Srdce nie je párový orgán. Aká škoda! 

Mať tak ešte druhé srdce, ako napríklad pľúca, alebo obličky, to by bola vec.

Trochu by možno bol problém, čo z citov a funkcií uložiť na stranu pravú a čo na stranu ľavú, ako rozložiť, do ktorej by prúdila krv odkysličená a z ktorej by prúdila späť krv životodarná, okysličená ale keď už to máme prírodou rozdelené i v oblasti hemisfér mozgu, ktorý, beťár, často môže práve za bolesti a drobné ťažkosti srdca; myslím, že by sme sa s tým dokázali vyrovnať.  

Kto vie?  

Možno, ak by jedno srdce plakalo kvôli sklamaniu, či podrazu, tak to druhé by mohlo mať silu mu do toho rozprávať, rozveseľovať ho, prípadne mu dávať rady k chabej úrovni neprirodzeného výberu ľudských sklamaní a vášní. I keď ako tak uvažujem a čítam to, čo píšem, príbeh Dr. Jekyll and Mr. Hyde by nebol v dôsledku tohto faktu asi len vymysleným príbehom ťažkej schizofrénie a strašili by nás i onakvejšie príbehy.

Ale, kto vie?

Na každý pád, až by prišiel srdcový infarkt, prosto by jedno srdce ťahalo za dve, kým by sa to druhé neuzdravilo. Jednoduché, nie? Veď príroda sama, po tom, čo jej my ľudia spôsobujeme, má kvantá podobných riešení na to, aby prežila. Pozrime len na vypálené lesy, moria plné ropy, vzduch plný plynov, rieky ako stoky!

A predsa, žijú. No, niekedy živoria...

Ale nie je to ich vina.

Ah, ale vráťme sa k srdcu.

Veď sa len pozrime na to – aj ťahajú dnes dve srdcia tak, že jedno precuje a druhé sa fláka, tak to zväčša vyzerá, že jedno sa trápi a druhé letí kamsi preč, jeden člověk bojuje a druhý dvíha ruky navrch ešte skôr, kým začne aký taký boj.

A okolie plače.

A nielen okolie plače.

Je to veľmi nedokonalý súboj sŕdc.

Oh, a ... a ani rana do srdca by potom nemala až také vážne následky, ak by sme mali srdcia dve.

Len Amor by sa asi nalietal a nastrieľal a v inštitúcii zaľúbenosti by čoskoro dal výpoveď bez udania dôvodu.

Zoberme to na druhej strane tak, že sme ľudia  a už by sme sa mohli naučiť nezvaľovať svoje prehrešky, slabosti i veci od podstaty krásne, na nejaké vyššie sily a mohli by sme si zušľachťovať ich moc, krásu a účinnosť sami.

Ale i tak je to škoda, že srdce nie je párový orgán.

Veď pozrime sa na to, napríklad v histórii starovekých indiánskych kultúr v strednej a južnej Amerike hralo obrovský obetný význam. Nebolo zriedkavým javom, keď pri ceremóniách bolo práve srdce vytrhávané z hrudi jako tepúca obeť, majúca privolať ktovie vlastne presne čo? Upokojiť bohov, zúrodniť úbočia, privolať dážď, zastrašiť bojovného nepriateľa... ? Ľudia si príčiny a následky svojich pohnútok vysvetľovali a vybavovali rôznymi spôsobmi.

Existovali i kočovné kmene, ktoré konzumáciou surového srdca verili, že vďaka jeho chrabrosti vojde do nich sila ich protivníka.

Každopádne srdce ako symbolikum hralo vždy v histórii obrovskú úlohu; hm, a asi skutočne práve preto, že už žiadne iné tak silné a hladko neulapiteľné nepochopiteľno vnútra nie je k dispozícii ako náhrada.

Dnešná medicína samozrejme svoje metódy náhrad má, ale i pri chápaní anatomických javov je zvláštne, že práve obsah sa pri výmene obalu až tak prudko nemení.

Nie je nakoniec srdce ako prapodstata všetkých srdcových záležitostí niečo úplne iné v našom tele, než ako tá životodarná pumpa poháňajúca naše telo vpred?

Kde vlastne srdce nakoniec leží?

A nie je predsa len párový orgán?

Časť života predsa dokážeme žiť samostatne, až kým nedospejeme,  potom sa snažíme hľadať nejakú oporu v srdci inom. Často s veľmi rozporuplným výsledkom.

A to ma nabáda k myšlienke: Nie sme nakoniec ako deti, čo sa srdca týka, silnejšími?

Ako deti máme totiž vo veciach srdcových jasno a bezoblačno.

Dokážeme sa smiať, spontánne bozkať a objímať a je nám to prirodzené a čisté. Ako dospelí sa za takéto prejavy často až hanbíme a snažíme sa ich každopádne skryť ako slabosť a ak, tak začíname nesmelo a rozochvene .

Samozrejme, výnimky sú v každej sfére.

Výnimky však nikdy netvorili svet.

Vyzerá to tak, že v detstve to svoje druhé srdce asi niekde máme, ale v priebehu „životného zmúdrenia“ to srdce strácame, či zabúdame kŕmiť a ono postupom času odumrie, zanikne, utlmí sa.

Kto vie?

A čo tak skúsiť byť z času na čas zase opäť deťmi a skúsiť sa hrať a hľadať svoje druhé, párové srdce?

Ach, viem, je to len rozprávka.

Ale, nebolo by krásne, ak by srdce bolo párovým orgánom?

Že je ... ?

 

foto © Petra Tomisová

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 02. 01. 2007.