vám.

Vedieť prijať bez odmeny

Krv stekala Ježišovi Kristovi do očí. Vtedy vystúpila z davu prizerajúcich sa Veronika. Podala mu ručník.
Prijal ho bez odmeny. Nemal jej čo dať. Bol už na smrť umučený.
Aj my dostávame v našom každodennom živote bez toho, aby sme za to niečo dávali. Najviac dostávame lásky. Sú však aj takí, ktorí ju od iných ľudí nedostávajú.
Ak zabúdame na siroty, chudobných, biednych, či chorých, sme takými aj my sami. To vtedy, ak nedokážeme lásku tiež rozdávať. Americký spisovateľ Charles Bukowski sa obhajoval pred obvineniami z toho, že striedal ženy slovami: muž vtedy miluje veľa žien, keď v skutočnosti nemiluje ani jednu.
No každý z nás môže stretnúť partnera, ktorého môže milovať celý život. Ak hľadáme, stretneme toho, s ktorým máme tvoriť pred Bohom jedno telo. Tak je človek uspôsobený.
Nik nie je pred tým druhým rovnejší len preto, akého je pohlavia. Niektorí muži robia zo žien otrokyne svojich chúťok a túžob, úbožiaci, nechápu, že sa potom sami stávajú obeťou citovej manipulácie od iných. Taký je zákon hriechu.
Láska je zmyslom ľudského snaženia na zemi, nič viac. Lenže túto pravdu ľudia od narodenia zabúdajú. Prispôsobujú si život ľahším spôsobom.
Bez utrpenia nie je život. Bez toho, aby sme nevzali kríž a nenasledovali Krista, k nemu nedôjdeme. Lebo on je cieľ a cieľ je naša cesta, keď kráčame v Ježišových šľapajach.
Nemusia nás zabiť, ani ukrižovať. Ak chceme ísť Kristovou cestou, musíme naopak premeniť každú chvíľu súženia na radosť. Boh si berie späť to, čo je jeho, a preto to chce mať v čo najlepšom poriadku.
V lepšom, než nám to dal, keď sme boli v rúchu nevinnosti deťmi. Čo je Božie? Naša duša, ktorá sa skrýva v srdci a hovorí k nám cez svedomie.
Predstavme si srdce, pozrime sa do jeho vnútra, nazrime do krajiny citu, lásky, súženia a utrpenia. Nekričíme len v mukách pri bolesti tela. Láska je najmocnejšia liečiteľka.
Môžeme milovať i nenávidieť, je to naša voľba. Nenávisťou sa rútime do pekla vlastnej duše. Zažívame súkromné inferno.
Všetky hriechy možno odpustiť. Z každého pekelného dna vedie cesta. No naše najdôležitejšie telo - duša, ktorá oživuje hmotu - si nezaslúži byť uväznená v kolotoči hmotných záväzkov.
Ježiš nevidel pre krv, ktorá sa mu valila do tváre spod tŕňovej koruny. Stačila nežná ženská ruka, ktorá mu z lásky k Bohu podala ručník. Ako málo stačí prejaviť pre radosť svojho blížneho.
A toho máme milovať ako seba samého. To nevadí, že sa nám to nedarí. Každý je v prvom rade vlastnou bytosťou, chce sám pre seba to najlepšie, ale presne to isté chce aj ten druhý.
Vidieť sa v koži iného s našimi vlastnými túžbami, pocitmi, prežívaním utrpenia i lásky. Buďte ako ja – z evanjelia neznamená, že my neokúsime kríže telesnej lásky. Naopak, skúsme to, preto sme ľuďmi, aby božský dych vstupoval vždy do nového tela.
Nie je len umenie zriecť sa túžby tela, aj keď sa to zdá byť ťažké, umenie je túto túžbu ovládať. Ovládať ju na prospech svojmu okoliu. Svojmu partnerovi, rodine, národu.
Vychovávať nasledovníkov radosti, ktorí dokážu nepodľahnúť diablovi hmoty, ale naopak, budú v kráse tela hľadať Božie dielo. Stvorenie presných tvarov a citov. Milujme sa láskou ducha a až potom tela.
Kto uprednostňuje telo pred dušou, toho hmota sklame. Trpko oplače toto rozhodnutie, lebo život je duch a smrť je matéria. Duch je vo všetkom, ale hmota v duchu nie je.
Neustále sa rozpadáva a mení svoje tvary. Nikdy nikto jej nemal dosť. Ten, čo prepadol jej viditeľnému lesku, sa stal jej otrokom a nie vládcom.
Nehodnoťme, kto má viac a kto menej. Kristus nás všetkých pozná. V jeho Božskom srdci sú poklady, z ktorých štedro dáva. Miluje nás v každom milujúcom človeku.
Máme na svojej strane priateľa. Ten priateľ je Ježiš v podobe našej lásky. My máme možnosť mať Krista, no on má nás, sme spolu v jednom tele, ktoré ponúka členom cirkví na prijatie v každej omši a obeti.

   Pokračování 18. 3. 2007

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 11. 03. 2007.