Milan Markovič: Nie som ten správny do jedného šíku
Rubrika: Literatura – Fejetony
 Starostlivo nacvičené hromadné vystúpenia cvičencov či inak uniformovaných ľudí som nikdy neobdivoval, ba ani nepochopil. Nechcem sa vracať k norimberským mnohopočetným zovretým útvarom volajúcim na slávu veľkého vodcu; napokon u vojska sa tie pravidelné formácie dajú ako-tak pochopiť, hoci dnes sú už asi ťažko použiteľné v boji, keďže mušketieri a kopijníci sa už dávnejšie zasekli kdesi v histórii. Ale či už je to pochodový tvar alebo presne na značkách postávajúce cvičenky s obručami či iným náradím, neviem to obdivovať, ba v situácii, keď som bol kedysi ako žiačik sám určený za cvičenca, som sa aj trochu hanbil. A nie že by som inak, či dokonca horšie mával rukami ako ostatní. Len som sa akosi – skôr podvedome – cítil ponížený. Mal som rád učiteľov, ktorí do mňa vštepovali vedomie, že som človek rozumný a naučili ma to aj po latinsky. Uvedomoval som si, že každý z nás je iný, zvláštny, jedinečný a že vlastne iba to je na ľuďoch pozoruhodné. Lenže na tých spoločných formovaných vystúpeniach to vedomie z nás iní zas vytĺkali. Viem, že spartakiády či podobné „všesokolské“ akcie mali vzbudiť predo-všetkým záujem o telesnú výchovu. Nie som presvedčený o tom, že ten zámer vyšiel. Skôr sa mi často zdalo, že podobnými podujatiami smerujeme k vytvoreniu novej odrody – človek stádovitý. Človek je tu naprogramovaný ako celkom málo významná súčiastka akéhosi kombajnu a jeho jedinou ambíciou má byť vytvorenie prekvapujúceho živého obrazu. Niet pochýb o tom, že minulý a dúfam, že prežitý systém nenávidel individuality. Horšie je, že doteraz sme sa celkom nevymanili z podozrievania výnimočných ľudí z čohosi, čo je nežiadúce len preto, lebo to nie je dané každému. A rovnako ustavične sa radi vraciame do onoho stádovitého obdobia, keď hromadne tlieskame (a nielen ako platený komparz), keď na pokyn „moderátora“ vyrábame umelý smiech, aby bolo čo použiť v inak nezábavnom programe, keď sa ochotne stávame súčasťou takého či onakého všeobecne tolerovaného podvodu. A je dosť iných príkladov na to, ako sa zdráhame prejaviť sa ako individualita. Je to divný stav. Stav, v ktorom je nám vlastne druhá signálna sústava na príťaž. |
Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 30. 11. 2009.
