Stanislav Háber: Milan Lasica - Nepotrebujem zaháňať smútok

Rubrika: Publicistika – Co je psáno...

Ak sa nik nesmeje, komik odchádza
Ľudia choďte do divadla!


Herec, textár, dramatik, moderátor, spevák, komik Milan Lasica (66) znamená už pre mnohé generácie českých a slovenských divákov značku dobrej kvality. Exkluzívne poskytol rozhovor aj Pozitívnim novinám.


Tohtoročná dlhá zima už mnohých vyčerpáva. Máme málo slnka, ktoré by ľudí dobíjalo. Aký vy máte recept na zaháňanie smútku?
Nepotrebujem veľmi zaháňať smútok. No ak mám stavy nejakej melanchólie, tak si pustím primeranú hudbu, ktorá ešte tú melanchóliu podporí (smiech). Ale uľaví sa mi. Takže hudba je najlepší liek.

Momentálne sa predstavujete autorsky ako textár na novej platni Petra Lipu. Pustíte si teda tieto pesničky?
Teraz už nie. Púšťal som si ich, keď dokončil platňu. Vtedy som si to dva - tri krát pustil, aby som sa s tým oboznámil a aby som získal z toho nejaký pocit. A ten pocit sa po každom prehratí vylepšoval. Bol som spokojný a aj ohlas bol nečakane priaznivý.

Lipa je najmä džezový spevák, takže džez predstavuje pre vás nejakú osobitú kapitolu, alebo vám práve džez pomáha?
Džez som začal vnímať, keď som mal dvadsať rokov a robili sme práve v priestore terajšieho divadla - Štúdia L+S programy pre mladých ľudí. Vtedy to bola ešte Tatra revue, v ktorej účinkovalo niekoľko bratislavských džezových skupín a ako hostia džezmeni z Prahy i Brna. Vtedy som sa s džezom zrástol a stal sa mi blízkym. Lipa je síce džezový spevák, ale naše CD patrí skôr do oblasti populárnej hudby.

Posledné roky ste prespievali ako spevák piesne Františka Krištofa - Veselého.
Najbližší mi je swing. Je to základ všetkého, čo existuje v populárnej hudbe aj v džeze. Frank Sinatra a spol sú tí, ktorých mám najradšej.

Na českej scéne patrí k najznámejším uchovávateľom swingu Ondřej Havelka.
Pán Havelka patrí do skupiny ľudí, ktorí sa zaoberajú hudbou dvadsiatych - tridsiatych rokov minulého storočia v pôvodných aranžmánoch tak ako orchester, s ktorým som nahral piesne Františka Krištofa - Veselého a to Bratislava Hot serenades. Nie je to celkom swing, ale skôr sweet music. S Ondřejom Havelkom sme dokonca na jednom pódiu vystupovali v Trenčianskych Tepliciach a aj v Bratislave. Spolu sme si zaspievali pieseň Jaj, Zuzka, Zuzička.

V Českej televízii uvádzate program Kam zmizel ten starý song. Takže máte k hudbe ako komik veľmi blízko.
Tá relácia trvala dva roky, už to skončilo. Zaujímavá bola tým, že to boli rozhovory s textármi. Textári doteraz nikoho nezaujímali. Boli to rozhovory o populárnej hudbe, pesničkách, som textár a preto mám k nim blízko. Nie preto, že som komik. Poznám slovenskú i českú populárnu hudbu dosť podrobne za posledných minimálne päťdesiat rokov. Čiže som mohol klásť kompetentné otázky. Páčilo sa mi to. Ten program bol fajn. Škoda, že sa už skončil.

Nedávno som čítal vaše vyjadrenie, akoby byť komikom nebolo vnímané ako veľmi seriózne remeslo. No komikom nezvládne byť každý herec.
Neviem, či som to formuloval práve takto, že byť komikom nie je veľmi seriózne remeslo, o tom pochybujem. Naopak, byť komikom je veľmi náročné povolanie. Nemôže byť každý komikom, lebo keď ste hercom dramatických úloh, tak ak aj vám to celkom nejde, no tak vás obecenstvo z javiska nevyženie. Úctivo počká, na záver zatlieska. Ale ak ste komik a nejde vám to, nuž sa vám nezasmejú a odídete sám.

Momentálne vlastnou knižkou debutovala vaša dcéra Hanka. Aký je to pocit pre otca, ktorý sám celé roky tvorí?
Veľmi ma to potešilo. Bola v Manchesteri na štipendiu a začala z tohto prostredia písať celkom zábavné postrehy. Posielala nám ich domov. Povzbudzovali sme ju, aby písala ďalej a nakoniec sa ich nazbieralo na útlu knižku, ktorá teraz vyšla. Mnohí ľudia, ktorí ju čítali, povedali, že sa dobre pobavili. Tak to ma len teší.

To komično sa teda po vás podedilo?
Či je zmysel pre humor dedičný? Ak je to dedičné, tak som rád.

■ Alebo je to tým prostredím, že vy ste vytvárali komično doma?
Viete čo, aj prostredie je dôležité, ale človek asi musí mať v prvom rade v sebe ten správny pohľad. O tých istých veciach sa totiž dá písať aj vážne a aj veselo.

Ak vezmeme do úvahy vaše vyše 40 ročné divadelné pôsobenie s Júliusom Satinským, kde vidíte pokračovanie slovenského komediálneho žánru? Pritom na Slovensku sa nevyrába trebárs toľko filmov a komédii ako v Čechách. Máte teda dôstojných nasledovníkov?
To je pre mňa vždy ťažká otázka, lebo ja nemôžem sám o tých nasledovníkoch rozhodovať. O tom musí rozhodovať publikum, či budú nejakí známi komici fungovať. Na to ja žiadny vplyv nemám. No myslím si, že fungujú, aj keď neviem, či by som o nich mal hovoriť ako o nasledovníkoch. Každý má svoj štýl a každý je iný. To je veľmi dôležité. Je pravda, že sa dnes ľudia v televízii ťažko presadzujú, no na druhej strane treba povedať, že pred šesťdesiatimi rokmi televízia nebola a komici boli. Preto by sme si mali položiť otázku, prečo všetko vnímame len cez televíznu obrazovku a to, čo sa na nej neobjaví, to neexistuje.

V Čechách bola legendárna komická dvojica Voskovec-Werich. Na Slovensku Lasica-Satinský. Dnes sme svedkami televízneho maniactva, viď reality šou, nuž nestratí sa komika?
Komické dvojice sú vzácne. Vznikajú raz za čas. Možno raz za niekoľko desaťročí vznikne taká dvojica. Vyžaduje to spoluprácu, podriadenie, solidaritu, sebaobetovanie, kompromisy - to sú všetko veci, ktoré ľudia neradi robia. Ale pokiaľ ide o individuality, tak tie vždy budú. Napriek tomu, že vždy hovoríme o tom, ako tých možností nie je veľa, nielen že sa rozširuje paleta tohto žánru na Slovensku, ale sa aj spestruje. Popri tom je veľa banálneho, konvenčného, či zastaralého humoru, to nepopieram. No veľa je aj humoru, ktorý je moderný a pred časom by ho na Slovensku nikto neočakával.

Na Slovensku a v Česku prežívame "boom" reality šou. Ako sa na nich pozeráte ako komik a tvorca?
Ja sa na to nepozerám, mňa to nezaujíma. Nechcem tým povedať, že by to nemalo existovať. Hovorím to preto, lebo sa k tomu nemôžem celkom kompetentne vyjadriť. Neviem celkom presne, čo je vo veci a o čo vlastne ide. Čo na týchto programoch divákov zaujíma, ale niečo to asi bude, lebo inak by tie programy neexistovali, ak by sa na to ľudia nedívali. Priniesla ich doba.

Možno nejaké stotožnenie. Sú tam obyčajní ľudia. Možno ako keď v starom Ríme gladiátori spolu bojovali a ľudia sa na nich chodili pozerať. Teraz bojujú o milióny. Vo vašej dobe pred rokmi ste ten ľudový občiansky humor stelesňovali ako komici poľudšťujúci život. Preto sa vás pýtam na tento žáner dnes.
Neviem, ako by sa mi to malo pozdávať. Nepozerám to, ale ak spomínate gladiátorov, tak to predsa len bolo trošku iné. Bola to síce v tých časoch zábava, ale išlo tam o život. A o čo ide v týchto reality šou? Ide tam o milióny... (smiech)

Lepší prímer na gladiátorov bude asi hokej...
No áno, lebo hokej je naozaj taká zábava, že ide často aj o život.

Prepáčte za boľavú otázku, ako sa vyrovnávate so stratou zosnulého pána Satinského? Šlo by v tom pokračovať v nejakom inom projekte?
Ja už ťažko môžem pokračovať v nejakej komediálnej dvojici. To asi nepôjde. Snažím sa nejakým spôsobom fungovať v divadle aj bez Jula. Nakoniec, fungoval som popri ňom v divadle aj v časoch, keď tu bol. Aj vtedy som mal samostatné projekty. Teraz, ak budem mať chuť, sa teda snažím rozvíjať samostatné plány.

V Čechách roky svoju manéž viedol sám Bolek Polívka, i vy ste v nej boli, mám na mysli teda takýto samostatný projekt aj u vás.
Ak myslíte televízny program, nuž o tom som nerozmýšľal. Odkedy sme skončili so Satinským televízny program Všetci sú za dverami, ktorý sme robili viac ako šesť rokov, odvtedey som neuvažoval o inom televíznom programe, ktorý by bol pravidelný. Vystupujem akurát v programe 7 s. r. o., to je všetko.

O vaše divadlo je stále záujem, ale televízia je predsa najmasovejšia kultúra...
Televízia na jednej strane robí dobrú službu a na druhej strane veľmi zlú službu. Mladí herci, ktorých je veľa, majú smolu. Ak sa nezjavia v televízii, tak o nich nikto nevie. To je podľa mňa nespravodlivé. Nedá sa však povedať, že by za to mohla iba existencia televízie. Skrátka ľudia by mali chodiť do divadla. Mali by si uvedomiť, že okrem televízie sú ešte aj iné možnosti kultúrneho vyžitia.

Vy ste pružne reagovali na vývoj doby, veď využívate internet. Mohol by sa stať alternatívou?
Nevyužívam internet. Ja som do Pozitívnich novin začal prispievať len preto, že ma o to požiadal pán Ondřej Suchý a veľmi rád som mu vyhovel. Internet inak nevyužívam. Je to chyba, ale s internetom je to ako s mobilom. Je to dobrý sluha, ale zlý pán. Poznám ľudí, ktorí pre internet už ani nevyjdu z domu, lebo nemajú kedy. Až tak ich zamestnáva. Takisto je to, keď vás začne používať mobil a nie vy jeho. Vtedy ste stratený. Nevyhýbam sa internetu, ale moje technické predpoklady sú mizivé. Som rád, ak môžem používať počítač namiesto písacieho stroja a sem - tam poslať niekomu, alebo od niekoho prijať mail. To je zhruba všetko.

Českí satirici vašich skúseností, trebárs Jiří Suchý, alebo aj Ondřej Suchý, ako vidno internet prijali.
Myslím, že obaja by protestovali, keby sme ich nazvali satirikmi. To by sme im krivdili. Obaja sú veľmi sympatickí ľudia a kedykoľvek sa s nimi rád stretnem, aj keď to, bohužiaľ, nie je často. O Jiřím Suchom je zbytočné niečo hovoriť, lebo by sme ho len vychvaľovali. Určite znamenal pre mnoho generácii strašne veľa aj ako textár, aj ako komik. Pán Ondřej Suchý je veľmi sympatický svojou snahou uchovávať to, čo kedysi existovalo. Píše o starých českých filmoch. O slávnych českých hercoch z tridsiatych rokov. A to považujem za veľmi dôležité. Myslím si, že to je niečo, z čoho by sme sa aj my, Slováci, mali poučiť. My máme často tendenciu ignorovať našu vlastnú minulosť. A potom nariekať, že sme nikdy nič nemali.

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 16. 03. 2006.