Neužiť plody svojej práce

Ukladanie do hrobu nie je človeku milé nikdy. Pripomína mu to vlastné zloženie kostí, návrat do hmoty, z ktorej Boh umiesil naše telá. Prečo sa niekto čuduje, ak Kristus telo, v ktorom sa zo slova narodil, nikdy neopustil?
Ani v smrti a ani po nej, čo si pripomíname v trinástom zastavení Krížovej cesty. K otcovi na nebesiach sa vrátilo len to, čo bolo jeho. Lebo on je aj to, čo nie je, teda hmota????.
Lebo duch je život a Kristus je cesta, pravda, život, lebo je duch. Boh je slovo, myšlienka, nezvážiteľná energia, najväčšia sila. Preto zomrel na kríži, aby hmotu posvätil svojím duchom. A ducha v nás povzbudil, lebo ak zomrel Ježiš, prečo sa smrti bojíme my?
Boh sa ponížil na smrť. Ukázal nám cestu, že smrť je súčasť života. Je to vyvrcholenie, zloženie z kríža a nie zloženie kríža.
My tiež nesieme svoj kríž a raz nás z neho zložia, nie my ho zložíme. Nerobme to, keby sa nám zachcelo položiť ho samým. To, o čom my rozhodujeme, nebýva vždy pravdivé.
Máme oči zalepené hmotou, málo sa pozeráme srdcom, kde nám schoval do hrude dušu. Niektorí posmeškári sa pýtajú, aká duša je v srdci, ktoré pri transplantácii zachráni chorému život. Veď nám to už dávno ukázal, že srdce nie je orgán, ktorý vyberieme jednému z hrude a vložíme druhému s tým, že prenesieme aj jeho dušu.
Duša žije v chráme srdca, ktoré nám bije v hrudi v podobe matérie. Otec a Syn sú jedno. Všetko sa vracia do jedného a my sa pýtame, kam sa vracia jedno?
Do toho kamenného hrobu, do ktorého ukladali telo zabalené v plátne a natreté vonnými olejmi. Za tú skalu, čo privalili k hrobu. Tam je jedno, lebo my - Otec a Syn - sme spolu.
My nie sme tí, ktorí prichádzajú a odchádzajú, my sme tí, ktorí trvajú a trvali aj predtým, než vzniklo hmotné telo človeka. Preto nás mohol spasiť všetkých. Aj tých, čo zomreli dávno pred Kristovým príchodom na svet, lebo bol ešte skôr, než tento svet vznikol.
Na to slúži trináste zastavenie, aby sme pochopili, že je našou súčasťou. Sme jeho bunkami mnohovrstvového tela ľudstva. A to bez ohľadu na to, či si to uvedomujeme alebo nie.
Veď ten, čo nás stvoril, nás nemôže ospravedlniť za to, ako sa k nemu správame, ale akí sme sami o sebe. Ospravedlňuje nás vďaka viere, nie pre skutky. To by bolo potom pre niekoho jednoduché.
Vykonávať skutky a srdcom slúžiť inému bohu. Dajte mu len svoje srdce a skutky nám už potom samé od seba pripočíta k dobru. Čo by inak robil s dušami, ktoré sú jeho súčasťou jedného, keby tieto duše neospravedlňovala viera?
Musel by nám ich z tela vytrhnúť a zavrhnúť. Mnohí sa hnevajú, že potom skutky nie sú dôležité. Ak Bohu patrí naša duša, ako môžeme konať zlé skutky?
Dobré činy sú sprievodným javom, potvrdením toho, že Bohu bezvýhradne patrí naša duša tak, ako zlé skutky svedčia o opaku tohto tvrdenia. Preto nám v evanjeliu vraví, nebojte sa, ak mu dáme svoje srdce, on nás ospravedlní. Nevytrhne nás zo svojho srdca.
Giovanni Boccaccio to pochopil, keď v Dekameróne opísal príbeh skazeného kupca, ktorého po smrti omylom vyhlásili za svätého. Áno, Boh ospravedlní veriacich z falošného svätého nie pre kupcovu skazenosť, ale pre vieru tých, ktorí ju doňho hoci aj omylom vložili. Boh skúša pochybovačov, či veria v neho, alebo neveria len pre chyby niekoho iného.
Skladanie z kríža znamená, že Božia Matka trpela. Ako by mohli trpieť iné pozemské matky pre svojich synov, ak by pre svojho syna netrpela aj Božia Matka? Lásku ospravedlní len láska.
A matku pochopí zasa len matka. To je tá pravá cesta lásky. Cez matku sa rodí Syn.
A Syn svojou smrťou zachraňuje matku, ktorá pre ňu trpela a za to dosiahla spásu pre všetky matky až do konca vekov. Lebo Boh nám nedá toľko trpieť, aby sme to nevydržali. My ste tí, ktorých tlačí ten ich najvlastnejší a najťažší kríž pre ich život.
Hádam by sme nechceli trpieť pre cudzí kríž ako Kristus? Preto nesme svoj osud tam, kde nás čaká cieľ.

Ostať bez ľudskej nádeje

K základom vzkriesenia Boha patrí to, čo dokázal z Kristových učeníkov svätý Tomáš. Keby on bol veril, že vstal z mŕtvych, aj keď ho nevidel, pripočítalo by sa mu to k dobru. Viac sa mu však pripočítalo, že neveril preto, aby uveril.??????
Aby všetci po ňom videli, že veriť vo večne živého Boha je nielen možné, ale najmä potrebné, lebo je to pravda. A poznanie pravdy človeka vždy oslobodí. Preto neveriaci Tomáš po Kristovom vzkriesení šiel po ceste, ktorá vedie človeka k spáse.
K tej spáse, ku ktorej nás priviedol tým, že pred ľudskými očami ožil a s telom vystúpil do neba. Aj pre nás je táto cesta pripravená. Hovoriť o príkladoch možno v mnohých prípadoch.
Spomeňme najmenšieho z bratov - svätého Františka z Assisi. Pochopil do dôsledkov Ježišove slová. Pochopil, že naozaj chudobný príde do nebeského kráľovstva.
K tomu viedol aj svojich v reholi, kde najvyššie miesto nazval najnižším. Lebo tak to je v skutočnosti. A toho, koho nakazil zlý duch, ľutoval a považoval za chorého.
Neodsúdil ho. Viera do dôsledkov. Tak ako u Matky Terezy, ktorá naplnila proroctvo Františka z Assisi, že nie slová, ale činy chce Boh.
Preto sa vybrala medzi najväčšiu chudobu, aby krížom spasila svet. Ku Kristovmu zmŕtvychvstaniu patrí premieňanie chleba do Kristovej podoby. Tak ako to pochopil František z Assisi, že Boh svoje telo dáva do podoby niečoho tak prostého a obyčajného.
No bez chleba je život biednym živorením. Potrebuje ho rovnako boháč ako chudák. Ale rozdaním majetku sa človek ešte nevzdal hriechu.
Hriech musí vyhnať zo srdca. Dante Alighieri a jeho Vergílius ako sprievodca v pekelných útrapách sníval o tom, že z ľudských kostí príde pomstiteľ. V evanjeliu sú iné slová: Moja je pomsta!
Farizeji chcú súdiť iných ľudí. Na to nie sú ľudia povolaní. On je naša pomsta, aj naším pomstiteľom, lebo nás prišiel poraziť láskou.
Našou láskou, ktorú prechovávame v srdci. Tou láskou, ktorá sa dotýka všetkého bytostne spätého s naším životom. Každý žije dovtedy, kým niečo miluje.
Niet takého človeka, čo by nič nemiloval a je len jeden tvor, ktorý miluje všetkých - Boh. Ak chceme byť ako on, je mu to milé, rád by nám dal pocítiť lásku voči každému z tých, ktorí nám ublížili, či ubližujú našim drahým, alebo aj neznámym a známym. Pri návrate z ríše mŕtvych do sveta živých nám Kristus hovoril o potvrdení všetkých tajomstiev poznania a vedy ukrytých v jeho srdci.
Dal nám mnohé pochopiť, aby sme raz obsiahli celý vesmír, ale to, čo je za ním - čiže Boha, neobsiahneme. Preto kňaz premieňa na omši chlieb na Božie telo. Chce sa nám rozdať, stále novým generáciám, lebo len Boh je večný.
Žiadne prijímanie jeho tela neumenší jeho skutočnú veľkosť vo večnosti. Naopak, zväčší ho, lebo rozširuje Božiu energiu aj do zatrpknutých sŕdc. Môže žiť ďalej v našom hmotnom tele ako súčasť bunkovej výživy a najmä života duše.
Ľúbi nás. Iba si máme tú lásku uvedomiť. Prijať ju do duše.
On je tu stále, my prichádzame a odchádzame pre hmotný svet do zabudnutia. U Boha na náš dobrý skutok a lásku nezabudne nik. To, že nás ľúbi, dokazuje odpustením.
Kto sa odváži povedať o inom blížnom, či je zatratený? V Božích očiach každá duša žije večne ďalej. Pýtame sa teda, aký trest nám sľúbil, ak jeho lásku zradíme?
Kristus nie je trestajúci Boh. Vie to, čo mnohí z nás nepochopia v ľudskom tele, že my Boha nemôžeme zradiť nikdy. Vraciame sa všetci do jedného tam, odkiaľ sme prišli.
Aký má význam žiť? Napĺňame Božie slová, nik od nás nič iné nechce, len aby sme si uvedomili prostotu lásky už v tom, že existujeme. A je jedno v akých podmienkach.
Život je tým darom, ktorý tak radi opľúvame, no nech sme spáchali akýkoľvek zločin, vždy sa môžeme vrátiť k Bohu, taký je odkaz lásky, ktorý nám Kristus dal. Preto si ho strážme a pripomínajme v čase, keď by sme chceli zhrešiť.
A láska nám v tom zabráni. Nedá sa ísť proti niečomu, čo milujeme. Kristus je toho príkladom, lebo nás miloval, čo si pripomíname aj v štrnástom zastavení Krížovej cesty, ktoré znázorňuje ukladanie jeho ľudského tela do hrobu.