Milan Markovič: Nebojme sa trápnych rozhovorov!
Rubrika: Literatura – Fejetony
 Rozhovor, taká bežná vec! – poviete si. Čo svet svetom stojí, sa ľudia zhovárali. Dokonca aj takí, čo rozprávať nevedia. Ba čo viac, istý druh rozhovoru vedú aj zvieratá a veru aj hmyz, prinajmenšom o včelách je to dostatočne známe. A keď som raz popri dunajskom ramene uháňal na bicykli pred mračnom komárov a modlil sa, aby mi práve v tej chvíli nespadla reťaz, ťažko by ma bol dakto presvedčil o tom, že sa na mne tá háveď nedohovorila. Nuž a o človeku škoda mlčať. Je to tvor spoločenský, a teda viac či menej zhovorčivý. Asi aj ten osamelý pustovník v horách sa z času na čas porozpráva – keď už nie inak, tak aspoň sám so sebou. Aspoň sa nepoškriepi. Či už radi či neradi, každodenne vstupujeme do nejakého dialógu. Podľa mňa by dokonca mala existovať veda o rozhovoroch, nejaká dialógológia – do znie dosť akademicky, nie? A možno aj ďalší výskumný ústav by sa uživil... Spomedzi všetkých možných rozhovorov chcem dnes upriamiť pozornosť na rozhovory trápne. Rodia sa napríklad pri stretnutí s človekom, ktorý sa k nám vehementne hlási, ba kričí na nás cez ulicu, objíma nás, pozýva na kávu, samozrejme, tyká nám a my sa za živý svet nevieme odhodlať povedať mu, že si naozaj nespomíname a že si nás veľmi pravdepodobne s niekým splietol. Viem, asi nenáležite zovšeobecňujem. Človek, ktorý sa z trápnej situácie nechce dostať do ešte trápnejšej, sa opýta, kým je ešte čas: - Prepáčte, prosím, odkiaľ sa my vlastne poznáme? Lenže my zanovití patríme k ľuďom, čo sa nepriznajú, že im asi už zlyháva pamäť a tak radšej čušíme, tiež sa okázalo tešíme a len sem-tam opatrne zasondujeme nesmelou otázočkou v snahe poodhaliť inkognito neznámeho zná-meho. K extrému dochádza vtedy, keď sa ten zúfalec sám nakoniec prizná, že došlo k omylu a s niekým si nás pomýlil. Môj názor: v takom prípade už treba vydržať do konca a neprijať ponúknutú remízu. Dotyčnému treba tvrdiť, že to je teda škoda, že si také čosi myslí, lebo my ho poznáme a dokonca veľmi dobre a že nechápeme, prečo jeho vzťah k nám odrazu tak ochladol. Tým ho privedieme do strašidelnej neistoty, ale tak mu treba, aspoň si nabudúce dá lepší pozor a nebude otravovať nevinných pocestných! |
Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 18. 01. 2010.
