Stanislav Háber: Filmuje... (4)

Rubrika: Publicistika – Zajímavosti


Do Smoleníc zo smolou a späť


Nesúď, aby si nebol súdený - táto stará biblická pravda má podľa mňa ešte jednu obmenu: Neposmievaj sa, aby sa ti nestalo to isté. Prišiel som na ňu v praxi, keď sa mi počas účinkovania v televízii stala jedna neuveriteľná príhoda. Ponáhľali sme sa nakrúcať reportáž do Smoleníc. Do tamojšieho zámku, kde bola vedecká konferencia Slovenskej akadémie vied. Bola jar. Sneh ešte kde tu bol, aj poľadovica, no v meste ako to už býva, len čľapkanica.
Na reportáž šiel so mnou starý pán kameraman, ktorý bol takpovediac klasická škola. Úslužný, milý, slušný, skrátka džentlmen. No a tomuto milému človeku sa stala nemilá vec. Keď nastupoval do auta, zabuchol si medzi dverami hlavu. Napriek mojej, trúfam si povedať, slušnej výchove, pri tomto pohľade som vybuchol od smiechu. Pán kameraman napriek svojej povesti džentlmena a slušného úctivého človeka na mňa veľmi škaredo zagánil. Ľudsky som chápal tento pohľad, veď ho iste tá hlava musela bolieť, preto som svoj smiech zaklincoval vyhláseniami tohto typu: "Prepáčte, že sa smejem, ale neviem sa ovládnuť." Cítil som zrazu potrebu mu vysvetľovať dôvod svojho smiechu: "Zabuchnúť si ruku, nohu medzi dverami, to chápem, ale hlavu?! Veď to hádam ani nie je technicky možné! To je absurdné!"
No a takto som sa ospravedlňoval z toho, že som sa mu smial, priam mi slzy tiekli po tvári. Keď už bolo toho akurát dosť, nastupoval som do auta aj ja. No a hádajte, čo? Medzi dverami som si zabuchol hlavu! Bolelo to strašne. Dva údery do hlavy naraz! Z jednej aj z druhej strany! Príšerné. V aute to zadunelo. Všetci zo štábu sa na mňa pozreli. Mne zamrzol úsmev na tvári. Zmohol som sa len na tiché zaskučanie: "Au!"
"Čo sa stalo?" Nechápal osvetľovač. Začal som mu vysvetľovať, že som si práve pribuchol hlavu do dverí. Starý pán kameraman na mňa pritom zazeral tak, že by aj mlieko skyslo, kým nepodotkol: "Aspoň vidíte, aké to je."

Odvtedy sa snažím si túto príhodu pripomenúť vždy vtedy, ak mám chuť sa niekomu smiať. Viem totiž, že hneď, ale hneď sa aj mne môže stať to isté, z čoho sa smejem. Veď nikdy predtým a ani potom som si hlavu do dverí auta nezabuchol. Niečo podobné sa mi však iste nemôže stať, čo nášmu osvetľovačovi. Ten totiž trpel obsedantnou predstavou, že z každej reportáže si musí doniesť domov nejaký suvenír. Tak sa stalo, že sme vyrábali v závode na obaly reportáž. Po jej skončení sme si ho doberali, že z podniku, kde vyrábali prázdne konzervy, si už naozaj nemal čo odniesť. Len sa šibalsky pousmial a ukázal nám veľkú brašnu osvetľovačov. Mal v nej množstvo plechových viečok na konzervy.
To som už naozaj nechápal, na čo by mu to bolo. "No co, stará dá pod kvjetináč," vysvetlil nám náš Jožino so svojskou záhoráčtinou. Keď som ho videl na rozpise štábu, že mi ho pridelili, vždy ma oblieval pot, čo kde potiahne. Kolovali o ňom priam legendárne príbehy, ako raz vo výrobni, kde sa montovali chladničky, sa trepal s obrovskou brašnou von. Strážnik na bráne kolegovi, ktorý tam bol ako redaktor, povedal: "Vás prezerať nebudem, veď hádam ste nám chladničku neukradli." No chladničku naozaj nie, ale Jožino sa v aute celému štábu v Bratislave pri vystupovaní v televízii pochválil, že v brašni na svetlá má generátor z chladničky.

Proti tejto príhode boli "požičané" viečka z konzervárne naozaj maličkosť. Na Jožina však nikdy nikto neprišiel. Až kým raz bol v štábe, ktorý nakrúcal reportáž o otvorení nového dôležitého cestného obťahu za účasti významného člena vlády. Na následnej recepcii sa náš Jožino z neznámych dôvodov pritočil práve k spomínanému potentátovi a rovno do očí mu povedal: "Ty, počúvaj, nevíš, kde sú tu tí hajzle?"
Matka príroda je mocná čarodejka. Potentát z vlády sa našťastie z Jožinovej otázky rozosmial. My sme sa však nakoniec aj tak do Smoleníc spolu s obitými hlavami kameramana a mňa vtedy nedostali. Po ceste sme totiž havarovali. Nič sa nám našťastie nestalo. Presne pred budovou polície z bočnej cesty vyletelo auto a zrušilo náš televízny povoz. Potom sme ešte čakali takmer hodinu na políciu, hoci jej budovu sme mali pred nosom. No jasné, že búračky robil niekto iný, ako to už zvykne bývať.

Na druhý deň sme šli do Smoleníc opäť. Tentoraz si kameraman, a ani ja, hlavu medzi dverami auta nepribuchol. Reportáž sme nakrútili. Po ceste zo Smoleníc za obcou Častá sme na ceste cez les dostali autom neuveriteľný šmyk. Tlačová tajomníčka akadémie vied, ktorú sme viezli so sebou zo Smoleníc do Bratislavy, sa do mňa zakvačila od strachu. Točili sme sa ako na centrifúge či na podivnom skákajúcom kolotoči a to hneď dvakrát o tristo šesťdesiat stupňov, kým sa naše auto zapichlo zadkom do snehu na okraji lesa. Proste tá reportáž bola začarovaná. Nazval som ju sám pre seba - do Smoleníc zo smolou a späť. Veď sme pri nej havarovali dva dni po sebe dvakrát s rôznymi autami, ale s tým istým štábom, v ktorom bol kameraman s rovnako obitou hlavou, akú som mal od dverí auta aj ja.

Starý "ďábel" v akcii


Vždy, keď príde leto, zbalíme si kufre a hajde - tradične do Chorvátska. Prvýkrát som sa tam dostal s humanitnou pomocou v čase vojny v roku 1992. Pomáhal som ako novinár túto pomoc zorganizovať vďaka aktivite neskoršej predsedníčky Združenia slovensko-chorvátskeho priateľstva Oľgy Peruško. Tá ma oslovila ako novinára a mne sa podarilo získať na túto úlohu Slovenskú humanitnú radu. No a jej pracovníci ma vzali do konvoja. V utečeneckom tábore v Chorvátsku sa mi stala silná príhoda. Nešiel som na obed. Zostal som v tábore, kde žili stareny, sem - tam starci a najmä deti. Nebol som prichystaný na to, že zostanem sám medzi deťmi. Tie sa ma pýtali: Kde je Slovensko? Prečo som prišiel? A ako vyzerá Bratislava? Ich otcovia bojovali, niekedy aj mamy.

Nemal som so sebou cukríky. Nič. Len peňaženku. A v nej som tiež nemal toho veľa. Jednému dvojročnému chlapčekovi s bratom s nohou v sadre som dal dvadsať šilingov, ďalším dvom chlapcom som dal po sto dinárov. Jeden z nich mi vravel: Prečo si nám dal dináre a jemu šilingy? Chcel som vyzerať spravodlivo, tak som mu povedal: Ale ten chlapček je malý a vy dvaja ste už veľkí. Chlapček súhlasne pokýval hlavou, ale dodal: Áno, my sme už síce dospelí (obaja mali asi po deväť rokov), ale ja mám takú istú malú sestru. Nevedel som, čo povedať: Ale ten chlapec už nemá mamu a ani otca. Chlapček oponoval: To nemám ani ja... Bol som v koncoch, čo teraz? V peňaženke mi zostali posledné peniaze. Posledná dosť vysoká bankovka. Bola to sto markovka. Chlapec s nohou v sadre ťahal rýchlo preč dvojročného bračeka. Asi sa bál, že by som mu tých dvadsať šilingov vzal späť, čo som, samozrejme, nemal v úmysle.

Nič viac som pri sebe nemal. V cudzom svete. V štáte, kde bola vojna. Nakoniec som v duchu mávol rukou. Vzal som sto mariek a dal som ich tým dvom chlapcom, čo sa predo mnou tvárili, že sú dospelí a mali asi deväť rokov. Ako strašne som sa mýlil! Tí chlapci mi to dokázali. Jeden z nich zrazu zobral kamarátovi sto dinárov, priložil k nim svojich sto dinárov a vrátil mi ich so slovami: Dal si nám už veľa, toto si vezmi späť! Hanbil som sa. Vravel som mu: Už si nechaj s tými markami aj tie dináre, mne ich netreba. Zajtra sadnem do nákladiaku a idem domov do Bratislavy, nechaj to tak, kúpite si za dináre nejakú malinovku a cukríky. Za sto dinárov sa viac kúpiť nedalo. Lenže chlapec sa zachoval ako dospelý. Vedel, že nemám viac peňazí a že je vojna. Nemohol ma nechať bez prostriedkov. Rozhodne mi povedal: Ak si nevezmeš späť tie dináre, tak my nechceme ani tvoje marky! Tí chlapci boli naozaj dospelí. V deviatich rokoch! Utrpenie im ukradlo detstvo. Vojna im ho vzala. Nevedel som na tie deti zabudnúť.

V Bratislave som sa rozhodol. Vrátil som sa späť. S televíznym štábom. Natočili sme tam protivojnový poetický dokument Tisíc malých princov. Bol to film o deťoch vo vojne. Nebol to politický film. Vysielala ho ešte Česko-Slovenská televízia na federálnom okruhu F1 tesne pred zánikom spoločného štátu v roku 1992. Film bol uvedený na filmovom festivale Fórum v Bratislave v nesúťažnej časti. Ľudia pri pozeraní plakali. Pri natáčaní sme boli aj v mešite v Záhrebe. Na zemi tam žili utečenci. Nemali už v chráme a v jeho pivniciach miesto. Nuž žili aj vonku pod holým nebom. Jedna rodina mala jednu europaletu. Bez jedla. Bez tepla. Bez vody.

Točili sme aj v Rijeke, kde sa strieľalo v centre zo samopalov. Utekali sme so štábom s kamerou. Vošli sme do džamije. Moslimská modlitebňa sa nám stala útočiskom na tri dni. Tu sme sa stali hosťami rijeckého imama. Profesor Adam Smajić mi tri dni vysvetľoval podstatu islamu. Stal sa profesorom islamu na islamskej fakulte vo Vatikáne. Imam je vyšší duchovný predstavený. Na úrovni rímskeho kardinála. Zbor imamov z celého sveta volí duchovného vodcu Resu Ulemu. Rijecký imam mi vysvetlil aj otázky džihády. Džihádu nik nevyhlasuje, ako si my myslíme. Džiháda neustále trvá narodením moslima. Je to boj za seba. Potom za svoju rodinu. Za svoju obec. Za svoj štát.

Film Tisíc malých princov žije v mojej hlave ďalej. Tie deti, ktoré vypovedali pred našou kamerou o hrôzach vojny. O tom, ako si jeden chlapec sám kopal vlastný hrob. Alebo dievčatko - Alica - si vzalo so sebou svoju najmilšiu bábiku. Tú bábiku jej umyla na cestu babka. A na hlavu bábiky dala - šeširj - klobúčik. Ešte v ten deň Alicinu babičku vojaci zavraždili. Hovorili to ujovi maliarovi podľa námetu Exupéryho Malého princa. Bol s nami pán kamerman Paľo, ktorého zo štábu každý poznal ako "starého ďábla". Aspoň on nás rozosmieval, keď sme v Maribore hľadali divadlo. A toto slovinské mesto bolo pred bombardovaním zatemnené, aby ho lietadlá nenašli. My sme blúdili po tmavých uliciach a Paľo sa z okna auta vypytoval: "Molim vas, kde tu kazalište?" No a na záver Slovincom, ktorí sa nás snažili navigovať v tom temnom bludisku, nezabudol po pozdrave dodať to svoje povestné: "Och, ty starý ďábel!" Takže aspoň taký malý kúsok smiechu cez slzy...

Komicky vyznela aj príhoda s moslimským hodžom - kňazom, s ktorým som šiel natočiť detský pohreb do utečeneckého tábora vysoko v horách. Tak začínal aj film. Postavil som Milana Vavra ako sprievodcu filmu - maliara pred pohrebný sprievod a povedal jednu vetu: "Prosíme deti, aby nám prepáčili." No a namiesto natáčania som sa viezol v hodžovej lade šialenými chorvátskymi serpentínami neuveriteľnou rýchlosťou, s akou šoféroval a uhýbal sa postupujúcej armáde s jej tankami a ťažkými vozidlami. Sedel som vedľa neho ako prikovaný. Bol som šokovaný tou jazdou. Zároveň si hodža pustil v prehrávači akési ich rytmy. Samé: "Nindaj - nindaj - nindaj - daj, džali, džali, daj." Nevedel som, z čoho sa mi viac krúti hlava. Vzadu v aute sedela jeho žena a dcéra asi vo veku dvadsať rokov, ktorá ma spovedala zo situácie v Česko - Slovensku. Obe ženy nevedeli pochopiť, prečo tiež spolu nebojujeme, keď sa delíme rovnako, ako sa delila bojujúca Juhoslávia. No a v tom vržďaní neznesiteľnej muziky, šialenej rýchlosti po úzkych serpentínach a večných otázok, prerušovaných výkrikmi žien na čokoľvek čo som povedal, mi obe servírovali na bielom porceláne pečené buchty. Džgal som sa nimi na sucho a nevedel som, či sa mám smiať, alebo plakať. Zatiaľ hodžove ženy večne vykrikovali po vzoru Talianiek nie síce "ó mama mia!", ale v preklade "ó majko moja!"

V Chorvátsku počas vojny sa nám však častejšie chcelo plakať. Z tých detských očí, v ktorých často bolo badať neovládateľný tik. Mal ho aj chlapec, ktorý nám rozprával, že mal kamaráta. Spolu sedeli roky v lavici. Ich mamy im varili spoločne jesť. Prespávali často jeden u druhého. No a ten kamarát raz prišiel ku nim domov so srbskými četníkmi. A od dverí už kričal: Balija, kde si? Treba "te zaklati", zarezať ako sviňu. Iné dieťa - dievčatko, nám hovorilo, že kamarát jej otca znásilnil jej dvanásťročnú priateľku. Tie deti nik vo vojne nechcel počúvať. Zrazu sme prišli my s kamerou a oni sa mohli vyrozprávať. Z celej svojej bolesti. Na záver filmu sme dali slovo jedinému dospelému. Ten povedal ako epilóg:
"Prosíme celý civilizovaný svet. V ňom sa ochraňujú v zoologických záhradách koaly, bobry, cicavce. Aj Moslimovia sú cicavce. Od boha sú aj ľudia. Prosíme, založte zoo pre ľudí. Umiestnite do nich z nášho národa aspoň malú čiastku. A vyberajte za prehliadku vstupné. Tá časť, ktorá v klietkach prežije, im bude vďačná." Neskôr po vojne sa mi stala iná príhoda, ktorá mi vohnala slzy do očí. Pri kúpaní v mori sa ma na pobreží jeden Chorvát pýtal, odkiaľ som? Povedal som, že zo Slovenska. A on na to vykríkol: Slovačka! Taká krajina "kao i naša". A dodal, že sme im dali najväčšiu humanitnú pomoc z celého sveta. Že si to vážia, a že to bol od nás krásny čin. Napadlo mi, že sa pochválim. Že mu poviem, že sa rozpráva s jedným z dvoch ľudí, ktorý stáli na začiatku tejto akcie. Nepovedal som mu to. Videlo sa mi to hlúpe. Akoby som sa vychvaľoval. Ten muž bol vojnový veterán. Telo mal do jazvené. Bol vojnovým invalidom. V porovnaní s jeho životným príbehom ten môj mi pripadal veľmi smiešny a trápny. Potom boli za mnou z Chorvátskej televízie urobiť rozhovor. Pomoc Slovákov si totiž veľmi cenia. Bola najväčšia zo všetkých štátov sveta v prepočte na jedného obyvateľa. Čo do objemu, im dali najviac Nemci, ale Slovensko si za pomoc v ťažkých časoch rovnako vážia. Dali mi otázku, či by sa aj dnes Slováci dokázali takto zomknúť a pomôcť zbierkami, keby Chorvátsko potrebovalo pomoc. Zaváhal som, ale potom som povedal, že určite. No dúfajme, že to už nikdy nebude potrebné. Ako povedalo jedno dievčatko vo filme: "Aby už nebylo rata (vojny), više nikada!"

Deň blbec


Každý to pozná, keď človek niekedy vstane z postele zlou nohou. Celý deň akoby sa proti vám sprisahal a kam vkročíte, zažijete nejakú nepríjemnosť. Trebárs v televízii pre vás nemajú momentálne štáb. V tejto branži ste totiž odkázaný na tímovú prácu. Vedúci výroby - produkčný - vám pridelí auto, kameramana, prípadne ďalších kolegov. A až potom môžete vypadnúť na pľac. A teraz si predstavte, že taký istý deň blbec má aj váš kameraman. Teda vstal zlou nohou. Je nasrdený, že musí počúvať také sopľavé chlapčisko, akým ste práve v tom čase vy. Takže rýchlo na svoju zlú náladu zabudnete a chcete navodzovať príjemnú atmosféru.

Lenže šofér, ktorý len nedávno postúpil zo šoféra aj na technika záznamu, od radosti zabudol šoférovať. Trebárs v pohode prebehne cez križovatku na červenú. Keď mu to pripomeniete, zmôže sa na čudnú vetu:
"To je taký hnusný semafor. Keď ja tam tú červenú nikdy nevidím." Viete, že by ste nemali vybuchnúť. Šofér je od vás starší. Zároveň je aj technikom záznamu. Ste teda od neho závislý. Musí vás bezpečne odviezť na filmovacie miesto, teda na pľac. Tam musí pracovať znova, lebo ako technik záznamu - teda dôležitá osoba v štábe, má na starosti prípravu kamery pre kameramana. Na druhej strane pirátov ciest nemáte rád. Tak poviete aspoň strohú vetu: "Na vine nebude ten semafor."

Po chvíli jazdy to dôjde všetkým v štábe. Vodič a technik záznamu v jednej osobe sa urazil. To je jasné. Vy ste mu povedali, že on je blbec a nie semafor. Jasné. Zrazu nie je dôležité, že ste sa mohli pri prejazde križovatkou na červenú zabiť. Je tu urážka v štábe. A to mladší kolega povedal staršiemu! No tak to nejako v tichu auta prehryznete. Cestovať za reportážou s nahnevaným štábom to nie je žiadna slasť.

Konečne ste na pľaci. Nasratosť z cesty sa snažíte prekryť srdečnosťou k neznámym ľuďom. Od nich potrebujete, aby práca šla od ruky a teda mali ste robotu raz dva za sebou. A teraz príde studená sprcha. Kameraman, ktorý zažíva tiež povestný deň blbec, k vám podíde. Ste tam ako redaktor najdôležitejšia osoba. Musíte dirigovať všetkých. Kameraman je starý fachman. Stoja pri vás cudzí ľudia. Ľudia, za ktorými ste cestovali, aby ste o nich natočili reportáž. No a pred nimi vám zrazu kameraman povie nahlas tak, že to všetci počujú: "Čo tu stojíš ako k... na svadbe!" A je po autorite.

Nejde o to sa v štábe hádať. To v žiadnom prípade. Dôležitý je výsledok. Divákov nezaujíma, či ste vstali v ten deň so zlou nohou, prípadne aj váš kameraman a technik záznamu je urazený. Divákov zaujíma výsledok. A tak v podobnej situácii redaktora zachráni len jeho profesionalita. Snažíte sa postupovať štandardne. "Máme dosť materiálu?" Kameraman prikývne. "Určite?" Kameraman sa zasa fúka, ale redaktor musí trvať na odpovedi. Idete domov do redakcie, ale deň blbec sa ešte neskončil. Šéf vás víta s tým, že reportáž chce čím skôr. Idete ju strihať a čo? No materiálu je málo! Voláte kameramana. Neverí vám. Myslí si, že sa mu chcete pomstiť za tú blamáž, ako vás znemožnil na pľaci pred cudzími ľuďmi. Tak mu ukážete všetko, čo natočil, prečítate mu plánovanú minutáž a spýtate sa ho, či máte trikrát opakovať jeden záber, aby vám reportáž vyšla pokrytá dostatočným počtom obrázkov.
Hm, čo myslíte, ako sa to môže skončiť? Vy ste s kameramanom nechceli vybabrať. On vybabral so sebou sám. Vlastne je vám ho aj ľúto, keď starý profík musí pokorne skloniť hlavu, sadnúť do auta a ísť znova na pľac. Tentoraz sám. Bez vás. Nech si poradí ako vie. O hodinu ho máte späť aj s dotočenými zábermi a pošlete ho rovno za svojim šéfom, nech tam on vysvetľuje, prečo meškáte s reportážou. Taký deň blbec vie riadne naštrbiť vzťahy do najbližších dní, ktoré budete musieť ešte s týmto štábom zažiť počas svojej profesionálnej kariéry. Aj také veci sa však stávajú.

Aspoň že je niekedy aj dobrá zábava. To vtedy, ak je na pláne napísaná reportáž - Výstava vtáctva.
A kameraman nie je nik iný, ako pán Sýkora. No a redaktor? Redaktor má tiež vtáčie meno, trebárs Sova. Plán je vyvesený na chodbe. Každý ho vidí a dobre sa na ňom zabáva. Onedlho do plánu pribudne zmena. Nejaký vtipkár prepísal písmeno "v" na písmeno "p". A tak sa po novom na pláne výroby dočítate, že Výstavu ptáctva ide natáčať Sýkora s ďalším "ptákom" Sovom a smiechu nie je koniec.

Takže každý deň blbec môže v televízii nakoniec skončiť aj s veľkým smiechom. Dôležité je, že hoci aj s prestojmi, kým ste čakali na nahnevaného kameramana, ktorý nenatočil dosť materiálu a musel ísť hľadať na pľac nové zábery, ste odovzdali profesionálne zvládnutú reportáž. Takže zlý začiatok môže znamenať aj dobrý koniec, ak to tak nakoniec vypáli. Prípadne sa môžete "potešiť" škodou, akú utrpel váš kolega. Raz som takto na projekcii - teda prehliadke pripravených reportáži - videl desaťkrát opakovaný záber véočka. Teda "v. o." - čo znamená "v obraze". A v tom obraze nebol nik iný ako kolega redaktor a uznávaný moderátor, ktorého ľudia poľahky spoznávali na ulici. Lenže tento "macher" nevedel urobiť jednoduché "v. o." Teda zahlásenie reportáže priamo na mieste nakrúcania.

Desaťkrát opakoval ako papagáj jednu jednoduchú vetu a stále zle. Na projekcii sa vlastne takéto príspevky nepúšťajú, ale technik založil akoby naschvál zlú kazetu a tak trapas s "machrovým" véočkom videlo celé šéfstvo, ktoré projekciu schvaľovalo. Bola to riadna psina, keď už aj sám najvrchnejší šéf zahlásil: "A čo nevie povedať pred kamerou jednu vetu?" No aj takýto trapas sa dá tromfnúť. Kolegovi sa stalo, že v naživo vysielanej relácii sa zasekli príspevky v stroji. On to v štúdiu oznámil, že sú zaseknuté a nech diváci majú strpenie, že technická porucha sa odstráni. Lenže šéf vysielania ho nestiahol z obrazu. A tak milý moderátor zízal z obrazovky na ľudí a ľudia pred obrazovkami na celom Slovensku mohli zízať spätne naňho plných desať minút. Za ten čas nepovedal viac už ani slovo. Iba na záver sa s divákmi rozlúčil s vetou, ktorá v tomto kontexte vyvolala priam salvy smiechu: "Tak vám ďakujeme milí diváci za vašu pozornosť..."

Deň blbec si proste nevyberá. Inak skvelý redaktor, ktorý dodnes pracuje tuším dvadsať rokov v televízii, vyhorel ako fakľa v priamom prenose.

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 07. 02. 2007.