Mať odvahu trpieť

Nemilosrdnosť vládne svetom. Mnohí by zato žalovali aj Boha. No nesúďte, aby ste neboli súdení.
Koľko zverstiev, vojen, utrpenia a antikristov. V každom storočí. Boh je uznanlivý, veď tiež v tele človeka Ježiša Krista padol prvý raz pod ťažkým krížom.
Mal však odvahu trpieť. Preto v jeho srdci nájde dnes každý, kto hľadá, útechu a zmilovanie. On je cesta k Otcovi do neba.
Živá Pravda a ten, kto život odvrhne, nájde ho. Ale ten, čo na živote bude lipnúť, stratí ho.
Preto by sa ľudia mali správať slobodne za každých okolností.
Na Ježiša Krista je mnoho aj moderných podobenstiev. Trebárs Tolkienov biely Gandalf, ktorý prešiel bránou smrti späť do života, lebo človek Ježiša potrebuje. Niet inej alternatívy.
Milostiví, ktorí nevideli a uverili. Veď aj on ako človek bol slabý, padol, podlomili sa mu kolená. Mnohí z ľudí sa pod krížom už nedokážu ani vystrieť.
Len sa plazia pomaly svetom vpred. Tak ich gniavi vlastný strach. No Ježiš nám zanechal krásne slová: „Nebojte sa!“
Pre každého znamenajú niečo ako príkaz: „Postavte sa!“ A to za každých okolností, keď padáme pod ťarchou kríža. Je to len matéria.
Pre zásluhy tohto pádu nás dnes chráni sám Ježiš. Prešiel tým, zrazili ho na kolená, ale ak vstal v tele človeka, tiež to môže každý z nás dokázať, lebo za nás už raz vstal on. Ale tie isté hriechy v nových podobách by sme už viac nemali rozmnožovať.
Alebo je dobré zopakovať si opäť prvý pád? Každý je na svete iba hosť. Prechádza fázami času a sám si chce nabrať z blata čo najviac do svojho batohu, pričom na srdce zabúda.
Ale len to nám bude všetkým svietiť. Preto si doňho dolejme oleja. Veď nevieme dňa ani hodiny, kedy si po nás príde Kristus ako ženích.
A keď v našej lampe srdca nebudeme vidieť svetlo, nájde nás v tme. Tam, kde bude potom už len plač a škrípanie zubami. On ako otec pozná aj každý vlas na našej hlave.
Bez jeho vôle nezletí ani vrabec zo stromu na zem. Preto ak nás k zlému zvádza naše oko, radšej si ho vylúpnime. Je lepšie žiť bez oka, ako nežiť večne.
Koľko sa diskutuje o tom oku, pritom tí, čo majú pochopiť, pochopia, že je lepšie si odťať ruku, akoby sme mali byť pre tú ruku na večnosti zatratení. Každý je z prvého svojho pádu vydesený. A sami seba sa pýtame: "Ako som mohol padnúť, keď som spravodlivý?"
Existuje riešenie. Ak hrešíme, musíme vedieť aj oľutovať svoje hriechy a báť sa skôr nového pádu, ako sa zaoberať dookola svojím prvým pádom. Lebo všetko je to nič, márnosť nad márnosť.
Nič nové pod slnkom. Koľko bohatstva môže človek chcieť a mať? A čo je to?
Márnosť. Nič viac, ak nemáme bohatstvo v nebi, to na zemi nás nezachráni. Preto skôr prejde ťava uchom ihly ako bohatý do nebeského kráľovstva.
Bohatý na zlé svedomia, bohatý pozemským blatom, ktoré uprednostnil pred pokladom srdca.
Zbav sa okov, otrok! Pravda víťazí!
Lebo kto zhrešil v srdci, akoby už zhrešil aj v skutočnosti, tak si odnášame bremená vín. No Boh nám dal rozum pri stvorení, aby sme mali čím počúvať hlasy navádzajúce nás na zlé v srdci. Vravieť áno, keď sa nám zjaví v zrkadle hmoty Pravda a nie, ak tam zbadáme lož.
Ježiš Kristus žne aj tam, kde nesial. A čaká na zrno, ktoré vzklíči aj na kamennej ceste, či na jej okraji. Jeho úroda bude bohatšia ako toho zrna, čo vzišlo z úrodnej pôdy.
Aj keď množstvom sa zrnu z pôdy to zrno z cesty nevyrovná. Spravodlivý žije z viery, nie zo skutkov. Kto si ich chce privlastniť ako zbierku drahokamov - tam v tej pýche má aj svoju odmenu.
To je ako hádať sa s hospodárom, ktorý nás najal na prácu na celý deň a dal nám tú istú odmenu, ako tomu, ktorého zjednal na robotu podvečer. Rovní sú si ľudia v smrti. Preto aj Ježiš Kristus v krížovej ceste kráčal k nej, hoci počas cesty aj padol pod ťarchou našich hriechov.

Zarmútiť toho, koho miluješ

Človek si vyčíta bolesť, ktorú spôsobuje blízkym. Akú bolesť musel spôsobiť Ježiš Kristus svojej matke, keď ho stretla na krížovej ceste, čo si pripomíname pri štvrtom zastavení? Tŕním korunovaný a nemilosrdne bičovaný sa vliekol s nesmierne ťažkým krížom.
Práve v tej chvíli stretol svoju mamičku. Ženu Máriu, ktorá bola prvá pred ním nepoškvrnene počatá spolu so svojou matkou. A to všetko preto, aby si z nej mohol vziať to zúbožené telo, aké videla pod krížom.
Keď šla Mária s Jozefom z Jeruzalema po slávnosti hodu veľkonočného baránka a hľadali Ježiška tri dni, našli ho v chráme. Kde inde mohol byť? Len v dome svojho Otca.
A Otec, keď chcel vyliečiť svoju dcéru, musel jej niekedy spôsobiť bolesť. Z Márie si vzal svoju ľudskú podobu. Máriu, ženu tesára Jozefa, však tiež prišiel vykúpiť.
Bez bolesti to nejde. Bolesť nie je vždy hriech, je to prejav života. Keď sa rodí človek, tiež to rodičku bolí.
A v Bohu sa narodí každý človek. Len nie každý si rovnako oblieka svoje telo na svoje ruky, nohy, hlavu, brucho, ústa, oči, uši, či vlasy. Úrodu prinesie len to semeno, ktoré odumrie.
Nakoniec, kto zvestoval Panne Márii, že počne syna? Otec. Prišiel sa narodiť.
Boh ako odpustenie, cesta, pravda a život. Kto verí v Ježiša Krista, bude mať život večný. To je ospravedlnenie človeka z viery a nie zo skutkov, na čo upozornil aj Martin Luther.
Takže Boh nechce utrpenie, ale lásku. A ten, čo ho nemal možnosť spoznať, nie je pohan a neveriaci, ak sa riadi v srdci prikázaným svedomím lásky ako kedysi Sokrates, ktorý pre svoj vnútorný hlas prijal aj rozsudok smrti s pokojom. Ale Panna Mária pod krížom s ľútosťou hľadela na svojho Syna, Pána a Boha poníženého na smrť.
Tento mamičkin pohľad, spojenie dvoch nevinných sŕdc, keď vás náhle v hrudi niečo bolí. Cit. A Ježiš Kristus jej šepol slová útechy: „Tvorím nový svet!“
Láska je aj trápenie. Najmä vtedy, keď bolesťou človek lieči zatratenie do večnosti. Božia matka ju tiež poznala, hoci bola horlivá kresťanka, Kráľovná pokoja.
Mária vedela, že kto požíva Kristovo telo a pije Ježišovu krv, prebýva v Bohu a Boh v ňom. Lebo ako dosvedčila svätá Katarína, Boh je v človeku a človek v Bohu tak, ako ryba je vo vode a voda v rybe. Tak sa stretol s matkou na krížovej ceste a to stretnutie muselo bolieť.
Mária sa narodila z Ducha svätého, preto má účasť na Kristovom zmŕtvychvstaní a v nebi ju korunoval za Kráľovnú nebies, druhú tvár po Otcovi. Keď je Otec, Syn a Duch svätý jedno. Mária vždy Panna prepašováva odvtedy v noci do neba nové duše.
Tie, ktoré sa k nej obracajú so synovskou láskou.
Nik sa k nej nespráva ako ohrdnutý milenec. Všetci ju milujú a Ježiš Kristus tiež. To je dvojaké prijímanie - telesné a duchovné.
Srdce tej panny šťastnej a požehnanej prerazilo sedem mečov bolesti. Ako inak by mohol Ježiš pripraviť pre každého kajúcneho hriešnika svoje telo a krv? Len živý chlieb a horúca krv ako prítomné telo na omši môžu v priebehu tisícročí uľahčovať vždy nové a nové kríže ľudstva .
Boh pozná slabosť človeka v boji s kopami blata a s novými trpiacimi bojovníkmi. Preto poslal sám seba v podobe vlastného Syna, aby si vzal od Svätého Ducha telo. To, čo bolo dané Márii Panne.
Toto telo sa obetovalo pre blaho tiel iných smrteľníkov, ktorí vzišli zo zeme zaliatej Božou krvou. Z Krista sa po ukrižovaní narodil nový človek. Svätý Duch sa vylial na zem.
Z matkiných sĺz sa narodili mnohí, aby Máriu uvideli v sláve po návrate z výletu zvaného život, lebo len duch má život, telo je smrť. A smrti sa má dať to, čo patrí smrti. Bohu Božie.
Matkám sa vráti späť ich láska od detí. A najviac matiek spína ruky k tejto matke, ktorá na Ježiša hľadela s očami plnými sĺz, aby v tých slzách vykúpila všetky žiale úplne všetkých matiek za všetky časy na Zemi. Lebo pozná rovnaké utrpenie.