Milan Markovič: Návštevy
Rubrika: Literatura – Fejetony
|
|
 Návštevy Nadobudol som dojem, že ľudia už akosi menej chodia na návštevy. Alebo sa mi to len zdá a podľa seba posudzujem? Pamätám si, že v rokoch dávnejšie minulých mali k sebe ľudia tuším bližšie. Ako dieťa som však touto skutočnosťou nebol nadšený; navštevovali sme totiž nie mojich známych, ale známych a kamarátov mojich rodičov. Vidina tohto typu návštev ma prenasledovala ešte dlhé roky. Proti prírode bolo na tom všetkom hneď to, že moja dobrá mama ma na ono popoludnie vytrhla z kolektívu nádejných futbalistov pod starou hruškou pred domom, umyla ma, zalepila odreniny (bol som totiž brankár, a veľmi obetavý), učesala (hoci akýkoľvek účes mi vždy držal ako-tak pohromade iba namokro) a vyobliekala do sviatočného a to sa už nesmelo zašpiniť. Ku cti mojej matky a jej dobrého vkusu nech však slúži, že som nikdy nenosil takzvané matrózky, čo bol ešte pred necelým polstoročím – neviem prečo - vrchol elegancie v detskom odievaní. Nevinné dieťa v takomto „oháknutí“ predstavovalo nie príliš vydareného námorníka-čakateľa a k stopercentnej paráde mu chýbala už hádam len kotva na motúze.  No a potom sme už – čistí a vyobliekaní – niekam šli a ja som musel bozkávať postaršie tety, čo robím dodnes nerád, hrať na klavíri a niekoľkokrát odpovedať na otázku, či mám radšej otecka alebo mamičku. Dlhé roky od tých čias v krásnej literatúre, v lexikónoch i v literatúre faktu márne hľadám hlúpejšiu otázku. Odhliadnuc od týchto chmúrnych reminiscencií dnes občas nejakú tú návštevu absolvujem, ale väčšinou len v rámci rodiny. Lebo sa tuším vystupňoval význam onoho známeho „všade dobre, doma najlepšie“, v čom sa neskrýva vždy len óda na vlastný príbytok, ale možno aj isté pochybnosti o navštívenom obydlí, o jeho útulnosti, pohode, skrátka o možnosti cítiť sa aj inde ako doma. Pravda je, ona tá pohoda nezávisí len od úrovne toho príbytku a neživých predmetov v ňom naukladaných. Sedeli sme predsa už aj v excelentnom interiéri zaborení do fínskeho ušiaka, obklopení Rembrandtom, martellom a vydráždeným domácim kinom, a predsa sme sa niekoľko ráz čo najnenápadnejšie pozreli na hodinky. A inokedy sa nám za nič na svete nechcelo z nie príliš vykúrenej izbietky, kde aj pri pollitri ríbezľového bolo stále o čom hovoriť a bolo nám fajn. A nielen vďaka tomu vínu. A tak si skrátka myslím, že niet cudzích bytov. Sú len cudzí ľudia. A tí ako keby pribúdali o to rýchlejšie, o čo zriedkavejšie k nim hľadáme cestu. |
Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 19. 03. 2009.
