Byť pribitý na kríž

Všetci sme pribití na kríž vlastných starostí. Kladivo, klince, skrížené brvná za naše hriechy na skutočnom dreve prežil Ježiš Kristus, čo si pripomíname aj v jedenástom zastavení Krížovej cesty. Koľkí sa križujeme pre ten div, čo podstúpil na kríži, kam ho pribíjali klincami?
Pri každom prežehnaní akoby sme brali z jeho bolesti, lebo tým dokazujeme, že nebola zbytočná ani pre nás. Kristovo telo pocítilo fyzické útrapy našich hriechov. Pozerá sa na nás tak, ako hľadí sám na seba.
Preto sa aj my máme dívať na Boha tak, ako by sme sa pozerali na seba. To my sme vystretí na kríži, do nás vnikajú klince na rukách a nohách. Nám na hlavu založili tŕňovú korunu a okolo bedier nechali kus súkna.
Pýtame sa, kde je vtedy Kristus? S nami, v našich srdciach. Vzývame ho ako Božské srdce Ježišovo.
To je Boží chrám. Vybudoval ho pre nás. V ňom hľadáme všetky poklady múdrosti, poklady vedy a poznania, ľútosti, ale i radosti a ďakovania.
Ten pohyb rukami, keď sa žehnáme a prenášame na seba kúsok z Boha. Môžeme ho vidieť, cítiť, hmatať, milovať zo všetkých pórov zeme, vzduchu, vody, ohňa, univerza, lebo všetko okolo nás žije, dýcha a miluje nás Božou vôľou. Taký je zmysel existencie.
Vo chvíľach, keď klince katovali Božie telo, iste myslel na všetkých, ktorí chceli po ňom vykročiť, ale sa i báli, neboli hneď svätcami, ale niesli živú pochodeň slova. Ako mnohí kazatelia, umelci, spisovatelia, maliari, sochári, vedci, herci, ale aj siroty, vdovy, mnísi, otroci, bedári rovnako, ako miliardári, mocipáni, králi? Smutne tragické ľudské panoptikum s najhroznejším zo všetkých trestov - s trestom večne sa opakujúceho hriechu.
Pravdaže, boli a budú takí, čo sa spod tohto jarma oslobodili už za ľudského života. Dosiahli najkrajšie bohatstvo, než si kto vie kedy predstaviť a než vie kto kedy užívať.
Pribíjanie na kríž, jedna z najhorších potúp, ako sa človek odplatil Bohu za to, že ho stvoril.
Ale je to cesta spásy, bez týchto klincov, dvoch brvien a ľudského dobitého tela by človek nikdy nepochopil, že utrpenie a Krížová cesta je najväčšia láska od Boha. To je ten večný egoizmus v nás. Tá šialene plápolajúca pochodeň, ktorá nás stravuje a páli, užiť si život, hmotu, radosti!
Je život večný odriekanie? Nie, život večný je tá pravá hodnota, to je tá maškrta, ktorá nám uniká priamo spred nosa. Musíme si dokázať odpustiť odpustenie, očistiť sa od nánosov vlastného vnímania sveta.
Kto bude hľadať stratené poklady v tme, keď si môže zasvietiť? Iba blázon. A lúče Božieho svetla sú tie, ktoré spasia svet. Preto Krista pribili, nehneval sa za to, bolo to súčasťou Božieho plánu. Miloval aj tie vojensky nemilosrdné ruky, ktoré vkladali do úderov kladiva čo najväčšiu silu.
Chceli ho ponížiť a zabiť. Boli to Božie ruky, to on ich vymodeloval a vložil na svet. On vedel, že budú chcieť zabiť Boha.
A ktorí z ľudí ho denne nezabíjajú? Ten, kto sa prihlási, že tak nerobí, je z nich všetkých možno najväčší vrah. Spravodlivosť sa nachádza vo viere, v nej je všetko ospravedlnenie.
Skutky pokánia sú znakom viery, sprevádzajú ju na kľukatých cestách ľudského života.
Aj Boh kričal: Eli, eli, lama sabachtani! Aby nám mohol povedať - dokonané je!
A svetlo obostrela tma. Muselo to tak byť. My sme odjakživa už narodením deti Božie, len Boha nevidíme.
Sme teda ochudobnení o jeden osobnostný zmysel. No mohol by sa preto na nás hnevať?
Nie, on nás miluje. Všetky ruky, aj tie, čo mal jeho kat.
Koľkí z nás sme Boha každodenne zabíjali? Čo je naozaj zlé, ak sa rozhodneme brať spravodlivosť do vlastných rúk. A odôvodňujeme to tvrdením, že nami páchané zlo prinesie iným slobodu a uľahčenie spod trápenia.
Kde nachádza človek túto istotu? Či nám Boh v prikázaniach niekde napísal, že môžeme zabiť? Žiadna vojna, naším pravým osudom je len mier.


Umrieť na kríži

Zomrieť nie je ťažké. Je to prechod zo smrti tela do života ducha. Mnoho ľudí to nechápe a bojí sa smrti.
Aj Ježiš Kristus zomieral na kríži v tele človeka, čo nám pripomína dvanáste zastavenie Krížovej cesty. Obliekol si ľudské telo, lebo človek si obliekol Božskú dušu. Trpel a zomrel ako človek, preto kričal na otca, prečo ho opustil.
Každý sa má trpezlivo pripravovať na smrť – na zrkadlový obraz. A v ňom uvidí sám seba.
Boh nemôže žiť ako človek s božskými vlastnosťami.
Je to pekná predstava. Mnohí sa cítia byť bohmi. Je to ťažký hriech, lebo majú len jedného Boha a tomu sa majú klaňať.
No nepočúvajú hlas srdca a rozumu. Skutočne Boží sú tí, čo sa rozdávajú až do krajnosti. Tak ako svätá Alžbeta Uhorská - Durínska, keď napísala svojmu otcovi a vtedajšiemu kráľovi Ondrejovi II.
Volal ju na kráľovský dvor, aby nežila v biede s deťmi vo vyhnanstve, keď ju neprávom zbavili trónu. A nik jej pod hrozbou trestu nesmel pomôcť. Ani tí, ktorým ona roky slúžila a verne im pomáhala, teda chudobní a biedni, či chorí.
Otcovi odpísala, že ona je v chudobe šťastnejšia, ako je jej otec a kráľ šťastný v bohatstve. Hmota slúži len vtedy, keď zázrakom oslobodzuje duše od závislosti na nej. Môžeme hovoriť aj o iných svätých a blahoslavených, čo by bol dlhý zoznam.
Kristus trpel tri hodiny na kríži a možno už na nich myslel, že tam budú s ním. On je jedno. To jedno, do ktorého sa všetko vracia.
Aj minulosť rovnako, ako budúcnosť. Rozlíšiť tieto dva pozemské časy pre nás nemá zmysel. Boh vidí a vie, čo bude, lebo je Boh.
Preto dávno pred svojim narodením dal Mojžišovi, nech vyzdvihne na púšti hada a tak bol vyzdvihnutý aj Ježiš. Príbeh o dvoch lotroch, čo sú vedľa neho ukrižovaní, pozná hádam každý. Ako sa mu jeden posmieval, hoci tiež zomieral a druhý ho prosil, aby si spomenul na neho v kráľovstve svojho otca.
A Kristus mu to sľúbil. Ten lotor mal silnú vieru, a bol ospravedlnený práve pre ňu. Pre svoje skutky bol ukrižovaný, ale pre vieru skrz Ježiša spasený.
Je nesprávne sa pýtať, či teraz aj my môžeme robiť zlé skutky, ak máme silnú vieru, že nám odpustí. Nie! Máme silu vzdorovať pokušeniu a ak nie, modlime sa, aby sme mali silnú vieru ako spomínaný lotor na kríži na Golgote.
Boh nám radí stále v každom okamihu nášho žitia. On je náš hlas vo svedomí a bude posudzovať naše hriechy i silu našej viery. Hovorí nám, že hrešiť nemáme, hoci ten kto žije na Zemi, hreší neustále.
Je to zákon plynúceho času. Na to máme jeho premenené telo na oltári, aby sa naša duša mohla znovuobnoviť. On smrťou obrezal celé ľudstvo.
Ukázal pokoleniam, že ak bol schopný znášať všetky muky ako náš Boh a Stvoriteľ, tak si nezúfajme v žiadnej situácii ani my, jeho diela. Nemáme sa čoho báť. Hlina sa vráti späť hrnčiarovi, aby z nej vymodeloval ďalšiu nádobu, do ktorej nazrie, až sa znova narodí - človek.
Taký je kolobeh života. Musel zomrieť potupnou smrťou bez nádeje na záchranu v ľudskom ponímaní tohto významu, aby sme my mohli spokojne ďalšie tisícročia zomierať, lebo vieme, že cez Kristovu cestu sa aj my dostaneme späť k Bohu, odkiaľ sme vyšli. Zomrel, aby ste my na veky mohli žiť.
Predstavme si, že by ho neukrižovali na Golgote. Že by mu nedali tŕňovú korunu, neprebili mu ruky, nohy, nepreklali bok a nedali by mu piť ocot. Ako by sme mohli žiť s pocitom, že sme žili len pre biedu, starosti, trápenie, muky a bolesti?
Tou cestou prešiel pre nás! Aby sme stále žili a nevzdávali sa nádeje, lebo tá nás spasí po smrti. Zráta sa, kto jej koľko mal, keď bolo najhoršie a doľahli na nás najťažšie skúšky bytia.
Ako inak si predstavujeme svoje snaženie na Modrej planéte? Že tu prežijeme v teple a pohode bez starostí a trápenia? To nás nemusel potom stvoriť na svoj obraz.
On sa trápil za naše hriechy. Miluje nás a existuje len pre nás tak, ako my jestvujeme z Boha. Je na dosah našej ruky a mysle. Raz sa stretneme. 

 Pokračování 08. 04. 2007